znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 15/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom 19. apríla 2001 predbežne prerokoval podnet O. P., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr.   S.   Z.,   K.,   na   začatie   konania   pre   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky postupom súdov v konaní vedenom na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. 6 C 418/97 a takto

r o z h o d o l :

Podnet O. P. na začatie konania   o d m i e t a   z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 21. februára 2001 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručený podnet O. P., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   zaručeného v čl. 36   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 418/97, postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co   14/00   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 73/2000.

K porušeniu   jeho   ústavného   práva   malo   dôjsť   tým,   že   napriek   tomu,   že stavebnými prácami zhodnotil majetok Bytového družstva v Spišskej Novej Vsi (aj podľa súdneho znalca o sumu najmenej 28 605.- Sk), uvedené bytové družstvo mu odmietlo   uhradiť   nielen   náhradu   za   vykonané   rekonštrukčné   práce   v dome   na Mlynskej   ul.   č.   8   v Krompachoch,   ale aj finančné   prostriedky,   ktoré   vynaložil   na nákup   zabudovaného   elektromateriálu,   vodoinštalačného   materiálu,   maliarskeho materiálu a reziva.   Uvedeným „počínaním“ bytového družstva podľa navrhovateľa došlo nesporne k porušeniu jeho práva „na odmenu za prácu i za dodaný materiál“, preto sa so svojimi nárokmi obrátil aj na súd. Podľa presvedčenia navrhovateľa: „... v konečnom dôsledku porušili   tieto   moje   Ústavou   chránené   práva   aj   súdy,   ktoré   vo   veci   neobjektívne rozhodli.“

  Navrhovateľ sa domáha vydania „ rozhodnutia (nálezu), že rozhodnutiami Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo 14. 10. 1999 č. k. 6 C 418/97-159, Krajského súdu   v Košiciach   zo   6.   4.   2000   č.   k.   11   Co   14/00-193,   Najvyššieho   súdu   SR z 20. 7. 2000 sp. zn. 5 Cdo 73/2000 a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, bolo porušené moje právo plynúce najmä z ustanovenia čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.“  

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ktoré   sa   týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom podnetu navrhovateľa je tvrdené porušenie jeho základného práva na   odmenu   za   vykonanú   prácu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozhodnutiami   súdov. Navrhovateľ svojím podnetom v podstate žiadal, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť rozhodnutí všeobecných súdov.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd však nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nepreskúmava námietky porušenia tých práv,   ktoré   sa   fyzickým   osobám   ustanovujú   napr.   predpismi   pracovného   práva. Ochranu týmto právam primárne poskytujú všeobecné súdy (I. ÚS 9/00, I. ÚS 45/00). Inými slovami, úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.

Navrhovateľ v podnete neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutia všeobecných súdov sú postihnuté takými vadami, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o ich neústavnosti, tak ako to tvrdil navrhovateľ. Skutočnosť, že navrhovateľ sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   vysloveného   názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného súdu na konanie o nich (I. ÚS 9/00).

Vzhľadom na to, že v konaní na ochranu práva, ktorého porušenie navrhovateľ na ústavnom súde namietal, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, bolo potrebné jeho návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.