SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 149/09-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpenej advokátom
, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 26Cob/101/2008-177 z 27. novembra 2008 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. januára2009 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Cob/101/2008-177z 27. novembra 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v konaní vedenom na Okresnom súdeLevice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cb/73/2000 bola v postavení žalobkyneproti odporcovi ⬛⬛⬛⬛, o zaplatenie 64 410 Skz titulu prepravného za prepravu tovaru vykonanú žalobkyňou na základe objednávkyžalovaného č. 464-DJ-1999 zo 4. novembra 1999. Okresný súd o žalobe rozhodolrozsudkom č. k. 16 Cb/73/2000-140 z 30. apríla 2008 tak, že žalobu zamietol, žalobcuzaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 30 695 Sk a konanie v častio zaplatenie 55 208 Sk zastavil. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,o ktorom krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že rozsudok okresného súduv napadnutej časti potvrdzuje a o trovách odvolacieho konania rozhodne až poprávoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, žekrajský súd pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu„vec efektívne neprejednal a neodpovedal na principiálne fakty v odôvodnení rozsudku, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
2.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo vecitakto rozhodol:
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS NI 26 Cob/101/2008 zo dňa 27. 11. 2008 porušené.
2. Krajskému súdu v Nitre vracia vec sp. zn.: 26Cob/101/2008 zo dňa 27. 11. 2008 na ďalšie konanie.“
3. Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bolažaloba zamietnutá, vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a),b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že okresný súd vo svojom rozsudkuvychádzal z výsledkov, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a naopak neprihliadol naskutočnosti, ktoré boli preukázané, v dôsledku čoho rozhodnutie okresného súdupovažovala za arbitrárne a tvrdila, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny procesa nestranný súd, a namietala tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci okresným súdom.Podľa skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti krajský súd pri rozhodovanío odvolaní proti rozsudku okresného súdu na vec aplikoval komunitárne právo napriektomu, že žalovaný nebol účastníkom cestnej nákladnej dopravy podľa vyhlášky ministrazahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnejnákladnej doprave (CMR) (ďalej len „CMR“), neprerokoval odvolacie dôvodysťažovateľky, v ktorých sa odvolala na platnosť zákona č. 513/1991 Zb. Obchodnýzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), znemožnilrealizáciu procesných práv sťažovateľky priznaných zákonom č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) a nevysporiadal sa so všetkýmiskutkovými a právnymi skutočnosťami.
4. Krajský súd ako súd nadriadený okresnému súdu preskúmal odvolaniesťažovateľky na ústnom pojednávaní a za jej účasti, viazaný rozsahom a dôvodmiuvedenými v odvolaní, oboznámil sa s obsahom spisu a v napadnutom rozhodnutí dospelk záveru, že odvolanie je neopodstatnené, keďže rozhodnutie okresného súdu vychádza zosprávne zisteného skutkového stavu, ale nestotožnil sa s jeho právnymi závermi.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva nasúdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 26 Cob/101/2008-177 z 27. novembra 2008.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušeniezákladného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd rozhodol o potvrdení rozsudkuokresného súdu v napadnutej časti, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnostimožno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípadesťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k súdu ustanovenéObčianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované a boliarbitrárne. V uvedenom prípade však k takejto situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznanépostavenie účastníka súdneho konania a krajský súd jej odvolanie prerokoval na ústnompojednávaní a za jej účasti a vo veci rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavamia očakávaniami.
Ústavný súd zhodne so svojou konštantnou judikatúrou vyslovil, že nie je opravnouinštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecnýchsúdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).V súlade s uvedenými princípmi ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu.
7. Krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania o ňom, po uskutočnenomústnom pojednávaní, na ktorom mala sťažovateľka možnosť vyjadriť sa k prerokovávanejveci, rozhodol ako o neodôvodnenom. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd uviedoldôvody, ktoré označila sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu za také,ktoré majú za následok nesprávnosť jeho rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutiakrajský súd uviedol, že sa odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľka vymedzila odkazom naustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku, pre ichnešpecifikáciu nezaoberal. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z okresnýmsúdom zisteného skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, a v celomrozsahu na neho poukázal. Nestotožnil sa s právnymi závermi okresného súdu, pretože tietonepovažoval za správne, tento jeho záver však nemal vplyv na vecnú správnosťprvostupňového rozhodnutia, ktoré v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008) potvrdil. Krajský súd vo svojomrozhodnutí potvrdil, že na vzťah účastníkov sa správne aplikoval Dohovor o prepravnejzmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), ktorého uplatnenie spochybnilasťažovateľka až na pojednávaní pred odvolacím súdom. Pri právnom posúdení veci sa tiežzaoberal otázkou, či právo na žalované peňažné plnenie vzniklo sťažovateľke z tituluprepravného, a dospel k záveru, že v prvostupňovom konaní neboli preukázané skutočnosti,ktoré by odôvodňovali zaplatenie prepravného v celej dohodnutej výške, ale nevzniklo aniprávo zo zodpovednosti za výdavky a škody podľa čl. 7 ods. 1 CMR, ani právo na peňažnéplnenie z titulu náhrady škody podľa čl. 11 ods. 2 CMR.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd jednoznačnea zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdupotvrdil. Závery krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci nemožno považovať zazjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súdv žiadnom prípade neznemožnil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv a priformulovaní svojich právnych záverov vykladal a aplikoval príslušné právne predpisyústavne konformným spôsobom.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromkrajského súdu nestotožňuje, nevedie sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorkrajského súdu svojím vlastným. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mudandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa názoru ústavného súdu napadnutérozhodnutie krajského súdu takétonedostatky neobsahuje, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009