znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 149/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., Advokátska kancelária, spol. s r. o., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 271/2010-50 z 25. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. januára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok   podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 CoE 271/2010-50 z 25. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 19. júna 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“) so Z. Ž., B. (ďalej len „dlžníčka“), sťažovateľka poskytla úver   v   sume 464,71 €,   ktorý   spolu   s ďalšími   poplatkami   bola   dlžníčka   povinná   vrátiť v 12 mesačných splátkach. Keďže dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, dostala sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento úver stal splatným vcelku. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníčku na úhradu úveru. Dlžníčka ani po výzve neuhradila dlžné čiastky, a preto sťažovateľka začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom,   v ktorom   sa   rozhodlo   nálezom rozhodcovského súdu, ktorý bol   exekučným titulom a 19. júna 2008 sa stal vykonateľným.

3.   Na   podklade   rozhodcovského   nálezu   sťažovateľka   spísala   pred   súdnym exekútorom zápisnicu (návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného   Okresným   súdom   Partizánske (ďalej len „okresný súd“) následne začal 16. októbra 2008 nútený výkon rozhodnutia.

4. V priebehu exekúcie okresný súd z vlastného podnetu (ex offo) uznesením sp. zn. 6 Er 163/2008 z 26. januára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej   názoru   znamenajú   porušenie   jej   práva   na   spravodlivý   proces.   K   porušeniu   princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania malo dôjsť predovšetkým tým, že okresný súd z   vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného   začal konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   začatím   tohto   konania   nedal   možnosť účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   začatiu   konania   o   zastavení   exekúcie. Sťažovateľka   namietala   aj   spôsob   vykonávania   dokazovania   opätovným   preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, ku ktorému došlo bez toho, aby účastníkom konania bol daný priestor na vyjadrenie.

6.   Sťažovateľka   taktiež   vytýka   uzneseniu   krajského   súdu,   že   nedostatočne identifikoval   verejný   záujem   ochraňujúci   účastníkov   konania,   ktorý   je   v prebiehajúcej exekúcii nevyhnutný pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že rozhodnutím všeobecných súdov ex offo o zastavení exekúcie stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolené vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva.

7. Sťažovateľka   na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu,   napadnuté   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   priznal   sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 2 960,86 € a náhradu trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vo   viacerých   skutkovo   podobných a právne totožných veciach sťažovateľky už zaujal právny názor prvý senát ústavného súdu, ktorý sťažnosti sťažovateľky opakovane odmietol pre nedostatok právomoci, resp. zjavnú neopodstatnenosť (napr. I. ÚS 68/2011, I. ÚS 471/2010, I. ÚS 435/2010). Keďže prvý senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej veci nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.

14.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

15. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpala   všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi podľa §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd v predmetnej exekučnej veci jej neposkytol „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť   exekúciu“,   a   navyše   súdy   rozhodujúce   v   tejto   veci   neoboznámili sťažovateľku s vykonanými dôkazmi, „táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy“, potom exekučný súd (teda aj krajský súd napadnutým uznesením) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

16. Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii o danosti právomoci ústavného súdu na prerokovanie tejto sťažnosti uviedla, že v zmysle § 238 ods. 5 OSP nie je prípustné dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   z   dôvodu   hodnoty   konania   (ktorú   podľa   nej predstavuje v exekučnom konaní vymáhaná istina 464,71 €), túto argumentáciu ústavný súd neakceptoval. Podľa názoru ústavného súdu neprípustnosť dovolania ustanovenú v § 238 ods. 5 OSP podľa kritéria hodnoty sporu nie je možné vzťahovať na exekučné konania a v nich vydané rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení exekúcie, pretože rozhodnutia tohto charakteru nie sú rozhodnutiami súdov, ktorými sa konštituuje či deklaruje existencia či neexistencia samotného hmotnoprávneho   nároku   účastníka   konania   spočívajúceho v peňažnom plnení.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18.   Nad   rámec   už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   k   ďalšej   argumentácii sťažovateľky vo vzťahu k zastaveniu konania ex offo poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   a   materiálnej.   Ak   bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského   súdu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   zvolená   interpretácia relevantných právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná, alebo že by došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

21. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je daná ani príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011