znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 149/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivý   súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. januára 2015   e-mailom   a   23.   januára   2015   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnejspoločnosti VIVA ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právana spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len„rada“)   vydala   3.   decembra   2013   rozhodnutie   č.   R/117/2013   o   udelení   licenciena multiregionálne   rozhlasové   terestriálne   vysielanie   v   prospech   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadostisťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).

Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedoka žiadala   rozhodnutie   rady   ako   nezákonné   zrušiť.   Uznesením   sp.   zn.   5   Sž   27/2013zo 17. decembra   2013   najvyšší   súd   odložil   vykonateľnosť   rozhodnutia   radydo právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jejrozhodnutie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   jemupredchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantovanéčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Sťažovateľka uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie rady z 15. mája 2012, ktorýmrada   tiež   udelila   licenciu   na   rozhlasové   terestriálne   vysielanie   v   prospechobchodnej spoločnosti,   bolo   najvyšším   súdom   zrušené   rozsudkom   sp. zn.   2 Sž 17/2012z 27. marca 2013, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor, že je nevyhnutné, abyrada   v   konaní   o udelenie   licencie   na   rozhlasové   a   televízne   vysielanie   skúmala   nielenformálnu,   ale   aj   materiálnu   pripravenosť   jednotlivých   uchádzačov   z   hľadiska   ichorganizačnej, technickej, ako i ekonomickej pripravenosti. V novom rozhodnutí sa radauvedeným názorom podľa sťažovateľky neriadila, flagrantne nerešpektovala záväzný právnynázor vyslovený najvyšším súdom uvedeným v rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca2013, keďže opätovne len formálne konštatovala obsah dokladov predložených obchodnouspoločnosťou bez toho, aby skúmala ich obsah. Z hľadiska podstaty a obsahu sa podľasťažovateľky rozhodnutie rady nelíši od jej predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia v danejveci.

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   rady,   podľasťažovateľky založil na tom, že:

- rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,naopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako ajv súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,

- správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktorépri odôvodnení   aplikovala,   zodpovedajú   obsahu   spisu,   nie   sú   v   rozpore   so   zásadamilogického myslenia,

- zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivýmkritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základesprávnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoréby bolo zjavné,

- je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdnehoprieskumu,   a   to   skúmanie   splnenia   podmienok   žiadosti   na   udelenie   licencie,   pričomprieskum   splnenia   podmienok   žiadosti   na   udelenie   licencie   patrí   do   preskúmavacejprávomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov,

- z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka ⬛⬛⬛⬛, splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie,

-   v   preskúmavanom   konaní   rada   postupovala   v   intenciách   predchádzajúcehozrušujúceho   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   s   prihliadnutím   na   jeho   právne   záveryv dostatočnej   miere   zistila   skutkový   stav   veci   a   správne   na   neho   aplikovala   príslušnéustanovenia   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákonač. 195/2000   Z.   z.   o   telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono vysielaní   a retransmisii“),   pričom   jeho   rozhodnutie   má   všetky   náležitosti   ustanovenév § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky,

- správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a animožnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlok porušeniu jej označených práv tým, že:

(i)   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   dôkazmi   predloženými   sťažovateľkou   v   konanía neodpovedal   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   najmä   sa   riadnym   spôsobomnevysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa skúmania naplnenia technických,organizačných a personálnych predpokladov uchádzačov (osobitne úspešného uchádzača –obchodnej spoločnosti) radou v konaní o udelenie licencie, ktoré bolo v celkom zjavnomrozpore s predchádzajúcim právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudkusp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 (ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie rady v tejtoveci   zrušené).   Ako   vyplýva   z   aktuálnych   verejne   dostupných   informácií,   obchodnáspoločnosť   nikdy   nenaplnila   svoje   tvrdenia   o organizačnej,   personálnej   a   technickejzabezpečenosti   na   vysielanie,   pretože   samotné   vysielanie   presunula   na   iný   subjekt(spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ). Obchodná spoločnosť teda neprevádzkuje vysielanie,nevynakladá   žiadne   prostriedky,   nedisponuje   žiadnou   technikou   ani   priestormi,   čopotvrdzujú tvrdenia sťažovateľky, ktoré prezentovala počas celého správneho konania, akoaj súdneho konania.

Uvedeným postupom podľa sťažovateľky nastala „absurdná situácia, nakoľko ak by takýto stav platil, v podstate by to znamenalo, že je irelevantné komu Rada pridelí licenciu, pretože vysielať môže následne ktokoľvek kto nikdy nemusel predložiť a zdokladovať svoju pripravenosť a splnenie podmienok k vysielaniu, ako sa to v tomto prípade stalo, kedy vysielateľom je de facto iný subjekt, ktorý Rada neskúmala“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzilna meritórne posúdenie rozhodnutia rady a argumentov sťažovateľky len v takom rozsahu,že   dôvody   tam   uvedené   predstavujú   len   všeobecné,   bližšie   neodôvodnené   názorya stanoviská k rozhodovaniu o udelení licencie, v ktorých absolútne absentuje akékoľvekvysporiadanie sa s konkrétnymi relevantnými námietkami sťažovateľky.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady tátobez   odôvodnenia   upustila   od   nariadenia   ústneho   pojednávania   (hoci   pred   prvýmrozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávaniaby   umožnilo   rade   v   plnej   miere   materiálne   preskúmať   tieto   skutočnosti   a   zároveň   byumožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.

(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa radaspravovala   jeho   záväzným   právnym   názorom   vysloveným   v   jeho   predchádzajúcomrozhodnutí (rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľkyexistuje   zjavný   rozpor   medzi   tvrdením   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   rozhodnutía skutočnosťou,   pretože   rada   aj pri jej druhom   rozhodnutí   pristúpila   len   k   formálnemuskúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotlivíuchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdenívo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania.

Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, žeskúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady,ktorá   má   povinnosť   nielen   formálne   konštatovať   ich   naplnenie,   ale   má   povinnosť   ichmateriálne   preskúmať.   Najvyšší   súd   tak   podľa   sťažovateľky   v   napadnutom   rozhodnutírozhodol   v   celkom   zjavnom   rozpore   so   svojím   predchádzajúcim   právnym   názoromvysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.

(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo všakneodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlilod   právneho   názoru   vysloveného   v   inom   jeho   rozhodnutí   týkajúcom   sa   analogickéhoprípadu,   bolo   jeho   povinnosťou   minimálne   poukázať   na   už   existujúce   rozhodnutiav identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomtozáklade zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.

Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sám   v   odôvodnenínapadnutého rozhodnutia uvádza, že „je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou   možného   súdneho   prieskumu   a   to   skúmanie   splnenia   podmienok   žiadosti   na udelenie   licencie,   pričom   prieskum   splnenia   podmienok   žiadosti   na   udelenie   licencie, stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu“.

V   nasledujúcej   vete   však   už   len   nekriticky   konštatuje,   že „všetci   účastníci s výnimkou   účastníka ⬛⬛⬛⬛ splnili   podmienky   na   to,   aby   sa   mohli   uchádzať o udelenie licencie“. Už samotný tento fakt robí podľa sťažovateľky rozsudok najvyššiehosúdu   nepreskúmateľným   a   v   konečnom   zmysle   zjavne   arbitrárnym.   Najvyšší   súd   saobmedzil len na teoretické posúdenie prieskumu správnej úvahy pri udelení licencie, ktoréje nesprávne interpretované a aplikované.

Ak   sa   teda   najvyšší   súd   odmietol   zaoberať   námietkami   a   argumentmio nedostatočnom posúdení podmienok pripravenosti, teda otázkami technickej, organizačneja ekonomickej pripravenosti jednotlivých žiadateľov o udelenie licencie, nemožno prikročiťk posudzovaniu splnenia kritérií uvedených v zákone o vysielaní a retransmisii, a teda anik rozhodnutiu o udelení licencie, a preto nemôžu byť splnené ani podmienky na použitievoľnej úvahy pri rozhodovaní o udelení licencie.

Z uvedeného dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu jezjavne svojvoľný a arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto súčasnenavrhla,   aby   ústavný   súd   odložil   jeho   vykonateľnosť.   Podľa   sťažovateľky   odloženímvykonateľnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   nemôže   vzniknúť   obchodnej   spoločnostinenahraditeľná   ujma,   keďže   tá   bude   musieť   uzavrieť   právne   vzťahy   na   zabezpečenievysielania, pretože sama nemá k dispozícii vlastné technické prostriedky ani vlastnýchzamestnancov.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijalsťažnosť   na   ďalšie   konanie,   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   aždo rozhodnutia   vo   veci   samej,   uložil   obchodnej   spoločnosti   dočasne   sa   zdržať   výkonurozhodnutia rady a následne takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   SR rozsudkom   zo   dňa   30.10.2014,   sp.   zn.   5Sž/27/2013   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. 5Sž/27/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   čipreskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z právalebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanievylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môžepri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorá   namietalaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   opravným   prostriedkompodaným   na   najvyššom   súde   domáhala   preskúmania   zákonnosti   postupu   rady   a   jejrozhodnutia sp. zn. R/117/2013 z 3. decembra 2013, ktorým udelila obchodnej spoločnostilicenciu č. na celoplošné rozhlasové terestriálne vysielanie (bod I výrokovej častirozhodnutia) a súčasne zamietla žiadosť sťažovateľky (bod IV výrokovej časti rozhodnutia) avylúčila   odkladný   účinok   opravného   prostriedku   proti   tomuto   rozhodnutiu   z   dôvodunaliehavého všeobecného záujmu.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   v   konaní   o   opravnom   prostriedkusťažovateľky   za   účasti   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   a v konkurze, rozhodnutie rady potvrdil.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorýje podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súdneodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní,najmä   sa   nevysporiadal   s   postupom   rady   pri   hodnotení   splnenia   kritérií   technickej,organizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnomnesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie radyz 3.   decembra   2013   sa   z   hľadiska   podstaty   a   obsahu   podľa   sťažovateľky   nelíši   od   jejpredchádzajúceho   rozhodnutia   v   tejto   veci   z   15.   mája   2012,   ktoré   bolo   rozsudkomnajvyššieho   súdu   sp. zn. 2   Sž 17/2012   z 27. marca 2013   zrušené práve   z dôvodu jejformalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenielicencie.   Napriek   neodstráneniu   nedostatkov   vytknutých   rade   najvyšším   súdom   v   jehopredchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súdtieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, čirozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k   takému   závažnémupochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada nedostatočne a neúplné zistila skutkový stav ohľadne náležitostí žiadostí o udelenie licencie zmysle § 46 a kritérií uvedených v § 47 zákona   o   vysielaní,   keď   predovšetkým   namietal   posudzovanie   splnenia   technických a organizačných   predpokladov   vysielania   u   víťaza   súťaže   CORPORATE   LEGAL,   s.r.o., a v súvislosti   s   tým   aj   otázku   preskúmateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v uvedenom prípade rozhodnutie odporcu objektívne nevybočuje   z   medzí   a   hľadísk   ustanovených   zákonom,   naopak   je   v   súlade   s   ustálenou rozhodovacou   praxou   u   odporcu   v   správnom   konaní,   ako   aj   v   súlade   s   ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správne uváženie, ktorým sa odporca pri   rozhodnutí   riadil,   ako   aj   argumenty,   ktoré   odporca   pri   odôvodnení   aplikoval, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je súd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia premietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť. V opačnom prípade, by súd preskúmaval rozhodnutie odporcu nad rámec vymedzený zákonom. Najvyšší súd v medziach žaloby, ani z obsahu administratívneho spisu, nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia o udelenie licencie žiadateľovi.

K   námietkam   navrhovateľa   je   potrebné   uviesť,   že   zákon   neurčuje   vážnosť jednotlivých   kritérií.   Preto   bolo   na   členoch   rady   žalovaného,   akú   váhu   jednotlivým kritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré by bolo zjavné.

V konaní o udelenie licencie na vysielanie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, je nevyhnutné rozlišovať dve štádiá, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu a to, skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu a výber jedného zo   žiadateľov   licencie.   Z   rozhodnutia   správneho   orgánu   vyplýva,   že   všetci   účastníci s výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším súdom   bolo   rozhodnutie   odporcu   o   udelení   licencie,   ktoré   odporca   vydal   na   základe správnej   úvahy,   pričom   zásadným   východiskom   pre   Najvyšší   súd   bola   skutočnosť,   že správna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom všetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle zákona neodôvodňujú. Správna úvaha kolektívneho orgánu je metóda prijímania rozhodnutí v tých veciach, kde nie je možné stanoviť exaktne kritériá pre prijatie rozhodnutia ak ide o konštitutívny   výber   jednej   z   viacerých   možností.   Pre   túto   skupinu,   takzvane nenárokovateľných práv (ako sú licencie) je typické, že ani po splnení zákonom stanovených podmienok, nie je založený nárok na priznanie takéhoto práva. V takomto prípade by súd mohol zasiahnuť vo voľnej úvahy správneho orgánu len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou sa   správny   orgán   nariadil,   nezodpovedala   obsahu   spisu   alebo   sa   priečila   zásadám logického myslenia.

K   uvedenému   záveru   dospel   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rozsudkoch 5Sž/10/2009 ako aj 3Sžo/22/2011.

Z   obsahu   pripojeného   spisu   je   zrejmé,   že   v   preskúmavanom   konaní   Rada postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné ustanovenia zák. č. 308/2000 Z. z., pričom jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické   nedostatky.   Najvyšší   súd   nezistil,   že   by   opravným   prostriedkom   napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal.

Opravný   prostriedok   navrhovateľa   neobsahuje   nijaké   argumenty,   ktoré   by   boli spôsobilé   vyvrátiť   alebo   aspoň   spochybniť   závery   odporcu   uvedené   v   jeho   rozhodnutí. Právne východiská odporcu neboli nijakým spôsobom vyvrátené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa priklonil názoru prezentovanom aj v rozsudku Najvyššieho súdu vo veci 3Sž/46/2008 (strana 8 a 9), podľa ktorého správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť a   aktuálnosť   predkladaných   dokladov.   Ak   vysielateľ   nevyužíva   pridelené   frekvencie, respektíve   nevysiela   vôbec   má   správny   orgán   k   dispozícii   účinné   mechanizmy na dosiahnutie   žiadaného   stavu,   ktorým   je   efektívne   využívanie   frekvenčného   spektra a napĺňanie   práva   verejnosti   na   informácie.   Rada   v   tejto   súvislosti   poukázala na rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovesnej   republiky   2Sžo/525/2009,   3Sž/46/2008, 3Sžo/22/2011, 5Sž/101/2007.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo v postupe a   rozhodnutí   odporcu   zistené   pochybenie   pri   aplikovaní   relevantných   zákonných ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Rady potvrdil.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkomnajvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniťšpecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosťrozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravnýchprostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutiaorgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súdposudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodomna podanie   opravného   prostriedku   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   rady,   nerozhodolsvojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľnéa nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súdv odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoréboli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacomkonaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochranypráv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyššímsúdom v plnej miere preskúmaná.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesprávnej aplikácii správnej úvahy radoubez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý postup bol najvyšším súdom napadnutýmrozhodnutím podľa sťažovateľky nesprávne potvrdený, ústavný súd konštatuje, že v konaní oudelenie licencie na terestriálne vysielanie sú hranicou, resp. limitom správneho uváženiapríslušného   orgánu   verejnej   správy   (v   tomto   prípade   rady),   len   zákonné   predpokladyustanovené v § 47 v spojení s § 44 a § 46 zákona o vysielaní a retransmisii. Ako vyplývaz rozsudku najvyššieho súdu, tento náležite preskúmal a posúdil postup, ako aj rozhodnutierady a dospel k záveru, že rada dôsledne vyhodnotila splnenie zákonom ustanovenýchvšeobecných podmienok technickej, organizačnej, ako aj ekonomickej povahy v zmysle§ 47 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorých hlasovaním rozhodla o udelenílicencie   obchodnej   spoločnosti   a   súčasne   o   zamietnutí   žiadosti   sťažovateľky,   ako   ajostatných neúspešných žiadateľov o licenciu, zrozumiteľne uvádzajúc dôvody, pre ktoréuprednostnila   úspešného   uchádzača.   Rada   vo   svojom   rozhodnutí   poukázala   najmäna vyváženosť   jeho   programovej   skladby   a   z   toho   vyplývajúci   najväčší   prínos   tohtouchádzača vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb na konkrétnom území.V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého jerozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia, konštatuje, že argumenty sťažovateľkyo ďalšom postupe   úspešného uchádzača o udelenie licencie, ktorý po začatí vysielania(14. januára   2015)   požiadal   radu   o   zmenu   programovej   štruktúry,   a   tiež   zabezpečujevysielanie prostredníctvom inej právnickej osoby, nemožno považovať za relevantné.

V posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, žemedzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi,na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súdvo svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí   konštatoval   vady   konania   spočívajúcev rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vadespočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnomzistení   skutkového   stavu.   V   rozhodnutí   rady,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmavanianajvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súduodstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyššísúd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolov právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primeraneodôvodnené,   a   preto   týmto   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsťk porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   pripomína,   že   na   naplnenie   princípov   spravodlivého   procesu   sanevyžaduje,   aby   v   odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argumentprocesnej   strany,   ale   len   na   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   kľúčový.   Ústavný   súdzastáva   názor,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   spĺňa   nároky   kladenéna rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.

Reálne   uplatnenie   a   garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   právana spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, abyvšeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdua namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľkyvrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015