znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/06-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., V., zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2004 doručená (19. januára 2005 a 25. júla 2005) doplnená sťažnosť Ing. V. K., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“); základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   30.   septembra   1997 krajskému súdu „návrh na vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia“ proti spoločnosti F., s. r. o., so sídlom vo V. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 44 Cb 82/97 a bola pridelená   senátu,   ktorej   predsedala   JUDr.   P.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla chronológiu sporu od roku 1997 do konca roku 2004, pričom predovšetkým poukázala na to,   že   v napadnutom   konaní   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom,   a preto   sa   opakovane obrátila na súd žiadosťami a urgenciami vo veci urýchlenia tohto konania a vyčerpala aj právne prostriedky nápravy podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov,   ale   neviedlo   to   k náprave   napriek   tomu,   že   sa   obrátila   aj   na   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Napokon podala ústavnú sťažnosť, v dôsledku ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. februára 2004 vyslovil porušenie jej práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej aj primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia. Ani po tomto rozhodnutí ústavného súdu však krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľky nekonal bez zbytočných prieťahov a napriek tomu, že namietala aj porušenie ústavného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi, „vedenie   súdu   však   namietanie   porušenia   tohto   ústavného práva nikdy nepostúpilo Najvyššiemu súdu SR, ktorý bol povinný o ňom rozhodnúť“. Podľa sťažovateľky napadnuté konanie bolo vedené tak, že krajský súd „nedodržiavaním rôznych zákonných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Ústavy   SR,   Zákona   o   sudcoch, Zákona   o   kárnej   zodpovednosti   sudcov   jednoznačne   poškodzoval   práva   navrhovateľky a vychádzal tým v ústrety záujmom odporcu“. Napadnuté konanie bolo uznesením krajského súdu   z 2. septembra   2004   č.   k.   44   Cb   82/97-280   zastavené,   podľa   sťažovateľky   však v tomto konaní došlo k porušeniu ňou označených základných práv a slobôd z nasledovných dôvodov:

2.   1.   K námietkam   pre   porušenie „ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   a na prerokovanie veci na nestrannom a nezávislom súde a práva na spravodlivé prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom, odopretie práva na súdnu ochranu“ sťažovateľka uviedla nasledovné:

«Krajský súd v Bratislave vo veci Návrhu o vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   44   Cb   82/97   konal   spôsobom,   ktorý odporuje intenciám Ústavy SR článok 46, ods. (1), ďalej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd článok 6 ods. (1) a Listine základných práv a slobôd článok 36 ods. (1). (...)

Vedenie Krajského súdu v Bratislave nepridelilo vec po odchode zákonnej sudkyne JUDr.   P.   ďalšiemu   zákonnému   sudcovi.   Vo   svojom   liste   zo   dňa   2.   7.   2002,   ktorý   je odpoveďou   na   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   zo   dňa   20.   5.   2002,   predsedníčka   súdu uviedla: „Dňa 4. 2. 1998 úpravou sudkyne bol spis daný do poradia, nakoľko v tom čase bol   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   veľmi   vysoký   nápad   vecí   a   veľmi   vysoký   stav nevybavených vecí v obchodnej agende“.

A ďalej uviedla, že až: „Rozvrhom práce pre tunajší súd na rok 2001 vec bola pridelená do senátu JUDr. H. H. (...)“. Tri roky spis nebol pridelený žiadnemu zákonnému sudcovi. Vedenie súdu tým vyšlo v ústrety odporcovi, ktorému zbytočné prieťahy v konaní vyhovovali. Súd tým porušil Ústavu SR. (...)

Súd na v poradí druhom pojednávaní dňa 9. 5. 2002 - po piatich rokoch od podania návrhu - neprimerane toleroval neprítomnosť právnej zástupkyne odporcu z dôvodu kolízie pojednávaní na inom súde, kde sa ako advokát advokátskej kancelárie mala táto zúčastniť. Pritom ako advokátka advokátskej kancelárie sa mohla nechať zastúpiť hociktorým iným advokátom z tejto kancelárie (§ 25 odst. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Súd vyšiel v ústrety záujmom odporcu, ktorému zbytočné prieťahy v konaní vyhovovali a porušil tým §§ 6 a 100 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej iba OSP).

(...) Na pojednávaní dňa 9. 5. 2002 zástupca navrhovateľky spochybnil plnú moc právnej zástupkyne odporcu zo dňa 8. 12. 1997, pretože bola podpísaná inžinierom Niku ako konateľom spoločnosti, ktorý v tom čase (8. 12. 1997) už 5 mesiacov nebol konateľom spoločnosti.   Súd   mal   o   tom   nepochybne   vedomosť,   pretože   jedným   z   uznesení   valného zhromaždenia konaného dňa 1. 7. 1997, ktoré boli predmetom sporu 44 Cb 82/97, bolo aj uznesenie, ktorým menovaný Ing. N. bol odvolaný z funkcie konateľa. Súd prijal na tomto pojednávaní uznesenie,   že „...   vyžiada od odporcu riadne splnomocnenie pre právneho zástupcu podpísané konateľom, ktorý bol štatutárnym orgánom v čase udelenia plnej moci, t.   j.   8.   12.   1997“.   Súd   toto   uznesenie   nikdy   neskontroloval,   nevykonal   a   nikdy   žiadne „riadne splnomocnenie“   od odporcu nebolo súdu   doručené.   Súd   tak   umožnil   absurdný „právny“   stav,   kedy   odporcu   zastupoval   de   iure   i   de   facto   nesplnomocnený   právny zástupca. Súd tým porušil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku: §§ 6, 100, 114, 115, 117. (...)

Súd   odročil   pojednávanie   dňa   9.   5.   2002   na   neurčito,   čím   porušil   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku §§ 6 a 100. Súd tým vyšiel v ústrety záujmom odporcu, ktorému zbytočné prieťahy v konaní vyhovovali. Neexistovala právne závažná skutočnosť pre odročenie pojednávania podľa § 119. (...)

Dňa   18.   6.   2003   zaslala   právna   zástupkyňa   odporcu   JUDr.   M.   krajskému   súdu zmätočné oznámenie, ktorým oznámila odstúpenie od plnej moci a uviedla, že „Vo veci... navrhovateľa: Ing. V. K. zast. JUDr. B. M., advokátkou...“ (zastupovala pritom odporcu) „...   dňa   15.   4.   2003   som   bola   vymenovaná   za   sudcu   v dôsledku   čoho   nemôžem navrhovateľa, ktorý mi ude1i1 plnú moc zastupovať“. Menovaná JUDr. M. bola pritom zástupcom   odporcu,   nie   navrhovateľky.   Súd   toto   oznámenie   nikdy   neprekontroloval a nepožadoval nápravu, čím navodil absolútny právny chaos, pretože od 23. 6. 2003 bol odporcom ustanovený za právneho zástupcu iný advokát. Tak došlo k právne absurdnej situácii, že spoločnosť zastupovali dvaja právni zástupcovia - ako jeden právny zástupca JUDr. M., ktorú súd akceptoval hoci nikdy nemala ani nedoručila riadne splnomocnenie od odporcu a umožnil jej účasť na dvoch pojednávaniach (dňa 2. 4. 2001 a 9. 5. 2002) a ktorá však tým, že zmätočne „odstúpila“ od plnej moci (oznámené dňa 18. 6. 2003) a súd ju nikdy nevyzval k úprave zmätočného listu, de iure spoločnosť neprestala zastupovať. Ako druhý a zároveň aj paralelný právny zástupca s JUDr. M. zastupoval spoločnosť JUDr. H. od 23. 6. 2003 na základe plnej moci od odporcu z tohto dňa. Benevolentný - právne pritom neprípustný - prístup súdu ku konaniu odporcu a jeho právnym zástupcom je dôkazom, že nestranný a nezávislý prístup súdu tu absentoval v plnej miere. Súd porušil ustanovenie § 24 OSP. (...)

Na   uvedený   problém   (...)   upozorňovala   navrhovateľka   vedenie   súdu,   ako   aj ministerstvo spravodlivosti niekoľkokrát (najskôr v liste zo dňa 20. 5. 2002 označenom ako sťažnosť na prieťahy v konaní, ako aj v liste zo dňa 22. 7. 2003 označenom ako 44 Cb 82/97

- Prešetrenie vybavenia sťažnosti, ako aj v liste zo dňa 28. októbra 2003 (označenom ako Sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci 44 Cb 82/97 a namietanie porušenia ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi). Vedenie súdu vo svojej odpovedi zo dňa 2. 7. 2002 sa odmietlo daným právnym chaosom dvoch právnych zástupcov, ktorý významnou mierou prispieval k uvedeným prieťahom v konaní (...), zaoberať a argumentovalo „sudcovskou nezávislosťou“, ministerstvo spravodlivosti v liste zo dňa 1. júna 2004 uviedlo, že zdieľa rovnaký   názor   vedenia   krajského   súdu.   Uvedené   vyjadrenie   vedenia   krajského   súdu a ministerstva spravodlivosti je však v príkrom rozpore s ustanovením § 14, ods. (2) Zákona č 80/1992 Zb., podľa ktorého „predseda krajského súdu dbá o dôstojnosť súdneho konania, dodržiavanie   zásad   sudcovskej etiky   a   o   plynulosť   konania   na   krajskom   súde...“ (...) Listom zo dňa 8. 7. 2003 súd v rámci oznámenia termínu pojednávania opätovne vyzýva právneho zástupcu odporcu, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k návrhu. Súd pritom už dňa 21. 10.   1997   vydal   pokyn,   aby   sa   žalovaný   k   návrhu   vyjadril,   čo   žalovaný   aj   urobil doručením vyjadrenia k žalobe dňa 18. 12. 1997. Súd týmto konaním porušil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku §§ 6 a 100 a jednoznačne tak vyšiel v ústrety záujmom odporcu.

V   rozpore   s   jednoznačným   konaním   súdu,   ktorým   vychádzal   v   ústrety   záujmom odporcu,   vystupuje súd   voči navrhovateľke   a   jej zástupcovi   tak,   aby   spor neprimerane predlžoval a komplikoval. (...)

Na pojednávaní dňa 2. 10. 2003 súd skonštatoval, že „zástupca navrhovateľa nemá dostatočnú   plnú   moc“   a   tento   dôvod   použil   na   odročenie   pojednávania.   Plná   moc predložená   na   pojednávaní   pritom   vykazovala   všetky   potrebné   znaky,   o   čom   svedčí napríklad i to, že súd v rozpore s poučovacou povinnosťou podľa ustanovenia § 5 zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   ani neidentifikoval,   ktoré   nedostatky   plnomocenstva   treba   odstrániť.   Okrem   toho   plná   moc zástupcu navrhovateľky bola už pred predmetným pojednávaním založená v spise ako jeho súčasť a súd ju na všetkých predchádzajúcich pojednávaniach akceptoval bez výhrad. Súd týmto   konaním   porušil   ustanovenie   §   119   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   odročil pojednávanie bez vážneho dôvodu. (...)

Na pojednávaní dňa 23. 10. 2003 súd uložil zástupcovi odporcu, aby v lehote 8 dní doložil súdu kópiu rozhodnutia č. k. 44 Cb 91/97 Krajského súdu v Bratislave a odročil kvôli tomu pojednávanie. Kópia rozhodnutia bola pritom ako príloha č. 1 súčasťou listu zo dňa 23. októbra 2003, ktorým navrhovateľka doplnila dôkazy a ktorý krátkou cestou v deň pojednávania 23. 10. 2003 doručila súdu. Predmetné rozhodnutie nakoniec bolo súdu aj známe z jeho vlastnej činnosti, pretože bolo rozhodované na Krajskom súde v Bratislave. Súd   týmto   konaním   porušil   ustanovenie   §   119   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože odročil pojednávanie bez vážneho dôvodu. (...)

Súd   opätovne   bez   vážneho   dôvodu   odročil   pojednávanie   dňa   27.   11.   2003,   a to z dôvodu,   že   „Súd   vykoná   dopyt   ohľadne   stavu   konkurzného   konania   voči   odporcovi“. Konkurzné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pritom nemalo absolútne žiadnu súvislosť s predmetom sporu, v ktorom šlo o zrušenie uznesení valného zhromaždenia. Súd využil   túto   okolnosť   na   predĺženie   sporu,   čím   porušil   ustanovenie   §   119   Občianskeho súdneho poriadku.

Navrhovateľka upozornila na uvedené okolnosti vedenie súdu vo svojej sťažnosti na prieťahy v konaní listom zo dňa 28. októbra 2003 a predsedníčka súdu vo svojom liste zo dňa 26. 1. 2004 uznala túto sťažnosť za dôvodnú. (...)

Súd   odročil   pojednávanie   dňa   11.   12.   2003   na   neurčito   a   využil   na   to   vlastnú konštrukciu, keď sa snažil zmanipulovať situáciu na pojednávaní tak, aby navrhovateľka vzniesla námietku   zaujatosti voči   súdu.   V   rozpore   so skutočnosťou   (sčasti uvedenou aj v zápisnici   z   predmetného   pojednávania)   prijal   potom   uznesenie,   že   „...   vec   bude predložená   na   ďalší   postup   o   námietke   k   zákonnému   sudcovi“.   V   tomto   konaní   súd pokračoval aj naďalej, keď svojou výzvou zo dňa 15. 12. 2003 žiadal navrhovateľku o to, aby oznámila súdu, či „... vznášate námietku zaujatosti voči senátu z dôvodu, že sa nejedná o zákonný senát“.   Listom zo   dňa   28.   decembra   2003   navrhovateľka   oznámila súdu,   že žiadnu námietku zaujatosti nikdy nevzniesla. Na toto neetické a nedôstojné správanie súdu upozornila   sťažovateľka   vedenie   krajského   súdu   listami   zo   dňa   14.   decembra a 15. decembra 2003, pričom predsedníčka krajského súdu uznala vo svojom liste zo dňa 26.   1.   2004   tieto   sťažnosti   za   dôvodné.   Napriek   tomu   predseda   senátu   krajského   súdu

JUDr. M.   M.   predkladá   listom   zo   dňa 24.   2.   2004 Najvyššiemu   súdu   SR   spis   na   „... rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti“.   Najvyšší   súd   SR   mu   listom   zo   dňa 15.   3.   2004 odpovedá, že spis vracia bez rozhodnutia, „... lebo podľa stanoviska navrhovateľky zo dňa 28. 12. 2003 (na l. č. 234) uvádza, že nevznikla námietka zaujatosti proti senátu,...“ Neetické a nedôstojné správanie súdu, ako aj jeho ostatné konanie, ktorým viedol konanie   v   spore   v   prospech   odporcu   a   v   neprospech   navrhovateľky,   bolo   predmetom Návrhu na kárne opatrenie na sudcu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. júna 2004, ktorý navrhovateľka adresovala ministrovi spravodlivosti. Listom zo dňa 11. 8. 2004 minister

spravodlivosti oznámil navrhovateľke, že „... podal dňa 11. 8. 2004 voči JUDr. M. M. návrh na začatie disciplinárneho konania“. (...)

Ústavný   súd   SR   vo   svojom   Náleze   II.   ÚS   234/03-26   zo   dňa   24.   februára   2004 skonštatoval, že v konaní vedenom pod sp. zn. 44 CB 82/97 došlo k porušeniu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľky   a   ako   relevantné   obdobie   vo svojom náleze uviedol nekonanie súdu v období od februára 1998 do februára 2001, keď krajský súd neurobil vo veci ani jeden procesný úkon a nekonanie súdu od júna 2002 do mája 2003. (...)

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   pre   Ústavný   súd   SR   zo   dňa 2. 2. 2004 uviedla nepravdivý údaj: „Na poslednom pojednávaní (11. 12. 2003 - pozn. aut.) vzniesla navrhovateľka námietku voči konajúcemu senátu z dôvodu jeho nezákonnosti.“ Predsedníčka súdu pritom mala jednoznačnú vedomosť o tom, že sťažovateľka nikdy žiadnu námietku   zaujatosti   nevzniesla,   ale   išlo   iba   o   úmyselné   obštrukcie   predsedu   senátu JUDr. M. smerujúce k predlžovaniu sporu. Sťažovateľka upozornila predsedníčku krajského súdu na toto neetické a nedôstojné konanie predsedu senátu listami zo dňa 14. decembra 2003 a 15. decembra 2004, pričom predsedníčka dňa 26. 1. 2004 vo svojej odpovedi na obe sťažnosti tieto sťažnosti uznala za dôvodné. Rovnako túto okolnosť, že sťažovateľka nikdy námietku zaujatosti nevzniesla, potvrdzuje i list zo dňa 28. 12. 2003, ktorým sťažovateľka reagovala na zmätočnú výzvu súdu zo dňa 15. 12. 2003. Uvedenie nepravdivého údaju zo strany predsedníčky krajského súdu malo za následok to, že ústavný súd vo svojom Náleze II. ÚS 234/03-26 na strane 8 „... toto obdobie v činnosti krajského súdu nezhodnotil ako také, v ktorom by došlo k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu označených práv sťažovateľky“.

V   danom   spore   44   Cb   82/97   dochádzalo   zo   strany   súdu   k jednoznačnému porušovaniu viacerých zákonov, vrátane Ústavy SR v neprospech navrhovateľky a v tomto

kontexte v prospech odporcu. Prispelo k tomu i správanie nadriadených zložiek - vedenia Krajského súdu v Bratislave a Ministerstva spravodlivosti SR. (...)

Na sťažnosť navrhovateľky zo dňa 22. 5. 2002 reagovalo vedenie súdu listom zo dňa 2. 7. 2002 alibisticky a s nezáujmom o vyriešenie „spochybnenia plnej moci pre JUDr. B. M.“ právnu zástupkyňu odporcu, v rozpore s § 14 ods. 2 Zákona č. 80/1992 Zb., pričom táto   skutočnosť   sa   javí   byť   podstatná   pri   spochybňovaní   spravodlivého,   nestranného a nezávislého súdu. (...)

Ministerstvo spravodlivosti SR pri prešetrovaní vybavenia sťažnosti predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave (list navrhovateľky zo dňa 22. júla 2003) síce vyzvalo zástupcu navrhovateľky   listom   zo   dňa   27.   8.   2003   k   zaslaniu   splnomocnenia   a   k   úhrade   kolku v hodnote   200,-   Sk,   ale   na   žiadosť   odpovedalo   až   po   urgencii   navrhovateľky   zo   dňa 16. 5. 2004, a to listom zo dňa 1. júna 2004, teda niekoľko mesiacov po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty. Pritom si ministerstvo predĺžilo lehotu listom zo dňa 28. 10. 2003 „... za   účelom   vyžiadania   sťažnostného   spisu   a   predloženia   písomného   stanoviska predsedníčky súdu...“, a to bez určenia termínu a z dôvodu, ktorý dôvodom vlastne vôbec nie   je,   pretože   vyžiadanie   spisu   a   stanoviska   musí   byť   bežnou   súčasťou   vybavovania sťažnosti. Podľa § 25 ods. (2) Zákona č. 80/1992 Zb. „Lehotu... možno predĺžiť len vtedy, ak v jej priebehu nemožno zabezpečiť podklady na riadne vybavenie sťažnosti,...“ (...) Na sťažnosť navrhovateľky zo dňa 28. októbra 2003 odpovedalo vedenie súdu až listom zo dňa 26. 1. 2004, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty, pričom aj vedenie súdu rovnako   ako   ministerstvo   uviedlo   dôvod   predĺženia   lehoty   „zabezpečenie   všetkých podkladov“.   Takýto   dôvod   je   irelevantný,   pretože   zabezpečenie   podkladov   je   bežnou súčasťou vybavovania sťažnosti v riadnom termíne a nie v predĺženom. Bežné vybavovanie sťažnosti by v opačnom prípade stratilo svoj obsah. (...)

Na sťažnosti navrhovateľky zo dňa 14. decembra a 15. decembra 2003 síce vedenie súdu odpovedalo v zákonnej lehote 26. 1. 2004, ale napriek tomu, že uznalo všetky tri uvedené sťažnosti za dôvodné, neurobilo žiadne kroky, ktorými by zabránilo protiprávnemu konaniu predsedu senátu (§ 14 ods. 2 Zákona č. 80/1998 Zb.). (...)

Navyše vedenie súdu poskytlo ústavnému súdu nepravdivý údaj, čo viedlo k tomu, že ústavný súd nesprávne posúdil konanie súdu v relevantnom období a označil ho za obdobie bez prieťahov v konaní. (...)

Navrhovateľka v liste zo dňa 8. júna 2004 označenom ako Návrh na kárne opatrenie na sudcu Krajského súdu v Bratislave upozornila ministerstvo spravodlivosti, že vedenie Krajského súdu v Bratislave nezabezpečilo pri predkladaní spisu Ústavnému súdu SR vo veci namietania prieťahov v konaní kompletný spis a v spise chýbali niektoré dokumenty, ktoré mali zásadný význam pre posúdenie, či došlo alebo nedošlo k prieťahom v konaní zo strany   krajského   súdu   (v   spise   sa   napríklad   nenachádzala   sťažnosť   zo   dňa 14. a 15. decembra 2003, urgencia zo dňa 9. 12. 2003 od pracovníčky vybavujúcej sťažnosť na   prieťahy   smerujúcu   na   JUDr.   M.,   vyjadrenie   z   15.   12.   2003   od   predsedu   senátu JUDr. M.   na   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   odpoveď   predsedníčky   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 26. 1. 2004 na sťažnosti navrhovateľky zo dňa 28. 10. 2003, 14. 12. a 15.   12.   2003,   v   spise   ďalej   chýba   akýkoľvek   záznam   o   tom,   kedy   bol   spis   zaslaný Ústavnému súdu a kedy sa vrátil spať na krajský súd).

Ministerstvo   napriek   týmto   okolnostiam,   ako   i   ďalšiemu   upozorneniu,   že predsedníčka   krajského   súdu   poskytla   ústavnému   súdu   nepravdivé   údaje o   námietke zaujatosti, uviedlo vo svojom stanovisku zo dňa 11. 8. 2004, že konanie predsedníčky súdu JUDr. Š. nepovažuje za dôvodné pre vyvodenie disciplinárnych dôsledkov. Ako závažnú okolnosť   vo   vzťahu   k   predsedníčke   krajského   súdu   možno   uviesť   i   tú   skutočnosť,   že nepodala žiadny návrh na disciplinárne konanie voči predsedovi senátu JUDr. M., hoci vedela   o jeho   protiprávnom   konaní   a   sťažnosti   navrhovateľky   v   tejto   veci   uznala   za dôvodné. Podľa § 16 Zákona č. 80/1998 „Ak orgán štátnej správy súdov zistí, že sudca porušil   povinnosti   uložené   mu   právnymi   predpismi,   ktoré   mali   za   následok   prieťahy v konaní   alebo   porušenie   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   alebo   sudcovskej   etiky, postupuje   podľa   osobitného   zákona.   (Zákon   č.   412/1991   Zb.   o   kárnej   zodpovednosti sudcov).“ Minister spravodlivosti pritom konanie sudcu JUDr. M. uznal listom zo dňa 11. 8. 2004 za také, ktoré by malo byť disciplinárne riešené. (...)

Listom zo dňa 28. októbra 2003 označený ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci   44   Cb   82/97   a   namietanie   porušenia   ústavného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi“ navrhovateľka namietla i porušenie ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Listom zo dňa 26. 1. 2004 predsedníčka Krajského súdu v Bratislave uviedla, že „Čo sa týka námietky porušenia ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, táto bude predmetom konania a rozhodovania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pričom o jeho výsledku budete prostredníctvom tunajšieho súdu písomne upovedomená“. Uvedenú sťažnosť vo veci namietania porušenia ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi nikdy predsedníčka súdu nepostúpila na Najvyšší súd SR. Listom zo dňa l. septembra 2004 žiadala sťažovateľka predsedu Krajského súdu v Bratislave o informáciu, z akého dôvodu súd nepostúpil jej sťažnosť na porušenie ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi na rozhodovanie Najvyššiemu súdu SR a kedy bude táto sťažnosť Najvyššiemu súdu SR predložená. Predseda krajského súdu zmätočným listom zo dňa 24. 9. 2004 sťažovateľke oznámil,   že   „...   dňa   2.   9.   2004  ...   vec   bola   predložená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti“.   Listom   zo   dňa   3.   októbra   2004 navrhovateľka   urgovala   predsedu   súdu   vo   veci   predloženia   jej   sťažnosti   na   porušenie ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi Najvyššiemu súdu SR a oznamuje, že námietku zaujatosti nikdy nevzniesla. Predseda krajského súdu listom zo dňa 12. 10. 2004 označenom ako „Sťažnosť na postup konajúceho sudcu“ opäť zmätočne odpovedá vo veci urgencie   predloženia   sťažnosti   na   porušenie   ústavného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi. Z kontextu listov predsedu súdu je logické, že námietku porušenia ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi Krajský súd v Bratislave nepredložil Najvyššiemu súdu SR do dnešných dní, čím vedenie súdu porušilo svoje zákonné povinnosti § 14 ods. 2 c) Zákona č. 80/1992 Zb.»

2.   2.   Sťažovateľka   o namietanom   porušení „základného   ústavného   práva   nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ uviedla nasledovné:

«V konaní pod sp. zn. 44 Cb 82/97 došlo ku zmene zákonného sudcu. Vo veci najskôr začala konať JUDr. P. (celý senát sťažovateľke nie je známy), ktorá sa vzdala funkcie sudcu pravdepodobne v mesiaci január 1998.

Podľa   vyjadrenia   predsedníčky   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   2.   7.   2002, ktorým reaguje na sťažnosť o prieťahoch v konaní, „dňa 4. 2. 1998 úpravou sudkyne bol spis daný do poradia, nakoľko v tom čase bol na Krajskom súde v Bratislave veľmi vysoký nápad   vecí   a   veľmi   vysoký   stav   nevybavených   vecí   v   obchodnej   agende“.   Ďalej predsedníčka v predmetnom liste uviedla, že „Rozvrhom práce pre tunajší súd na rok 2001 vec bola pridelená do senátu JUDr. H. H.“. Vedenie Krajského súdu v Bratislave teda v januári 1998 odňalo vec sťažovateľky pôvodnému senátu pod vedením JUDr. P. a od doby odchodu JUDr. P. z Krajského súdu v Bratislave (pravdepodobne január 1998) do januára roku   2001   spis   vôbec   nepridelilo   zákonnému   sudcovi.   Vedenie   súdu   týmto   flagrantne porušilo právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi a navyše jej na tri roky (od januára 1998 do januára 2001) odňalo právo na pridelenie veci zákonnému sudcovi. Po odchode na Najvyšší súd SR JUDr. H., ktorá bola predsedníčkou senátu a ktorej senátu (členky senátu JUDr. S., JUDr. K.) bol spis pridelený rozvrhom práce na rok 2001, vedenie   súdu   pridelilo   vec   novému   senátu   v   zložení:   JUDr.   M.   (predseda),   JUDr.   Š., JUDr. S. Pridelením veci novému senátu v inom zložení, ako pracoval predchádzajúci senát JUDr. H., bolo porušené právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Krajský súd v Bratislave mal postupovať tak, že mal doplniť pôvodný senát, ktorý konal pod vedením JUDr. H., novým predsedom (členom) senátu.

Porušenie práva sťažovateľky na zákonného sudcu možno odôvodniť skutočnosťou, že vo vzťahu ku konkrétnej osobe ako „personálnemu substrátu“ práva na zákonného sudcu dôležitým   kritériom   je   kritérium   času   pridelenia   veci.   Do   pridelenia   veci   ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá „spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon funkcie sudcu, bola natrvalo alebo dočasne pridelená na výkon funkcie k určitému súdu, jej funkcia nezanikla a bola určená v súlade s rozvrhom práce súdu“, je zákonným sudcom. Po pridelení veci sa stav mení. Zákonným sudcom sa stáva sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie. Odňať pridelenú vec jednému sudcovi a prideliť ju inému sudcovi nemožno bez právne relevantnej príčiny. Zmene v osobe sudcu musí predchádzať splnenie zákonom určených podmienok pre odňatie veci. Typickým príkladom môže byť vylúčenie sudcu podľa § 14 až 17 Občianskeho súdneho poriadku. Iná výmena sudcu nepredstavuje zmenu v osobe, ktorá je v súlade so zákonom. Má povahu porušenia základného práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.

Ak „zákonným sudcom“ v súlade s úpravou § 36 b) ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je senát krajského súdu, potom „ zákonným sudcom“ je celý senát pozostávajúci z osôb, ktoré boli jeho členmi v čase pridelenia veci bez ohľadu na to, či ide o sudcov alebo prísediacich. Personálne zmeny predstavujú negatívny jav, lebo znalosť pojednávanej veci sudcom, ktorý o nej má rozhodnúť, je nevyhnutným predpokladom súdneho rozhodovania o sporoch. Dokonca aj vtedy, ak sa sudcova znalosť veci bude predpokladať na základe odôvodnenia, že neprítomnosť na pojednávaní nie je významná, lebo sudca sa môže s vecou oboznámiť zo spisu, ani v takom prípade jej nemožno pripísať rovnakú hodnotu, akú má taká   sudcova   znalosť   veci,   ktorú   sudca   získa   v   bezprostrednom   osobnom   kontakte s účastníkmi konania a ďalšími osobami (svedkovia, znalci) na ústnom pojednávaní. Preto aj zmeny v zložení senátu možno vykonať, iba ak nastanú zákonom určené dôvody. Iný postup orgánov súdnej   moci nemožno   označiť   za súladný   s ustanovením čl.   2   ods.   (2) Ústavy SR, lebo Občiansky súdny poriadok ani iný zákon Slovenskej republiky nepriznáva súdu,   jeho   senátom,   predsedom   senátov   ani   sudcom   právo   rozhodnúť   o   zmene   zložení senátu počas začatého súdneho konania.

Navrhovateľka listom zo dňa 28. októbra 2004 adresovanom predsedníčke Krajského súdu v Bratislave namietala porušenie ústavného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, vedenie   súdu   však   namietanie   porušenia   tohto   ústavného   práva   nikdy   nepostúpilo Najvyššiemu súdu SR, ktorý bol povinný o ňom rozhodnúť. (...)»

2. 3. Sťažovateľka o namietanom porušení „ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ uviedla nasledovné:

«Ústavný súd SR vo svojom Náleze II.   ÚS 234/03-26 zo dňa 24. februára 2004 skonštatoval, že v konaní vedenom pod sp. zn. 44 CB 82/97 došlo k porušeniu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľky   a   ako   relevantné   obdobie   vo svojom náleze uviedol nekonanie súdu v období od februára 1998 do februára 2001, keď krajský súd neurobil vo veci ani jeden procesný úkon a nekonanie súdu od júna 2002 do mája 2003.

Nezákonným konaním predsedníčky krajského súdu (...), ktorá uviedla ústavnému súdu nepravdivé informácie a nepredložila v spise dokumenty, ktorých obsah bol významný, ústavný   súd   nemohol   relevantne   posúdiť konanie   súdu   po   máji 2003 ako   také,   ktoré vykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní. Pritom samotný ústavný súd pri posudzovaní obdobia po máji 2003 v spomínanom Náleze ÚS 234/03-26 na str. 8 uviedol, že „V ďalšom období od 26. júna 2003 do decembra 2003 nariadil krajský súd síce päť pojednávaní (26. júna, 2. októbra, 23. októbra, 17. novembra a 11. decembra 2003), avšak všetky boli odročené (pre neúčasť odporcu, nedostatočnú plnú moc odporcu)“.

Ani po rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci zbytočných prieťahov v tomto konaní krajský súd nekonal bez zbytočných prieťahov. Od pojednávania dňa 11. 12. 2003, kedy predseda senátu účelovo a úmyselne zmanipuloval „námietku zaujatosti“ a odročil z tohto dôvodu pojednávanie na neurčito, vytýčil súd ďalšie pojednávanie až na 2. 9. 2004. Počas celého tohto obdobia súd nevykonal jediný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci. Tak, ako už uviedol vo svojom náleze ústavný súd, ide o právne a fakticky jednoduchý spor a bolo povinnosťou súdu rozhodnúť ho na prvom pojednávaní. Súd tak neurobil ani po siedmich rokoch. Vychádzajúc z doteraz uvedených faktov je nespochybniteľná domnienka, že   senát   JUDr.   M.   sa   vykonštruovanými   procesnými   obštrukciami   a   porušovaním procesných ustanovení OSP vyhýbal rozhodnutiu vo veci a vyčkával v súlade so záujmami odporcu na jeho zánik, čo sa mu aj úspešne podarilo.

Na pojednávaní dňa 2. 9. 2009 (správne 2. 9. 2004, pozn.) súd konanie zastavil, pretože odporca zanikol dňa 4. 5. 2004 dobrovoľným výmazom.

V   tejto   súvislosti   si   dovoľujem   uviesť   argument,   že   pri   súčasnom   stave „personálneho substrátu“ na súdoch Slovenskej republiky Ústavný súd SR - pri všetkej úcte

- nedokáže zabrániť porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nariadením povinnosti súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a je zrejmé, že aj Európsky súd bude musieť prehodnotiť svoje stanovisko k inštitútu ústavnej sťažnosti na základe ústavného zákona č. 90/2001 Zb. Aj z konania súdu v predmetnom spore sa dá vyvodiť,   že   slovenský   právny   poriadok   nemá   účinný   prostriedok   nápravy   preventívneho charakteru. Je totiž na ľubovôli sudcu, či bude rozhodnutie ústavného súdu rešpektovať alebo nie.»

2. 4. Sťažovateľka o namietanom porušení „práva na rovnakú zákonnú ochranu jej majetku“ uviedla nasledovné:

„Úlohou   súdu   bolo   na   základe   Spoločenskej   zmluvy   spoločnosti   a   Obchodného zákonníka   posúdiť   zákonnosť   uznesení   zakotvených   v   notárskej   zápisnici   z   valného zhromaždenia.

Spor vedený pod č. k. 44 Cb 82/97 na Krajskom súde v Bratislave bol Návrhom na zrušenie uznesení valného zhromaždenia. Bol to spor svojím právnym obsahom jednoduchý, pretože uznesenia valného zhromaždenia mali podobu notárskej zápisnice, ktorej obsah ani jedna   strana   sporu   nespochybnila.   Úlohou   súdu   bolo   na   základe   Spoločenskej   zmluvy spoločnosti a Obchodného zákonníka posúdiť zákonnosť uznesení zakotvených v notárskej zápisnici z valného zhromaždenia.

Ako   je   zrejmé   z uvedených   okolností   (...),   súd,   ktorý   viedol   konanie   vo   veci sťažovateľky, viedol toto konanie tak, že nedodržiavaním rôznych zákonných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   Ústavy   SR,   Zákona   o   sudcoch,   Zákona   o   kárnej zodpovednosti   sudcov   jednoznačne   poškodzoval   práva   navrhovateľky   a   vychádzal   tým v ústrety   záujmom   odporcu.   Z   doteraz   uvedených   okolností,   ale   najmä   s   ohľadom   na skutočnosť, že jednoduchý spor nebol uzavretý rozhodnutím vo veci ani na prvostupňovom súde, a po siedmich rokoch od podania návrhu bolo konanie zastavené z dôvodu zániku odporcu,   došlo   zo   strany   súdu   k   flagrantnému   porušeniu   ústavného   práva   na   rovnakú zákonnú ochranu majetku sťažovateľky.

Je   nespochybniteľné,   že   navrhovateľka   bola   v   rozhodnom   čase,   t.   j.   v   čase   od podania   žaloby   do   doby   zániku   odporcu   spoločníkom   obchodnej   spoločnosti   odporcu. Podaním žaloby v spore na Krajskom súde v Bratislave č. k. 44 Cb 82/97 o vyslovenie neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia   sa   domáhala   ochrany   vlastníckeho   práva a účinkov s ním spojených v rozsahu prislúchajúcom jej podielovému právu zakotvenému v príslušných   ustanoveniach   obchodného   zákonníka   (...),   ako   aj   Spoločenskej   zmluvy odporcu (...) a ktoré jej bolo na predmetnom valnom zhromaždení odopreté. Zároveň sa prijatými   uzneseniami   valného   zhromaždenia   vytvoril   právny   rámec   pre   spoločníkov a konateľov, ktorí sa na prijatí sporných uznesení podieľali a ktorí následne previedli celé obchodné imanie odporcu - spoločnosti F., s. r. o.,   V. - na novozaloženú spoločnosť F., a. s.,   V.,   avšak   bez   vedomia   a   účasti   sťažovateľky.   Uvedená   argumentácia   je dokladovateľná listom sťažovateľky zo dňa 22. 10. 1997, odpoveďou konateľov odporcu zo dňa 3. 11. 1997, žiadosťou konateľov o prevod licencie z odporcu na novú spoločnosť, ako aj   celým   radom   ďalších zdokladovateľných   protiprávnych   aktov,   ktoré   však   prekračujú rámec tohto podania.

Vo   februári 2003 prijal   Krajský súd   v   Bratislave   návrh na konkurz   na   odporcu (návrh   podala   spoločnosť   personálne   totožná   so   spoločníkmi   F.,   s.   r.   o.   s   výnimkou sťažovateľky), ktorý bol v novembri 2003 zamietnutý pre nedostatok majetku, čo následne viedlo k výmazu spoločnosti F.,   s.   r.   o.   z obchodného registra,   pričom F.   (...)   je dnes najväčšou distribučnou spoločnosťou na trhu (...) na Slovensku s konsolidovaným obratom v roku 2003, ktorý je 11,4 miliardy Sk.

Je tiež preukázateľný a v ostatným častiach tejto sťažnosti zdokladovaný procesný postup súdu, ktorým boli porušené základné práva sťažovateľky upravené v článkoch 46 a 48   Ústavy   SR.   Tým   boli   splnené   podmienky   Ústavného   súdu   SR   na   konanie   vo   veci ochrany   vlastníckeho práva v zmysle   čl.   20   Ústavy   SR   a čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.“

2. 5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo Ing. V. K. na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde priznané čl. 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom priznané čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd v konaní pred Krajským súdom v Bratislave vo veci 44 Cb 82/97 porušené bolo.

2. Právo Ing. V. K. nebyť odňatý zákonnému sudcovi priznané čl. 48 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky   v   konaní pred   Krajským   súdom v Bratislave vo   veci   44 Cb 82/97 porušené bolo.

3. Právo Ing. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Krajským súdom v Bratislave vo veci 44 Cb 82/97 porušené opätovne bolo.

4. Právo Ing. V. K. na zákonnú ochranu jej majetku priznanú čl. 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky   v   konaní pred   Krajským   súdom v Bratislave vo   veci   44 Cb 82/97 porušené bolo.

5. Ing. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 000,- Sk (slovom   dva   milióny   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2.   6.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodnila nasledovne:

V dôsledku nekonania súdu, ako aj v dôsledku takého konania súdu, ktorým boli porušené   viaceré   ústavné   práva   sťažovateľky,   sťažovateľka   trpí   dnes   pocitmi   úzkosti a depresie. Sedem rokov márneho konania sťažovateľky, ktoré boli vyplnené neustálym sa sťažovaním   na   nezákonné   prehmaty   nielen   súdu,   ale   aj   vedenia   súdu,   či   dokonca Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré ako štátne orgány sú oprávnené konať len v zmysle Ústavy SR a platných zákonov a mali by byť garantom ich dodržiavania, sa zákonite muselo odraziť na duševnej pohode sťažovateľky.

V dôsledku márnej snahy a úsilia, ktoré vyústili do „vzduchoprázdneho“ zastavenia konania a tým následne k strate majetku a práva na jeho užívanie, sa menovanej zmocnili silné pocity bezmocnosti, nespravodlivosti, beztrestnosti za porušovanie zákonov a Ústavy SR a beznádeje v dosiahnutie čo i len náznaku spravodlivosti.

Dôsledkom uvedených skutočností je to, že sťažovateľka bola nútená pred dvomi rokmi   vyhľadať   odbornú   psychologickú   pomoc,   aby   prekonala   silné   pocity   frustrácií a bezmocnosti, pričom len priame náklady na túto pomoc dosahujú mesačne 4 000,- Sk. Sťažovateľka je rozvedená a matka dvoch maloletých detí, z ktorých jedno má sedemnásť a druhé sedem rokov. Tým, že bola a je nútená neustále atakovať štátne orgány, ktoré konajú v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky a brániť sa proti ich svojvôli, jej rodinný život a život jej detí silne utrpel. Sťažovateľka preto oceňuje čiastkou 2,5 milióna (slovom dva milióny päťstotisíc) slovenských korún primerané finančné zadosťučinenie za utrpenú nemajetkovú ujmu. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu a na prerokovanie veci na nestrannom a nezávislom súde a práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci   nestranným   a   nezávislým   súdom,   zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na zákonnú ochranu jej majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 82/97.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Uznesenie krajského súdu č. k. 44 Cb 82/97-280 z   2. septembra 2004 o zastavení napadnutého   konania,   ktoré   sťažovateľka   -   kvalifikovane   zastúpená   advokátom   -   touto ústavnou   sťažnosťou   ani   nenapadla   (pozri   citovaný   petit   ústavnej   sťažnosti),   obsahuje nasledovné poučenie: „Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísanom súde, písomne dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 250 OSP).“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala   podľa   §   201   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku na ochranu svojich základných práv označených v tejto časti uznesenia, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré však nevyčerpala, preto bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Pokiaľ   ide   o napadnuté   konanie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ústavný   súd predovšetkým   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 44 Cb 82/97   už   hodnotil   za obdobie   od   podania   žalobného   návrhu   30. septembra 1997 do vydania nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 234/03-26 z 20. marca 2003, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   zároveň   jej   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie. Z tohto dôvodu v danom prípade by predmetom preskúmania ústavným súdom   z tohto   aspektu   mohlo   byť   obdobie   od   20.   marca   2004   do   nadobudnutia právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   44   Cb   82/97-280   dňa   20.   októbra   2004, ktorým bolo napadnuté konanie zastavené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľky, z pripojených listín a zo zistenia ústavného súdu vyplynulo, že napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 20. októbra 2004, napriek tomu sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním doručeným ústavnému   súdu   6. decembra   2004,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného   práva   na krajskom   súde   už   netrvalo   a   keď   konanie   o jej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   nie   je spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a   pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní namietané porušenie práva už netrvalo, v danom prípade pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006