SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 149/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. januára 2015 e-mailom a 23. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnejspoločnosti VIVA ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len„rada“) vydala 3. decembra 2013 rozhodnutie č. R/117/2013 o udelení licenciena multiregionálne rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadostisťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).
Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedoka žiadala rozhodnutie rady ako nezákonné zrušiť. Uznesením sp. zn. 5 Sž 27/2013zo 17. decembra 2013 najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia radydo právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jejrozhodnutie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemupredchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantovanéčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Sťažovateľka uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie rady z 15. mája 2012, ktorýmrada tiež udelila licenciu na rozhlasové terestriálne vysielanie v prospechobchodnej spoločnosti, bolo najvyšším súdom zrušené rozsudkom sp. zn. 2 Sž 17/2012z 27. marca 2013, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor, že je nevyhnutné, abyrada v konaní o udelenie licencie na rozhlasové a televízne vysielanie skúmala nielenformálnu, ale aj materiálnu pripravenosť jednotlivých uchádzačov z hľadiska ichorganizačnej, technickej, ako i ekonomickej pripravenosti. V novom rozhodnutí sa radauvedeným názorom podľa sťažovateľky neriadila, flagrantne nerešpektovala záväzný právnynázor vyslovený najvyšším súdom uvedeným v rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca2013, keďže opätovne len formálne konštatovala obsah dokladov predložených obchodnouspoločnosťou bez toho, aby skúmala ich obsah. Z hľadiska podstaty a obsahu sa podľasťažovateľky rozhodnutie rady nelíši od jej predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia v danejveci.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie rady, podľasťažovateľky založil na tom, že:
- rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,naopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako ajv súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,
- správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktorépri odôvodnení aplikovala, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadamilogického myslenia,
- zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivýmkritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základesprávnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoréby bolo zjavné,
- je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdnehoprieskumu, a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričomprieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie patrí do preskúmavacejprávomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov,
- z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka ⬛⬛⬛⬛, splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie,
- v preskúmavanom konaní rada postupovala v intenciách predchádzajúcehozrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne záveryv dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušnéustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákonač. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono vysielaní a retransmisii“), pričom jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovenév § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky,
- správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a animožnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.
Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlok porušeniu jej označených práv tým, že:
(i) najvyšší súd sa nezaoberal dôkazmi predloženými sťažovateľkou v konanía neodpovedal na právne a skutkovo relevantné otázky, najmä sa riadnym spôsobomnevysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa skúmania naplnenia technických,organizačných a personálnych predpokladov uchádzačov (osobitne úspešného uchádzača –obchodnej spoločnosti) radou v konaní o udelenie licencie, ktoré bolo v celkom zjavnomrozpore s predchádzajúcim právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudkusp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 (ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie rady v tejtoveci zrušené). Ako vyplýva z aktuálnych verejne dostupných informácií, obchodnáspoločnosť nikdy nenaplnila svoje tvrdenia o organizačnej, personálnej a technickejzabezpečenosti na vysielanie, pretože samotné vysielanie presunula na iný subjekt(spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ). Obchodná spoločnosť teda neprevádzkuje vysielanie,nevynakladá žiadne prostriedky, nedisponuje žiadnou technikou ani priestormi, čopotvrdzujú tvrdenia sťažovateľky, ktoré prezentovala počas celého správneho konania, akoaj súdneho konania.
Uvedeným postupom podľa sťažovateľky nastala „absurdná situácia, nakoľko ak by takýto stav platil, v podstate by to znamenalo, že je irelevantné komu Rada pridelí licenciu, pretože vysielať môže následne ktokoľvek kto nikdy nemusel predložiť a zdokladovať svoju pripravenosť a splnenie podmienok k vysielaniu, ako sa to v tomto prípade stalo, kedy vysielateľom je de facto iný subjekt, ktorý Rada neskúmala“.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzilna meritórne posúdenie rozhodnutia rady a argumentov sťažovateľky len v takom rozsahu,že dôvody tam uvedené predstavujú len všeobecné, bližšie neodôvodnené názorya stanoviská k rozhodovaniu o udelení licencie, v ktorých absolútne absentuje akékoľvekvysporiadanie sa s konkrétnymi relevantnými námietkami sťažovateľky.
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady tátobez odôvodnenia upustila od nariadenia ústneho pojednávania (hoci pred prvýmrozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávaniaby umožnilo rade v plnej miere materiálne preskúmať tieto skutočnosti a zároveň byumožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.
(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa radaspravovala jeho záväzným právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcomrozhodnutí (rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľkyexistuje zjavný rozpor medzi tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutía skutočnosťou, pretože rada aj pri jej druhom rozhodnutí pristúpila len k formálnemuskúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotlivíuchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdenívo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania.
Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, žeskúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady,ktorá má povinnosť nielen formálne konštatovať ich naplnenie, ale má povinnosť ichmateriálne preskúmať. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutírozhodol v celkom zjavnom rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názoromvysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.
(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo všakneodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlilod právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogickéhoprípadu, bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutiav identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomtozáklade zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd sám v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia uvádza, že „je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu“.
V nasledujúcej vete však už len nekriticky konštatuje, že „všetci účastníci s výnimkou účastníka ⬛⬛⬛⬛ splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie“. Už samotný tento fakt robí podľa sťažovateľky rozsudok najvyššiehosúdu nepreskúmateľným a v konečnom zmysle zjavne arbitrárnym. Najvyšší súd saobmedzil len na teoretické posúdenie prieskumu správnej úvahy pri udelení licencie, ktoréje nesprávne interpretované a aplikované.
Ak sa teda najvyšší súd odmietol zaoberať námietkami a argumentmio nedostatočnom posúdení podmienok pripravenosti, teda otázkami technickej, organizačneja ekonomickej pripravenosti jednotlivých žiadateľov o udelenie licencie, nemožno prikročiťk posudzovaniu splnenia kritérií uvedených v zákone o vysielaní a retransmisii, a teda anik rozhodnutiu o udelení licencie, a preto nemôžu byť splnené ani podmienky na použitievoľnej úvahy pri rozhodovaní o udelení licencie.
Z uvedeného dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu jezjavne svojvoľný a arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto súčasnenavrhla, aby ústavný súd odložil jeho vykonateľnosť. Podľa sťažovateľky odloženímvykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nemôže vzniknúť obchodnej spoločnostinenahraditeľná ujma, keďže tá bude musieť uzavrieť právne vzťahy na zabezpečenievysielania, pretože sama nemá k dispozícii vlastné technické prostriedky ani vlastnýchzamestnancov.
Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd prijalsťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu aždo rozhodnutia vo veci samej, uložil obchodnej spoločnosti dočasne sa zdržať výkonurozhodnutia rady a následne takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 5Sž/27/2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. 5Sž/27/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, čipreskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z právalebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanievylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môžepri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietalaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa opravným prostriedkompodaným na najvyššom súde domáhala preskúmania zákonnosti postupu rady a jejrozhodnutia sp. zn. R/117/2013 z 3. decembra 2013, ktorým udelila obchodnej spoločnostilicenciu č. na celoplošné rozhlasové terestriálne vysielanie (bod I výrokovej častirozhodnutia) a súčasne zamietla žiadosť sťažovateľky (bod IV výrokovej časti rozhodnutia) avylúčila odkladný účinok opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu z dôvodunaliehavého všeobecného záujmu.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v konaní o opravnom prostriedkusťažovateľky za účasti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a v konkurze, rozhodnutie rady potvrdil.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorýje podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súdneodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní,najmä sa nevysporiadal s postupom rady pri hodnotení splnenia kritérií technickej,organizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnomnesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie radyz 3. decembra 2013 sa z hľadiska podstaty a obsahu podľa sťažovateľky nelíši od jejpredchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci z 15. mája 2012, ktoré bolo rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 zrušené práve z dôvodu jejformalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenielicencie. Napriek neodstráneniu nedostatkov vytknutých rade najvyšším súdom v jehopredchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súdtieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, čirozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnémupochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada nedostatočne a neúplné zistila skutkový stav ohľadne náležitostí žiadostí o udelenie licencie zmysle § 46 a kritérií uvedených v § 47 zákona o vysielaní, keď predovšetkým namietal posudzovanie splnenia technických a organizačných predpokladov vysielania u víťaza súťaže CORPORATE LEGAL, s.r.o., a v súvislosti s tým aj otázku preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v uvedenom prípade rozhodnutie odporcu objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, naopak je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou u odporcu v správnom konaní, ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správne uváženie, ktorým sa odporca pri rozhodnutí riadil, ako aj argumenty, ktoré odporca pri odôvodnení aplikoval, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je súd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia premietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť. V opačnom prípade, by súd preskúmaval rozhodnutie odporcu nad rámec vymedzený zákonom. Najvyšší súd v medziach žaloby, ani z obsahu administratívneho spisu, nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia o udelenie licencie žiadateľovi.
K námietkam navrhovateľa je potrebné uviesť, že zákon neurčuje vážnosť jednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch rady žalovaného, akú váhu jednotlivým kritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré by bolo zjavné.
V konaní o udelenie licencie na vysielanie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, je nevyhnutné rozlišovať dve štádiá, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu a to, skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu a výber jedného zo žiadateľov licencie. Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším súdom bolo rozhodnutie odporcu o udelení licencie, ktoré odporca vydal na základe správnej úvahy, pričom zásadným východiskom pre Najvyšší súd bola skutočnosť, že správna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom všetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle zákona neodôvodňujú. Správna úvaha kolektívneho orgánu je metóda prijímania rozhodnutí v tých veciach, kde nie je možné stanoviť exaktne kritériá pre prijatie rozhodnutia ak ide o konštitutívny výber jednej z viacerých možností. Pre túto skupinu, takzvane nenárokovateľných práv (ako sú licencie) je typické, že ani po splnení zákonom stanovených podmienok, nie je založený nárok na priznanie takéhoto práva. V takomto prípade by súd mohol zasiahnuť vo voľnej úvahy správneho orgánu len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou sa správny orgán nariadil, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám logického myslenia.
K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch 5Sž/10/2009 ako aj 3Sžo/22/2011.
Z obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné ustanovenia zák. č. 308/2000 Z. z., pričom jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd nezistil, že by opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal.
Opravný prostriedok navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo aspoň spochybniť závery odporcu uvedené v jeho rozhodnutí. Právne východiská odporcu neboli nijakým spôsobom vyvrátené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa priklonil názoru prezentovanom aj v rozsudku Najvyššieho súdu vo veci 3Sž/46/2008 (strana 8 a 9), podľa ktorého správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov. Ak vysielateľ nevyužíva pridelené frekvencie, respektíve nevysiela vôbec má správny orgán k dispozícii účinné mechanizmy na dosiahnutie žiadaného stavu, ktorým je efektívne využívanie frekvenčného spektra a napĺňanie práva verejnosti na informácie. Rada v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovesnej republiky 2Sžo/525/2009, 3Sž/46/2008, 3Sžo/22/2011, 5Sž/101/2007.
Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo v postupe a rozhodnutí odporcu zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Rady potvrdil.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkomnajvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniťšpecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosťrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravnýchprostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutiaorgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súdposudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodomna podanie opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu rady, nerozhodolsvojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľnéa nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súdv odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoréboli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacomkonaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochranypráv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyššímsúdom v plnej miere preskúmaná.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesprávnej aplikácii správnej úvahy radoubez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý postup bol najvyšším súdom napadnutýmrozhodnutím podľa sťažovateľky nesprávne potvrdený, ústavný súd konštatuje, že v konaní oudelenie licencie na terestriálne vysielanie sú hranicou, resp. limitom správneho uváženiapríslušného orgánu verejnej správy (v tomto prípade rady), len zákonné predpokladyustanovené v § 47 v spojení s § 44 a § 46 zákona o vysielaní a retransmisii. Ako vyplývaz rozsudku najvyššieho súdu, tento náležite preskúmal a posúdil postup, ako aj rozhodnutierady a dospel k záveru, že rada dôsledne vyhodnotila splnenie zákonom ustanovenýchvšeobecných podmienok technickej, organizačnej, ako aj ekonomickej povahy v zmysle§ 47 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorých hlasovaním rozhodla o udelenílicencie obchodnej spoločnosti a súčasne o zamietnutí žiadosti sťažovateľky, ako ajostatných neúspešných žiadateľov o licenciu, zrozumiteľne uvádzajúc dôvody, pre ktoréuprednostnila úspešného uchádzača. Rada vo svojom rozhodnutí poukázala najmäna vyváženosť jeho programovej skladby a z toho vyplývajúci najväčší prínos tohtouchádzača vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb na konkrétnom území.V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého jerozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia, konštatuje, že argumenty sťažovateľkyo ďalšom postupe úspešného uchádzača o udelenie licencie, ktorý po začatí vysielania(14. januára 2015) požiadal radu o zmenu programovej štruktúry, a tiež zabezpečujevysielanie prostredníctvom inej právnickej osoby, nemožno považovať za relevantné.
V posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, žemedzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi,na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súdvo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval vady konania spočívajúcev rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vadespočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnomzistení skutkového stavu. V rozhodnutí rady, ktoré bolo predmetom preskúmavanianajvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súduodstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyššísúd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolov právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primeraneodôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsťk porušeniu označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sanevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argumentprocesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súdzastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladenéna rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.
Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, abyvšeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľkyvrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015