znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 149/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   Pn   2065/99,   Pn   2098/99   a   Pn   2134/02   a Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kn 2116/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2003 doručená sťažnosť MUDr. J. K., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresnej prokuratúry   vo   Vranove   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   konaniach vedených   pod   sp.   zn.   Pn   2065/99,   Pn   2098/99   a   Pn   2134/02   a Krajskej   prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kn 2116/99.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry v konaniach vedených pod sp. zn. Pn 2065/99, Pn 2098/99 a Pn 2134/02 a   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kn 2116/99. Požaduje tiež priznať ako náhradu   nemajetkovej ujmy sumu 10 000 Sk, ktorú   by mali okresná   prokuratúra   a krajská   prokuratúra   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne.   Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľovi boli podané viaceré anonymné trestné oznámenia   pre   rôzne   trestné   činy,   ktoré   sa   však   po   preverení   ukázali   ako   nedôvodné. Sťažovateľ preto podal sám trestné oznámenie pre trestný čin krivého obvinenia na pisateľa anonymov, avšak polícii sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie. Okrem   toho   sťažovateľ   bol   objektom   množstva   výhražných   a urážlivých   telefonátov v neskorých   nočných   hodinách.   Domáhal   sa   v tejto   súvislosti   na   okresnej   prokuratúre svojho práva na súdnu a inú ochranu. Napriek tomu anonymné telefonáty stále pokračujú, pričom autor v nich uvádza skutočnosti, o ktorých vie len uzavretý okruh ľudí. Z doterajších faktov   možno   vyvodiť   záver,   že   pisateľom   anonymov   a autorom   telefonátov   je   osoba z Okresného úradu vo Vranove nad Topľou s dobrými osobnými kontaktmi na okresnej prokuratúre. Okresná prokuratúra nemá záujem zistiť skutočného páchateľa trestného činu krivého   obvinenia   a vzhľadom   na   neúčinný   a   ľahostajný   postup   páchateľa   ani   nezistí. Doposiaľ neboli z anonymných listov vzaté odtlačky prstov a neboli ani zisťované telefónne čísla,   z ktorých   sa   uskutočnili   výhražné   telefonáty.   O preskúmanie   postupu   okresnej prokuratúry   sťažovateľ   opakovane   žiadal   aj   krajskú   prokuratúru,   avšak   výsledkom výpovede sťažovateľa na krajskej prokuratúre bolo, že okresná prokuratúra začala konať v tom smere, aby bol sťažovateľ obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Keď totiž Okresný úrad vo Vranove nad Topľou 10. októbra 2002 podal na Okresný súd vo Vranove nad Topľou návrh na obmedzenie spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony v rozsahu práva podávať podnety a návrhy na súdy a štátne orgány, okresná prokuratúra už 14. októbra 2002 ohlásila vstup do tohto konania a angažuje sa v ňom na strane navrhovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa treba postup okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tú   skutočnosť,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní vrátane   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry   doposiaľ   nezistili   páchateľa,   ktorý anonymne obvinil sťažovateľa z trestných činov a ktorý mu adresoval výhražné a urážlivé telefonáty, nemožno považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto právo sťažovateľa by mohlo byť za určitých podmienok porušené nečinnosťou týchto orgánov, teda keby jeho trestné oznámenia bez náležitých dôvodov ignorovali. Ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu   nemožno   stotožňovať   s úspechom   účastníka   v konaní.   To   znamená,   že   pokiaľ účastník   konania   nedosiahne   želaný   výsledok,   neznamená   to   porušenie   tohto   jeho základného   práva.   Možno   preto   uzavrieť,   že   postupom   okresnej   prokuratúry   a krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003