znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 149/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   J.,   P.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   P., ktorou namieta porušenie vlastníckeho   práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Cob 61/06-333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 1 Cb 9/2003-299 z 28. apríla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2007 doručená   sťažnosť JUDr.   I.   J.,   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorou   namietal porušenie vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva nedotknuteľnosti obydlia „podľa čl. 20“ ústavy, základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Cob 61/06-333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 1 Cb 9/2003-299 z 28. apríla 2006.

Rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu (a aj postup) považuje sťažovateľ za   neobjektívne   a neodôvodnené,   ktoré   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní a nepredstavuje logické vyvrcholenie činnosti súdu   pri vydávaní rozsudku. Podľa názoru sťažovateľa všeobecný súd nerešpektoval základné zásady súdneho konania, nerozhodol na základe zásady materiálnej pravdy, ani na základe skutočného stavu veci. Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade išlo o objektívnu zodpovednosť exekútora, ktorý úmyselne konal proti dobrým mravom a pri vedomom porušení § 33 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995, zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vyslovil nálezom porušenie   označených   práv   v predmetnom   konaní   a zrušil   rozsudok   Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 Cob61/06-333 zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 1 Cb/9/2003-299 z 28. apríla 2006, ktorým zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody 964 839 Sk s prísl. a zaviazal ho k úhrade trov konania 18 112 Sk a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   nezákonnosť   postupu   všeobecných   súdov   pri rozhodovaní vo veci, ktoré podľa neho nesprávne posúdili právnu otázku dôkazov tak, ako to ustanovuje § 125 Občianskeho súdneho poriadku a principiálne zásady činnosti súdov. Ďalej sťažovateľ poukazuje na objektívnu zodpovednosť exekútora podľa § 33 Exekučného poriadku, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi. Sťažnosť podaná ústavnému súdu nie je však opodstatnená.

Špecifickým princípom konania pred ústavným súdom je aj nemožnosť preskúmavať a prehodnocovať rozhodnutia   všeobecných súdov po právnej stránke alebo po skutkovej stránke. Ústavný súd sa obmedzuje len na preskúmavanie ústavnosti aplikácie právnych noriem orgánmi štátu a ich rezultátov. Preto v danom prípade nemožno zaujať právny názor už raz judikovaný všeobecným súdom, ktorý vychádza zo správne vykonaného dokazovania a z dostatočného odôvodnenia. Ak ústavný súd konštatuje, že právny názor všeobecných súdov je ústavne konformný a logický a dostatočne právne zdôvodnený v súlade s platným právom,   potom   ústavné   práva,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   nemôžu   byť   nijako predmetnými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   dotknuté.   Z tejto   premisy   vychádza ústavný   súd   vždy   pri   posudzovaní   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   keď   skúma,   či konaním alebo rozhodnutiami všeobecných súdov nemohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný súd nerozhodol   v súlade s právnym názorom sťažovateľa. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   o sebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuniesol   bremeno   tvrdenia protiústavnosti namietaných rozhodnutí.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008