znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 149/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 4 To 69/04-183 zo 7. októbra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2004 doručená sťažnosť J. M., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 4 To 69/04-183 zo 7. októbra 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 4 To 69/04-183 zo dňa 7. 10. 2004 (spolu s rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. k. 4 T 260/03-162 zo dňa 4. 5. 2004) bol odsúdený   pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia   podľa   § 171   ods.   1   písm.   c)   Tr.   zák.   na   skutkovom   základe   uvedenom   vo výrokovej časti rozsudku. (...)

Podľa   názoru sťažovateľa porušil   Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takto došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súd nevysporiadal a ani sa ňou nezaoberal.

Sťažovateľ sa domnieva, že Krajský súd v Trnave svojím konaním porušil tiež článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. (...) Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné.

1. Už v priebehu konania pred Okresným súdom v Trnave sťažovateľ namietal, že základom obžaloby a teraz už aj právoplatného rozsudku, je nezákonné rozhodnutie vydané v správnom konaní.

Ide o rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu, T., ČTS - P: ORP-276/DI-SK-2002-HC zo dňa 10. 1. 2003, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným   zo   spáchania   priestupku   podľa   22   ods.   1   písm.   j)   zák.   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch.

Za priestupok mu bola uložená sankcia - pokuta 3 500 Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov.

Toto   rozhodnutie   nebolo   vydané   v   súlade   so   zákonom   a   proces   jeho   vydania neposkytuje záruku riadneho zákonného spravodlivého procesu.

Podľa § 21 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania.

Podľa § 74 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, koná správny orgán v prvom stupni o priestupku ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Správny orgán prejednal priestupok v neprítomnosti sťažovateľa bez toho, aby ho na prejednanie priestupku zavolal.

Priestupok bol prejednaný dňa 10. 1. 2003, sťažovateľ bol upovedomený o termíne 9. 1. 2003, kedy sa však ústne pojednávanie nekonalo.

Takýto postup je v rozpore napr. aj z čl. 38 ods. 2 Listiny práv a slobôd občanov, podľa ktorého má každý právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V neprítomnosti obvineného z priestupku možno konať len výnimočne, za splnenia podmienok vyžadovaných zákonom.

Základnou   podmienkou   pritom   je,   aby   bol   obvinený   z   priestupku   predvolaný   na termín ústneho konania, čo sa v danej veci nestalo.

Nie je predsa zákonný spôsob predvolať niekoho na termín ústneho konania, ktoré sa nekoná a potom vec prejednať v ktorýkoľvek iný deň bez toho, aby bol obvinený na to upozornený a predvolaný.

2.   Sťažovateľ   tiež   poukazoval   už   v   konaní   pred   Okresným   súdom   v   Trnave   na skutočnosť, že sa trestného činu nedopustil úmyselne.

Trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Tr. zák. je úmyselným trestným činom a teda páchateľ sa ho musí aj úmyselne dopustiť, teda musí   vedieť,   že   vykonáva   činnosť,   ktorá   mu   bola   zakázaná   právoplatným   rozhodnutím príslušného orgánu. (...)

Sťažovateľ   nevedel,   že   sa   dopúšťa   trestného   činu,   pretože   podal   odvolanie   proti rozhodnutiu správneho orgánu, o ktorom nebolo rozhodnuté. Vodičský preukaz stále mal. So subjektívnou stránkou trestného činu, predovšetkým s úmyslom, úzko súvisí omyl páchateľa, ktorým je nezhoda páchateľovej vedomosti so skutočnosťou spočívajúcou v tom, že si buď vôbec neuvedomil nejakú skutočnosť, alebo o nej mal nesprávnu predstavu. V   prípade   sťažovateľa   išlo   o   skutkový   omyl   negatívny,   pretože   skutočnosti požadované pre naplnenie trestného činu, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie a pre ktorý bol aj právoplatne odsúdený, v čase skutku nepoznal. (...)

3.   Sťažovateľ   svoju   obhajobu   zameral   aj   na   zákonnosť   uloženia   trestu   zákazu činnosti. (...)

Sťažovateľ sa domnieva, že účel trestu pri trestnom čine marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 Tr. zák. nemôže zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá splniť, pretože zákaz činnosti nebráni obžalovanému, aby sa dopustil opäť trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, ale bráni tomu, aby sa dopustil trestného činu porušením predpisov v cestnej premávke, čo nebolo a nie je predmetom trestného konania.

Trest zákazu činnosti patrí k druhom trestu, ktoré majú priamo zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti.

Za danej situácie nebola splnená podmienka súvislosti predpokladaná ustanovením § 49 ods. 1 Tr. zák.

Obhajoba sťažovateľa v trestnom konaní bola postavená na týchto troch základných bodoch.

Krajský súd v Trnave sa obhajobou sťažovateľa nezaoberal. Vo   vzťahu   k   bodu   1   sa   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   v   odvolacom   konaní krajskému súdu neprislúcha preskúmavať zákonnosť rozhodnutí iných štátnych orgánov. Sťažovateľ   sa   však   domnieva,   že   krajský   súd   sa   mal   s   obhajobou   sťažovateľa vysporiadať nielen s poukazom na ustanovenie § 125 Tr. por. (rozsudok má obsahovať, najmä vysporiadanie sa s dôkazmi svedčiacimi v prospech obžalovaného a s jeho obranou), ale   aj   na   ustanovenia   §   9   ods.   1   Tr.   por.   (pri   posudzovaní   viny   nie   je   súd   viazaný právoplatným rozhodnutím iného orgánu).

Prvostupňový súd sa touto obhajobou tiež nezaoberal. Vo vzťahu k bodu 2. sa krajský súd obmedzil na konštatovanie, že obžalovaný vedel, že   rozhodnutie   priestupkového   orgánu   je   právoplatné   dňom   31.   1.   2003,   čo   nijako neodôvodnil. (...)

Vo   vzťahu   k   bodu   3.   krajský   súd   uviedol   len   toľko,   že   plne   akceptoval   dôvody okresného   prokurátora,   s   obhajobou   sťažovateľa   vo   vyjadrení   zo   dňa   16.   6.   2004   na odvolanie   prokurátora,   o   ktoré   sa   oprel   odkazom   krajský   súd,   sa   opäť   krajský   súd nevysporiadal.

Takýto postup Krajského súdu v Trnave sťažovateľ pok1adá za svojvôľu a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti. (...)

Porušenie ústavných práv uvedených (...) v tejto sťažnosti sťažovateľ vidí v tom, že súd   sa   nevysporiadal   s   obranou   sťažovateľa   a   pri   posudzovaní   viny   vychádzal   iba z dôkazov,   ktoré   svedčili   proti nemu,   s dôkazmi   svedčiacimi   v prospech   sťažovateľa sa nevysporiadal a nebral ich do úvahy.

Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú ich predpokladanú skutkovú verziu, nemôžu prispôsobovať dôkaznú situáciu podľa svojej úvahy.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny. (...)

Na základe vyššie uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo k porušeniu jeho práv citovaných v úvode (...) tejto sťažnosti, preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto rozhodnutie:

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 69/04-183 zo dňa 7. 10. 2004 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 69/04-183 zo dňa 7. 10. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 163/2002 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 4 534 Sk + 136 Sk).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl.   36   ods.   1   listiny   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   4   To   69/04-183   zo 7. októbra 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s uvedeným rozhodnutím krajského súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 260/03 zo 7. októbra 2003, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

V odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 4 To 69/04-183 zo 7. októbra 2004 krajský súd okrem iného uviedol:

„Pokiaľ   ide   o skutkový   a právny   stav   veci   je   potrebné   uviesť,   že   okresný   súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie v celej šírke v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy v súlade so zákonom vyhodnotil na základe čoho potom ustálil i právny stav veci.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   poznamenať,   že   námietka   obžalovaného   pokiaľ   ide o zákonnosť   priestupkového   konania   je   i zo   strany   krajského   súdu   neakceptovateľná, nakoľko   krajskému   súdu   neprislúcha   v odvolacom   konaní   preskúmavať   zákonnosť rozhodnutí iných štátnych orgánov. V tomto smere krajský súd dospel k záveru, čo nakoniec vyplýva i zo samotného priestupkového spisu, že obžalovanému bol rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ – okresným dopravným inšpektorátom v T. dňa 10. 1. 2003 uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 mesiacov a súčasne mu uložená pokuta vo výške 3.500,- Sk, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 1.   2003.   Obžalovaný   o tejto   skutočnosti   vedel   i napriek   tomu   v rozpore   s týmto rozhodnutím sa správal, keď v troch prípadoch jazdil motorovým vozidlom, hoci mu bol zákaz   činnosti   riadiť   motorové   vozidlá uložený.   Vina   obžalovaného   v tomto   smere   bola jednoznačne preukázaná a v tomto smere krajský súd nemá žiadnych pochybností. Z uvedeného   dôvodu   preto   krajský   súd   pokiaľ   ide   o výsledky   vykonaného dokazovania   ako   i právnu   kvalifikáciu,   poukazuje   na   správne   dôvody   I.   stupňového rozsudku.

Pokiaľ však ide o výrok o druhu a výmere trestu krajský súd má za to, že okresný súd v dostatočnej   miere   nevyhodnotil   všetky   kritériá   rozhodujúce   pre   ukladanie   trestov a neprihliadol   predovšetkým   na   samotnú   osobu   obžalovaného,   ktorý   v minulosti   sa   už viackrát   dopustil   priestupkov   na   úseku   dopravy,   pričom   u posledného   zamestnávateľa dokonca zavinil i dve dopravné nehody, z ktorých skutočností je zrejmé, že bolo potrebné obžalovanému popri výchovnom treste uložiť i trest zákazu činnosti.“

V citovanej časti   krajský súd i keď   stručným spôsobom, ale uviedol   dôvody,   pre ktoré   bolo   treba   v danej   veci   uznať   vinu   sťažovateľa   a prečo   bolo   potrebné   popri výchovnom treste uložiť i trest zákazu činnosti, a tým podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu sťažovateľa,   podľa   ktorej   súvisiace   zákonné   ustanovenia   treba   vykladať   a uplatňovať odlišne.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký   jeho   výklad   ustanovení   Trestného   zákona   a Trestného   poriadku   citovaných v napadnutom   rozhodnutí,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ namietal, že rozhodnutie   o priestupku   z 10.   januára   2003   sp.   zn.   ČTS-P:ORP-276/DI-SK-2002-HC „nebolo vydané v súlade so zákonom a proces jeho vydania neposkytuje záruku riadneho zákonného   spravodlivého   procesu“,   sťažovateľ   sa   mal   ochrany   svojich   práv   domáhať zákonom ustanoveným spôsobom, teda predovšetkým mohol v zákonom stanovenej lehote podať   odvolanie   proti   uvedenému   rozhodnutiu,   ktoré   prevzal   16.   januára   2003,   a po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku mohol prípadne podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho   poriadku   podať   návrh   o preskúmanie napadnutého   rozhodnutia   o priestupku   na všeobecnom súde. Keďže sa však sťažovateľ nebránil zákonom predpísaným spôsobom, všeobecné   súdy   v napadnutom   konaní   dôvodne   vychádzali   z toho,   že   predchádzajúce právoplatne ukončené priestupkové konanie nevykazovalo vady.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005