znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 15/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Jozefa Opeta, T. T., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   pôvodne   vedenom   (pred   zlúčením s Okresným súdom Topoľčany od 1. januára 2005) na Okresnom súde Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 103/03, EX 78/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 103/03, EX 78/2003 p o r u š i l   základné právo Jozefa Opeta, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Jozefovi   Opetovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Topoľčany p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Jozefovi   Opetovi p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 11 991 Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný   súd   Topoľčany p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokáta   JUDr.   M.   M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. januára 2005 č. k. I. ÚS 15/05-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Jozefa Opeta, T. T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Topoľčany od 1. januára 2005) na Okresnom súde Partizánske v konaní pod sp. zn. 1 Er 103/03, EX 78/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „(...) Návrhom zo dňa 8. 4. 2003 som podal návrh na vykonanie exekúcie (...). Na základe poverenia Okresného súdu Partizánske súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie pod č. EX 78/2003 dňa 5. 2. 2004, voči ktorému povinní 1) a 2) vzniesli námietky, ktoré súdny exekútor listom zo dňa 2. marca 2004 v spojení s listom zo dňa 19. marca 2004 predložil Okresnému súdu Partizánske na rozhodnutie.

Vzhľadom k tomu, že Okresnému súdu Partizánske boli námietky povinného 1) a 2) proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   č.   EX   78/2003   doručené   na   rozhodnutie prostredníctvom súdneho exekútora dňa 23. marca 2004, domáhal som sa formou sťažnosti na prieťahy v konaní zistiť, čo bráni rozhodnúť okresnému súdu o predmetných námietkach. Sťažnosť bola okresnému súdu odoslaná 19. októbra 2004. Okresný súd Partizánske na moju   sťažnosť   nezareagoval   ani   o námietkach   do   dnešného   dňa   nerozhodol,   o čom   sa presvedčil v spise súdneho exekútora.

Zo   strany   súdu   nebol   vykonaný   žiadny   úkon,   ktorým   by   rozhodol   o námietkach povinných   v exekučnom   konaní,   napriek   tomu,   že   námietky   boli   súdu   doručené   na rozhodnutie 23. 3. 2004. (...)

Z uvedeného   vidno,   že   súd   nerozhodol   o námietkach   voči   upovedomeniu   o začatí exekúcie od 23. marca 2004. Mám však za to, že uvedená vec nie je natoľko zložitá, aby ju súd nemohol ukončiť po uplynutí 7 mesiacov od prijatia námietok na rozhodnutie. Počas tohto obdobia zostávam stále v – podľa mňa – zbytočnej právnej neistote. Postup súdu považujem za neúmerne zdĺhavý. Mám za to, že Okresný súd Partizánske svojou liknavosťou porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vo svojej podstate priamo porušuje moje právo na súdnu ochranu. (...)

Po   začatí   konania   navrhujem,   aby   ústavný   súd   po   zistení   stavu   veci   vydal rozhodnutie,   v ktorom   určí,   že   Okresný   súd   Partizánske   porušil   právo   sťažovateľa   na prerokovanie jeho veci 1 Er 103/03, EX 78/2003 bez zbytočných prieťahov, ktoré právo je zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a Okresnému   súdu   Partizánske prikazuje,   aby   bola   vec   č.   1   Er   103/03,   Ex   78/2003   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.   Sťažovateľovi   Jozefovi   Opetovi,   T.   T.,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk, ktoré je mu Okresný súd Partizánske povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Okresnému súdu Partizánske ďalej ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa Jozefa Opeta na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   J.   S.,   listom   z 29. marca   2005 sp. zn. Spr 1506/05, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. V. V. z 21.   marca   2005,   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 12. apríla 2005.

2. 1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „Z prehľadu vypracovaného vo veci konajúcim sudcom bolo zistené, že ide o vec bývalého Okresného súdu Partizánske, sp. zn. PE 1Er 103/03, vo veci výkonu rozhodnutia, na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. P. Š., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného JUDr. Jozefa Opeta, proti povinným v 1) rade I. V. a v 2) rade Akad. mal. M. S. na základe rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 5. 2. 2001 pod sp. zn. 3 C 186/99.

Vec napadla na Okresný súd Partizánske dňa 7. 5. 2003, pričom toho istého dňa bolo aj vydané poverenie pre súdneho exekútora, doručené mu však bolo až dňa 16. 1. 2004. Dňa 23. 2. 2004 boli Okresnému súdu Partizánske doručené námietky Ing. Z. S. a dňa   1.   3.   2004   podanie   povinného   v 1)   rade,   oznámené,   ako   návrh   na   vyslovenie absolútnej neplatnosti a vykonateľnosti poverenia, vo veci samej.

Následne boli súdu v danej veci doručované ďalšie podania a to dňa 3. 3. 2004, 5. 3. 2004,   7.   5.   2004   a 4.   6.   2004,   pričom   konajúci   sudca   vo   veci   rozhodol   až   dňa 7. 1. 2005 uznesením, ktorým zastavil exekúciu.

Proti   citovanému   uzneseniu   dňa   7.   2.   2005   podala   odvolanie   povinná   v 2.   rade Akad. mal. M. S.

Ďalej   z písomného   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   vyplýva,   že   s poukazom   na obtiažnosť veci, personálne obsadenie Okresného súdu Partizánske do 31. 12. 2004 pokladá sťažnosť Jozefa Opeta na prieťahy v konaní za neopodstatnenú.

Na rozdiel od konajúceho sudcu som však po oboznámení sa príslušného stanoviska sudcu, obsahu spisu PE Spr 1326/04, ako aj registrovaných pomôcok, nakoľko predmetný spis PE 1Er 103/03 mi nebol predložený (konajúci sudca ho nevie nájsť), došiel k inému záveru.

V danom   prípade som   zistil   prieťahy v konaní   spôsobené konajúcim sudcom   a to v tom, že o všetkých podaniach vo veci od 23. 2. 2004 bolo rozhodnuté až na tunajšom súde dňa 7. 1. 2005.

Na   druhej   strane   však   je   potrebné   brať   do   úvahy   aj   objektívne   skutočnosti   a to najmä, že konajúci sudca (na Okresnom súde Partizánske pracovali iba štyria sudcovia), vybavoval agendu Er v 1/4-ne, ako vedľajšiu, nakoľko bol zaradený na úseku T a vybavoval aj časť agendy D v 1/2-ine, Er   v 1/4-ine a PPOm, ako aj právnu náročnosť danej veci s poukazom na počet podaní.

Na základe týchto skutočností netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne   pojednávanie,   nakoľko   sťažnosť   považujem   za   opodstatnenú   s tým,   že   prieťahy v konaní boli spôsobené jednak nečinnosťou konajúceho sudcu, ako aj objektívnym stavom na bývalom Okresnom súde Partizánske.

Pokiaľ   ide   o predmetný   spis   sp.   zn.   PE   1Er   103/03,   tento   Vám   nemôžem   zaslať nakoľko   ho   konajúci   sudca   t.   č.   nevie   nájsť,   pravdepodobne   bude   musieť   dôjsť k rekonštrukcii spisu konajúcim sudcom. (...)“

Vyjadrenie zákonného sudcu zo 14. februára 2005:«Dňa 07. 05. 2003 bola Okresnému súdu Partizánske doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. P. Š., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného: JUDr. Jozefa Opeta proti povinným: v 1 rade: I. V., v 2. rade: Akad. mal. M. S. na základe rozsudku Okresného súdu Partizánske, zo dňa 05. 02. 2001, sp. zn. 3 C 186/99 za účelom vymoženia sumy 333.560,- Sk, súdneho poplatku 500,- Sk, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 8.250,- Sk a trov exekúcie. Podľa   rozvrhu   práce   mi   bola   vec   pridelená   07.   05.   2003   na   vybavenie   a dňa 07. 05. 2003   pod   číslom   5305004814   som   vydal   pre   súdneho   exekútora   poverenie   na vykonanie exekúcie. Toto poverenie bolo súdnemu exekútorovi doručené 16. 01. 2004. Dňa 23. 02. 2004 boli súdu doručené námietky Ing. Z. S. proti exekúcii adresované JUDr. P. Š., EÚ Nové Mesto nad Váhom.

Dňa 1. 3. 2004 bolo súdu doručené podanie povinného v 1. rade: Ing. I. V.: označené ako návrh na vyslovenie absolútnej neplatnosti a vykonateľnosti poverenia č. 5305004814 vydaného vo veci sp. zn. 1 Er 103/03 Okresným súdom Partizánske. V uvedenom podaní oprávnený   uvádzal   svoje   výhrady   tak   voči   exekučnému   konaniu   ako   aj   voči   konaniu vedenému pod sp. zn. 3 C 186/99 ako aj voči osvedčeniu o dedičstve vydaným Okresným súdom Bratislava III, pod sp. zn. 22 D 550/01.

Z tohto podania nebolo celkom zrejmé, čoho sa povinný v 1 rade domáhal, zrejme išlo aj o námietky proti exekúcii.

Dňa 3. 3. 2004 boli súdu doručené od súdneho exekútora JUDr. P. Š. námietky proti exekúcii podané na jeho Exekútorský úrad opatrovníkom povinnej v 2. rade a námietky povinného   v 1.   rade   spolu   s upovedomením   o začatí   exekúcie   doručeným   povinným a ďalšími dokladmi.

Dňa 5. 3. 2004 bolo súdu doručené ďalšie podanie povinného v 1. rade, v ktorom uviedol, že ide o podanie k návrhu na vyslovenie absolútnej neplatnosti a vykonateľnosti poverenia na vykonanie exekúcie vydaného v konaní sp. zn. 1 Er 103/03 Okresným súdom Partizánske dňa   7.   5.   2003 a pripojil   k podaniu   uznesenie   KS   Bratislava   z 11.   1.   2004 k č. k. 13   Cod   58/03-111,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   OS   Bratislava   III   zo   dňa 6. 2. 2002 k č. k. 22 D 550/01-89.

Dňa   23.   03.   2004   doručil   súdu   súdny   exekútor   JUDr.   Š.   námietky   manželky povinného   v 1.   rade   proti   exekúcii,   ktorá   je   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti   spolu s povinným v 1. rade.

Dňa   07.   05.   2003   bolo   súdu   doručené   podanie   opatrovníka   povinnej   v 2.   rade označené   ako   dokladovanie   nezákonného   postupu   exekútora   JUDr.   Š.   a žiadosť o zastavenie exekúcie.

Dňa 04. 06. 2004 bolo súdu doručené podanie označené ako „doručenie námietok voči exekúcii“ od povinného v 1. rade spolu s pripojenými dokladmi a dňa 07. 06. 2004 povinný v 1.   rade doručil   súdu podanie označené ako   „doručenie dôkazu   o nemožnosti doručenia námietok voči exekúcii“ vedenej na Exekútorskom úrade v Novom Meste nad Váhom, pod sp. zn. EX 76/03.

Dňa 07. 01. 2005 som vydal vo veci uznesenie o zastavení exekúcie, proti ktorému podal dňa 07. 02. 2005 odvolanie povinný v 2. rade – Akad. mal. M. S.

Podania   povinných   priebežne   prikladané   do   spisu   obsahovali   niekoľko   desiatok strán, pričom najmä námietky a písomné podania povinného v 1. rade boli nezrozumiteľné, nekonkrétne a nejasné, bolo k nimi pripojené množstvo dokladov, z ktorých niektoré s touto vecou ani nesúviseli.

S poukazom na obtiažnosť veci, personálne obsadenie Okresného súdu Partizánske do 31. 12. 2004, pokladám sťažnosť Jozefa Opeta na prieťahy v konaní za neopodstatnenú.»

2.   2 Právny zástupca   sťažovateľa vo   svojom   stanovisku   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„Vzhľadom   k textu   sťažnosti   pre   porušenie   základných   práv   a slobôd,   ktoré   sú zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky   –   prerokovaniu   súdnej   veci   bez   zbytočných prieťahov a jej príloh, ktorá sťažnosť bola vypracovaná dňa 10. novembra 2004, ako aj vzhľadom   k textu   prípisu   ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   5.   apríla   2005 a prípisu   predsedu   Okresného   súdu   v Topoľčanoch   zo   dňa   29.   3.   2005,   navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby vydal rozhodnutie v zmysle našej vyššie uvedenej sťažnosti.

Zároveň oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že netrvám na ústnom pojednávaní vo veci a uplatňujem si trovy právneho zastúpenia. (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení predsedu okresného súdu,   konajúceho   sudcu   a sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   v období   od 23. februára 2004   do   7.   januára 2005 nevykazoval   vždy   znaky plynulého a efektívneho konania. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení výslovne uviedol, že „v danom prípade som zistil prieťahy v konaní spôsobené konajúcim sudcom a to v tom, že o všetkých podaniach vo veci od 23. 2. 2004 bolo rozhodnuté až na tunajšom súde dňa 7. 1. 2005“. Vzhľadom   na to, že ani sťažovateľ vo svojom stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu nenamietal iné obdobia nečinnosti okresného súdu v danej veci, ústavný súd ustálil stav konania   z uvedených   existujúcich   dôkazov,   pretože   predmetný   spis   ústavnému   súdu zapožičaný   nebol, „nakoľko   ho   konajúci   sudca   t.   č.   nevie   nájsť,   pravdepodobne   bude musieť dôjsť k rekonštrukcii spisu konajúcim sudcom“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 103/03, EX 78/2003 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd nevylučuje, že rozhodovanie v danej   veci   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti,   doterajší   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   náročnosti   prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane nečinný, a to konkrétne od 7. mája 2003 do 16. januára 2004 (osem mesiacov) a od 23. februára 2004 do 7. januára 2005 (desať mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas osemnástich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy sú netolerovateľné, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu   (ide   o realizáciu   už   judikovaného   práva   o výkon   rozhodnutia)   a význam   pre sťažovateľa.   K uvedeným   prieťahom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   alebo správania účastníkov,   ale   v dôsledku   postupu   súdu.   Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého „je potrebné   brať   do   úvahy   aj   objektívne   skutočnosti   a to   najmä,   že   konajúci   sudca   (na Okresnom súde Partizánske pracovali iba štyria sudcovia), vybavoval agendu Er v 1/4-ne, ako vedľajšiu, nakoľko bol zaradený na úseku T a vybavoval aj časť agendy D v 1/2-ine, Er v 1/4-ine a PPOm, ako aj právnu náročnosť danej veci s poukazom na počet podaní“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Navyše,   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   skutočnosti   uvedené   predsedom okresného súdu, že „v danom prípade som zistil prieťahy v konaní spôsobené konajúcim sudcom a to v tom, že o všetkých podaniach vo veci od 23. 2. 2004 bolo rozhodnuté až na tunajšom súde dňa 7. 1. 2005“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Pretože   vo   veci   sťažovateľa   7.   januára   2005   vydal   konajúci   sudca   uznesenie o zastavení exekúcie, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk, pretože „počas tohto obdobia zostávam stále v - podľa mňa - zbytočnej právnej neistote“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom na povahu uplatneného práva v napadnutom konaní považuje ústavný súd za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 991 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 29. novembra 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 12. apríla 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha sťažovateľovi suma 9 340 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný   paušál   150   Sk   (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005