znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 15/02-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2002 v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. V. K. a J. K., obaja bytom S., zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O.,   K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trebišove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 741/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trebišove vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 741/96   p o r u š i l právo MUDr. V. K a J. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Trebišove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   741/96 p r i k a z u je konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. MUDr. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trebišove   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 15/02-11 zo 6. marca 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. V. K. a J. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených komerčnou právničkou JUDr. J. O., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trebišove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 741/96.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu o opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený predsedom súdu, vyjadrením sp. zn. Spr. 227/02 z 25. marca 2002 a sťažovatelia, zastúpení svojou právnou zástupkyňou, stanoviskami zo 16. a 25. apríla 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.Predmetom sťažnosti boli tvrdenia sťažovateľov o porušení práva na prerokovanie ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   týkajúcej   sa   konania   o odstránenie   zásahu   do vlastníckeho práva a náhradu škody vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 741/96.

Sťažovatelia   tvrdili,   že   „K   podaniu   tejto   sťažnosti   sme   boli   nútení   pristúpiť   aj v dôsledku toho, že naše doterajšie návrhy na odstránenie prieťahov adresované Okresnému súdu   Trebišov,   Krajskému   súdu   Košice,   Ministerstvu   spravodlivosti,   Bratislava neviedli k žiadnej náprave, aby konanie prebehlo v intenciách článku 44 a najmä článku 48 Ústavy SR“.

Podľa už vyššie citovaného vyjadrenia okresného súdu: „Návrh navrhovateľov nie je dôvodný, pretože v konaní Okresného súdu Trebišov spisovej značky 10 C 741/96 nedošlo k zbytočným prieťahom, a teda ani k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“ Okresný súd je toho názoru, že „Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej, právnej a procesnej“, a tvrdí, že „Vec spisovej značky 10 C 741/96 je z tohto hľadiska posudzovaná ako vec s vysokým stupňom   skutkovej   zložitosti.   Ide   o zisťovanie   príčin   znečisťovania   zdroja   pitnej   vody, pričom účastníci nie sú osoby s primeranou odbornosťou, ktoré by dokázali s určitosťou prednášať   logické   odôvodnenia   svojich   tvrdení.   Posúdenie   polohy,   spôsobu   budovania a používania   podzemných   stavieb   (studňa,   žumpa,   kanalizácia   a pod.)   vyžaduje   pred nariadením   znaleckého   dokazovania   zhromažďovanie   značného   množstva   listinných a svedeckých dôkazov a ich následné predbežné vyhodnocovanie súdom, čo je z časového hľadiska náročné na plynulosť postupu sudcu v konaní“.

Okresný   súd   ďalej   tvrdí,   že   právna   zložitosť   posudzovanej   veci   „sa   prejavuje v posúdení   vlastníckych   a užívacích   vzťahov   pozemkov   a stavieb   a s tým   súvisiace posudzovanie dodržiavania práv a povinností ich prevádzkovateľov. Ide zrejme o kumuláciu vlastníckych a zodpovedných vzťahov s atypickými nárokmi na plnenie“.

Procesná   zložitosť   je   podľa   názoru   okresného   súdu   „daná   procesným   postupom účastníkov, napr. zmena návrhu v priebehu konania, kumulácia žiadosti o vylúčenie sudcov so   zmenou   miestnej   príslušnosti   súdu   z dôvodov   vhodnosti,   rozhodovania   o povinnosti účastníkov zložiť zálohu na trovy dôkazov, vymáhanie záloh v konaní o výkon rozhodnutia, rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a pod.“

V závere   svojho   vyjadrenia   vyslovuje   okresný   súd   názor,   že   „na   konštatovanie vzniku prieťahu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR musí byť preukázané závažné prekročenie určitej   hranice   v rámci   niektorého   kritéria   alebo   v prípade   menej   závažných   prieťahov prekročenia tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti   veci,   konanie   strán   a konanie   súdu.   Z uvedenej   analýzy   všetkých   kritérií, rozhodujúcich   pre   posúdenie   primeranosti   dĺžky   súdneho   konania,   vyplýva,   že   niet dostatočne závažných dôvodov na konštatovanie porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Okrem vyššie uvedeného okresný súd svoju obranu podporil vysokým nápadom vecí rôznych   druhov   agend   (civilnej,   obchodnej,   trestnej,   exekučnej   a výkonu   rozhodnutí) vybavovaných zákonným sudcom v rokoch 1994 až 1999. Od roku 2000 zákonný sudca vybavuje trestnú agendu a dokončuje dovtedy nevybavené veci iných agend.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na toto vyjadrenie okresného súdu uviedla, že   vyjadrenie   „je   totožné   s jeho   vyjadrením   zo   dňa   7.   8.   2000   k nášmu   podnetu   na Ministerstvo   spravodlivosti   v roku   2000,   kde   už   vtedy   sme   sa   domáhali   odstránenia prieťahov   v tomto   konaní.   Sú   tam   uvedené   nepresnosti,   ktoré   podstatným   spôsobom ovplyvnili rýchlosť konania, pretože do dnešného dňa sa neuskutočnila obhliadka na mieste samom, ako to aj súd vo vyjadrení uviedol, hoci to nariadil na pojednávaní ešte 11. 5. 1998, pričom sme vyhoveli výzve súdu a dňa 27. 5. 1998 sme aj požadovanú sumu 500,-- Sk uhradili.

Bolo preto povinnosťou sudcu hneď nariadiť pojednávanie a obhliadku na mieste samom a nie až 18. 2. 1999, kedy v podstate znovu pojednávanie odročil na vykonanie obhliadky   a vypracovanie   znaleckého   posudku.   Až   po   šiestich   mesiacoch   súd   nariadil znalecké dokazovanie a uložil znalcovi podať znalecký posudok.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že od zaplatenia poplatku za obhliadku dňa 27. 5. 1998 do 18. 8. 1999, t. j. po viac ako 14-tich mesiacoch sa vo veci vôbec nepokračovalo“.

Predovšetkým z týchto dôvodov sa sťažovatelia domáhali odňatia veci zákonnému sudcovi.

Podľa   sťažovateľov   ďalšie   zdôvodnenia   okresného   súdu   „o zložitosti   skutkovej a právnej   sú   len   všeobecnými   nekonkrétnymi   konštatovaniami,   ktoré   pre   predmetnú záležitosť sú irelevantné.

Podľa § 6 OSP súdy v konaní postupujú tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Vyžaduje to však predovšetkým   aktivitu   a iniciatívu   zo   strany   konajúceho   sudcu,   ktorá   v našom   prípade absentuje.   Vychádzame   z vyššie   uvedenej   skutočnosti,   že   za   štyri   roky   od   zaplatenia poplatku za obhliadku na mieste sa do dnešného dňa táto nerealizovala, hoci pri nej by sa na mieste samom mohla podstatným spôsobom vec náležite objasniť a rozhodnúť. Ide tu aj o súčinnosť so žalobou proti tretiemu účastníkovi konania Mestskému úradu Sečovce, ktoré sa od podania žaloby v roku 1996 vôbec ešte ani nezačalo.

Z vyššie   uvedeného   vyplýva   záver,   že   nemožno   sa   stotožniť   s argumentáciou uvedenou vo vyjadrení, že nejde o prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože ide o závažné prieťahy, ktoré nám už 6 rokov znepríjemňujú a strpčujú život s dopadom na naše zdravie a vysoký vek“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci sťažovateľov.

Žalobou   doručenou   okresnému   súdu   31.   mája   1996   sa   sťažovatelia   domáhali odstránenia   zásahu   do   vlastníckeho   práva   a náhrady   škody   proti   svojim   susedom   J.   B. a manželke (ďalej len „žalovaní 1, 2“) a mestu S. (ďalej len „žalovaný 3“).

V mesiacoch   jún   1996   až   máj   1997   vykonával   okresný   súd   práce   súvisiace s prípravou   pojednávania,   ktoré   sa   konalo   5.   mája   1997   a ktoré   pre   neprítomnosť žalovaných 1, 2 odročil na 6. jún 1997. Až na tomto pojednávaní bola žalovanému 3 žaloba predložená na vyjadrenie a z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu bolo toto pojednávanie odročené.

Na pojednávaní konanom 15. októbra 1997 za neprítomnosti žalovaných 1, 2, ako aj ich právneho zástupcu boli vypočutí sťažovatelia a právny zástupca žalovaného 3, ktorý žiadal žalobu zamietnuť. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaný 1 bude predvedený políciou a sťažovateľom bolo uložené predložiť ďalšie doklady podporujúce ich tvrdenia prednesené na tomto pojednávaní.

Na pojednávaní konanom 17. apríla 1998 za účasti sťažovateľov, právneho zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. So súhlasom žalovaných sťažovatelia vzali žalobu späť v bode 2 petitu. Súčasne bolo sťažovateľom uložené oznámiť mená a adresy svedkov na podporu ich tvrdení (požadované bolo oznámené okresnému súdu 27. apríla 1998).

Pojednávanie bolo odročené na 11. máj 1998. Na tomto pojednávaní za prítomnosti sťažovateľov, právneho zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 boli vypočutí svedkovia a sťažovateľom bola uložená povinnosť zložiť zálohu na výkon obhliadky na mieste samom (záloha uhradená 29. mája 1998).

Na pojednávaní konanom 18. februára 1999 za prítomnosti sťažovateľov, právneho zástupcu žalovaných 1, 2 a žalovaného 3 bol vypočutý ďalší svedok a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania obhliadky na mieste samom.

Uznesením   z 18.   augusta   1999   pribral   okresný   súd   do   konania   znalca   z odboru geológie a 16. septembra 1999 mu doručil súdny spis.

Znalec   predložil   21.   októbra   1999   znalecký   posudok   okresnému   súdu,   ktorý   ho doručil 18. januára 2000 sťažovateľom.

Na   pojednávaní   konanom   9.   mája   2000   za   prítomnosti   sťažovateľov   a právneho zástupcu žalovaných 1, 2 bol vypočutý znalec a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho znaleckého dokazovania.

Okresný súd 29. mája 2000 požiadal odbor životného prostredia Okresného úradu v Trebišove   o vykonanie   stavebného   šetrenia   týkajúceho   sa   hospodárskych   objektov žalovaných 1, 2.

Sťažovatelia 24. mája 2000 požiadali Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o zmenu sudcu a miesta prejednávania ich sporu (pre nedôveru a predpojatosť). Ich žiadosť   bola   postúpená   okresnému   súdu   16.   októbra   2000   na   ďalší   procesný   postup. Uznesením krajského súdu č. k. 11 Nc 65/00-110 z 27. októbra 2000 nebol zákonný sudca vylúčený. Súčasne bola okresnému súdu vec postúpená na vykonanie úkonov súvisiacich s návrhom na prikázanie veci inému súdu. Sťažovatelia 20. januára 2001 ako vhodný súd navrhli Okresný súd Michalovce.

V mesiacoch marec a apríl 2001 sa okresný súd zaoberal zabezpečovaním úhrady zálohy na znalcovské od žalovaných 1, 2.

Dňa 6. júna 2001 okresný súd doručil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o návrhu na postúpenie veci. Po zadovážení si stanovísk žalovaných 1, 2 a 3 krajský súd uznesením č. k. 11 Nc 29/01-129 z 20. júla 2001 návrhu sťažovateľov na delegovanie veci Okresnému súdu Michalovce nevyhovel.

Sťažovatelia 26. septembra 2001 žiadali nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, lebo   nesúhlasili   so   závermi   znaleckého   posudku   znalca   z oboru   geológie   (z   r.   1999). Okresný súd 30. októbra 2001 vyzval sťažovateľov na zaplatenie 15 000,-- Sk ako zálohy na znalecké   dokazovanie.   Sťažovatelia   16.   novembra   2001   požiadali   okresný   súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Po zadovážení podkladov okresný súd uznesením č. k. 10 C 741/96-147   z 12.   marca   2002   nepriznal   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Na základe odvolania podaného proti tomuto uzneseniu bol príslušný spis 2. júla 2002 postúpený odvolaciemu súdu.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli   porušené   práva   alebo   slobody,   a ak   porušenie   týchto   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vzhľadom na ich „vysoký vek a zlý zdravotný stav“ rozhodol, že „...právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu v Trebišove   v konaní o odstránenie   zásahu   do   vlastníckeho   práva   a náhradu   škody   bolo porušené   a   prikázal   Okresnému   súdu   v Trebišove,   aby   pokračoval   v konaní   sp.   zn. 10 C 741/96 a konal vo veci odstránenia zásahu do vlastníckeho práva a náhradu škody“.

V stanovisku zo 16. apríla 2002 sťažovatelia rozšírili petit svojej sťažnosti: „Súčasne uplatňujeme aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže pre   nemožnosť   plnohodnotného   využívania   našej   studne,   ktorá   je   znehodnocovaná porušovaním susedových povinností a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len pre hygienické účely, takže pitnú vodu musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu.“ Ďalším   podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľov   konkretizovali   výšku   primeraného finančného zadosťučinenia, a to 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov.

Okresný súd, ako je to už vyššie uvedené, tvrdil, že „návrh navrhovateľov nie je dôvodný...“,   že   v posudzovanej   veci   „...nedošlo   k zbytočným   prieťahom,   a teda   ani k porušeniu práv účastníkov tohto konania upravených čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 741/96 je rozhodovanie o odstránení zásahov do vlastníckeho práva.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných sťažovateľmi, okresným súdom a z obsahu spisu zistil skutočnosti odôvodňujúce záver o určitej zložitosti veci. Aj napriek tomu však podľa právneho názoru ústavného súdu právna a faktická zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za nečinnosť (I. ÚS 47/95). Nepriaznivo na dĺžku konania pôsobili predovšetkým skutočnosti, ako napr. predloženie žaloby žalovanému 3 na vyjadrenie 6. júna 1997 (t. j. po uplynutí vyše roka od podania žaloby), nariadenie znaleckého dokazovania 18. augusta 1999 (t. j. po vyše 3 rokoch od podania žaloby), vyžiadanie odborného posudku od   odboru   životného   prostredia   Okresného   úradu   v Trebišove   29.   mája   2000   (t.   j.   po uplynutí skoro 4 rokov), nevykonanie ohliadky na mieste samom od odročenia pojednávania 18. februára 1999 za účelom jej výkonu doposiaľ.

Ústavný súd uznáva, že na rozhodnutie predmetného občianskoprávneho sporu sú potrebné   výsledky   znaleckých   dokazovaní,   ktorých   získanie   môže   vplývať   na   priebeh a dĺžku konania, a tým spôsobiť aj určitú faktickú zložitosť veci, to však nemôže podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania, ktoré k dnešnému dňu trvá viac ako šesť rokov.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd konštatuje, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, nemajú povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pritom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch,   ak   o právach   účastníka   konania   rozhoduje   dlhšie,   než   je   primerané   podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na   okresnom   súde   začalo   31.   mája   1996   a je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá k dnešnému dňu vyše šesť rokov. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom nie je.

Ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania a ktoré vo svojom súhrne treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide predovšetkým o obdobie od 15. októbra 1997 do 17. apríla 1998 (t. j. 6 mesiacov), o obdobie od 11. mája 1998 do 18. februára 1999 (t. j. vyše 9 mesiacov) a o obdobie od 18. februára 1999 do 16. septembra 1999 (t. j. cca 7 mesiacov), čo vo svojom súhrne predstavuje približne 22 mesiacov.

Tieto obdobia nečinnosti nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval procesný postup   v súdnom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli ktorému sa sťažovatelia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je   konkretizovaná   jednak   v ústave   a jednak   v príslušných   ustanoveniach   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.),   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu, ktorá bola príčinou neprimeranej lehoty prerokovávania tejto konkrétnej veci, je porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   súčasne   uplatnili   aj   „nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy za sťažené životné podmienky, keďže pre nemožnosť plnohodnotného využívania   našej   studne,   ktorá   je znehodnocovaná   porušovaním   susedových   povinností, a ktorá sa dá používať po nadmernom chlorovaní len pre hygienické účely, takže pitnú vodu musíme už 6 rokov donášať z verejného vodovodu“. Z tohto titulu sťažovatelia žiadali po 20 000,-- Sk pre každého z nich.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy.   Ústavný   súd   v súlade   s návrhom   sťažovateľov   považoval   v tomto   prípade   za primerané priznať sumu 20 000,-- Sk pre každého zo sťažovateľov. Táto suma zohľadňuje jednak   dĺžku   prieťahov   a jednak   okolnosti,   ktoré   uviedli   sťažovatelia   na   zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom primerane vychádzal aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v obdobnej veci priznal sťažovateľom aj odškodnenie morálnej ujmy s odôvodnením, že „obava zo znečistenia ich studne ich nútila zásobovať sa inde – pomocou vedier, plechoviek a fliaš – a odôvodnila ich obavu z veľkej straty hodnoty ich vlastníctva; absencia prístupu na súd zvýšila ich úzkosť, ktorú pociťovali viac ako desať rokov žijúc v obavách zo znečisťovania“ (rozsudok z 25. novembra 1993 vo veci Zander v. Švédsko).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002