znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 149/2010-13 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť C. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo 256/2008 z 27. januára 2009 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť C. H. o d m i e t a.O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009 doručená sťažnosť C. H. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 256/2008 z 27. januára 2009.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   3.   júna   1999   podala sťažovateľka na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť prevedenia na inú prácu a náhradu mzdy. Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 670/99-161 z 12.   septembra   2006   návrh   sťažovateľky   zamietol   a zaviazal   ju   zaplatiť   štátu   trovy znaleckého dokazovania.   Sťažovateľka proti rozsudku   podala odvolanie.   Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 Co 477/2006-179 z 29. januára 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 2 Cdo 256/2008-209 z 27. januára 2009 odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka označuje za porušovateľa svojich práv najvyšší súd, v texte sťažnosti však namieta postup okresného súdu a uvádza, že žalobu na okresný súd podala potom, ako   sa   jej   nepodarilo   uzavrieť   mimosúdny   zmier   s B.   ako   svojím   zamestnávateľom. Okresný   súd   vo   veci   nekonal   a preto   sa   obrátila   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ktorý nálezom sp. zn. I. ÚS 142/03 z 26. novembra 2003 rozhodol o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   670/99.   Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   konanie   na okresnom súde po vydanom náleze ústavného súdu   zmanipulované, čím jej bolo upreté právo   na spravodlivý   súdny   proces.   Sťažovateľka sa   domáha, aby ústavný súd obnovil súdne konanie, v ktorom sa okresný súd bude zaoberať týmto petitom žaloby: „Neplatnosť prevedenia   na   inú   prácu   a náhrada   mzdy.“ Sťažovateľka   požiadala   ústavný   súd o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

II.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/08, II. ÚS 145/07).

3.   Sťažovateľka   namieta porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2   Cdo   256/2008   z 27.   januára   2009   z dôvodu,   že   nesúhlasí   s právnym   posúdením prípustnosti dovolania najvyšším súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podstata   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

4. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01).

Sťažovateľka   podala   dovolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   krajského   súdu a odôvodnila ho ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. tým, že je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   svoj   postup   v namietanom   konaní dostatočne odôvodnil,   jeho závery   o neprípustnosti   dovolania nie sú   v zrejmom   rozpore so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odmietnutie   dovolania   nespĺňajúceho   zákonné   náležitosti   pre   jeho   prípustnosť nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti (I. ÚS 31/05, II. ÚS 145/07). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom   rozsahu   ústavný   súd   sa   už   nezaoberal   žiadosťou   sťažovateľky   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ani jej ďalšími nárokmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 22. apríla 2010