znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 149/02-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť J. G., bytom Z., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. A. S.,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94   p o r u š i l právo J. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Cb   260/94 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   G.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   vo   Zvolene   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 149/02-14 z 28. novembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. G., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola ústavnému súdu doručená 9. septembra 2002 a na základe výzvy doplnená 14. októbra 2002 a 11.   novembra   2002,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 260/94.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   k veci písomne   vyjadrili   obaja   účastníci   konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou, vyjadrením z 18. decembra 2002 a právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrením z 20. januára 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. januára 2003.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 258 480 Sk.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že 16. marca 1994 podal na okresnom súde návrh na zaplatenie 362 990 Sk proti Poľnohospodárskemu družstvu Očová (ďalej len „žalovaný“)   a   „Odo   dňa   podania   návrhu   až   do   dnešného   dňa   Okresný   súd   Zvolen nerozhodol vo veci samej“. Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd „... svojím konaním, resp. nekonaním vo veci Cb 260/94 nedodržiaval zákonný postup a porušil ústavou zaručené právo...“. Vzhľadom na skutočnosť, že „... okresný súd... od roku 1994 vo veci nekonal“, žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   258   480   Sk,   ktoré „... sme vyčíslili ako inflačný rozdiel... medzi žalovanou sumou 360 000,-- Sk v roku 1994 a hodnotou tejto sumy v roku 2002..., avšak mali sme na mysli vyčíslenie nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla...“.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   „k   vecnej   stránke   podanej   sťažnosti“   vykonal chronologický   popis jeho jednotlivých   úkonov   v konaní a uviedol,   že   „...   v spracovanej odpovedi sťažovateľovi zo dňa 5. 11. 2002“ konštatoval, že „... došlo k prieťahom v konaní, keď znalecký posudok bol predložený až 6. 6. 2002...“, no tieto prieťahy neboli zavinené sudcom, ale znalcom.

V reakcii na vyjadrenie okresného súdu k vecnej stránke sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že z jeho obsahu „... jednoznačne vyplýva, že zavinením Okresného súdu Zvolen došlo k prieťahom v súdnom konaní, keď od 28. 8. 1998 do 6. 6. 2002 nebol zabezpečený znalecký posudok, na základe ktorého malo byť vo veci rozhodnuté“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   podal   27.   apríla   1994   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu na sumu 362 990 Sk ako náhrady za ním vykonanú prácu (revízie elektrických zariadení a bleskozvodov) pre žalovaného.

Po   vykonaní   prípravných   úkonov   prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo 27. septembra   1994   za   prítomnosti   účastníkov   konania   a ich   právnych   zástupcov. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   špecifikácie   návrhu a predloženia cenníka prác sťažovateľom.

Po zadovážení podkladov potrebných na rozhodnutie (pracovné výkazy, rozsah prác a ich   hodnota)   okresný   súd   na   pojednávaní   9.   mája   1995   medzitýmnym   rozsudkom rozhodol,   že   nárok   sťažovateľa   je opodstatnený   čo   do   právneho   základu   a o konkrétnej výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku.

Pojednávanie   konané   18.   júla   1995   za   prítomnosti   účastníkov   bolo   odročené   na neurčito z dôvodu predloženia správy žalovaným, čo v návrhu sťažovateľa neuznáva, kedy uplatnil reklamáciu, ktoré faktúry akceptuje.

Na pojednávaní konanom 31. októbra 1995 sa k predmetu veci vyjadrili účastníci konania, ktorí žiadali vykonanie znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie a zaviazal účastníkov zložiť zálohu na toto dokazovanie. O odvolaní žalovaného   proti   povinnosti   zložiť   zálohu   rozhodol   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici uznesením   sp.   zn.   41   Cob   62/96   z 15.   augusta   1996,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie. Po zložení zálohy žalovaným (7. novembra 1996) okresný súd zaslal súdny spis   (14.   novembra   1996)   Okresnému   súdu   v Lučenci   na   jeho   doručenie   ustanovenej znalkyni.   Po   vysporiadaní   sa   okresného   súdu   so   žiadosťou   znalkyne   o vylúčenie z povinnosti   vypracovať   znalecký   posudok   a po   urgovaní   vypracovania   a predloženia znaleckého   posudku   znalkyňa   4.   novembra   1997   predložila   okresnému   súdu   znalecký posudok č. 8/1997.

Pojednávanie   stanovené   na   16.   december   1997   bolo   z dôvodu   neprítomnosti žalovaného   odročené   na 21.   január   1998.   Pred   pojednávaním   si   okresný   súd   zadovážil vyjadrenia účastníkov k znaleckému posudku a písomné stanovisko znalkyne k ním. Na   pojednávaní   konanom   21.   januára   1998   došlo   ku   konfrontácii   názorov sťažovateľa   a znalca   k znaleckému   posudku   (žalovaný   nemal   k posudku   pripomienky). Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi.

Vo   februári   1998   okresný   súd   písomnou   výzvou   zisťoval   na   Inšpektorátoch bezpečnosti   práce   v Nitre,   Košiciach   a Banskej   Bystrici   potenciálnych   znalcov   na vykonanie   znaleckého   dokazovania   požadovaného   účastníkmi   konania.   Od   oslovených štátnych orgánov dostal negatívnu odpoveď.

Na   pojednávaní   konanom   7.   apríla   1998   boli   vypočutí   svedkovia   a z dôvodu požiadavky účastníkov konania na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania znalcom z odboru   elektrotechnika   –   silnoprúd   (z   iného   ako   stredoslovenského   kraja)   bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Na žiadosť okresného súdu z 19. mája 1998 sťažovateľ oznámil 8. júna 1998, že nemá na znalca iné   otázky   ako doteraz,   a žiadal   pripustiť   zmenu petitu   žaloby (oznam sťažovateľa doručil okresný súd žalovanému 13. júla 1998).

Okresný súd uznesením č. k. Cb 260/94-444 z 28. augusta 1998 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie (uznesením zo 7. septembra 1998 uložil povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie).

Okresný súd Košice I   14. novembra 1998 vrátil okresnému súdu súdny spis, lebo kontrolný znalec po preštudovaní súdneho spisu odmietol vykonať pre nedostatok svojej aprobácie   požadované   znalecké   dokazovanie   (ekonomika   –   rozpočtovanie elektroinštalačných prác).

Okresný súd 26. novembra 1998 písomne vyzval piatich znalcov, aby mu oznámili svoju spôsobilosť na vykonanie požadovaného znaleckého dokazovania.

Uznesením   z 28.   decembra   1998   nariadil   okresný   súd   kontrolné   znalecké dokazovanie znalcom Ing. L. T., ktorý prevzal súdny spis 23. februára 1999 na dožiadanom Okresnom   súde   v Trenčíne.   V odpovedi   na   urgenciu   okresného   súdu   z 28.   apríla   1999 kontrolný znalec 30. apríla 1999 oznámil, že nemôže vypracovať požadovaný posudok, lebo jeho spolupracovník – špecialista na revíziu elektrotechniky po preštudovaní súdneho spisu odmietol spoluprácu.

Okresný   súd   uznesením   z 2.   júna   1999   určil   ďalšieho   znalca   na   vykonanie znaleckého   dokazovania,   ktorý   vypracoval   kontrolný   znalecký   posudok   a doručil   ho 12. augusta 1999 okresnému súdu.

Po doručení pripomienok žalovaného k znaleckému posudku a odpovedi znalca na ne na   pojednávaní   konanom   6.   októbra   1999   bol   vypočutý   kontrolný   znalec   k ním vypracovanému   znaleckému   posudku.   Účastníkom   bola   uložená   povinnosť   opätovne   si vyjasniť a vykonzultovať sporné položky.

Žalovaný   žiadal   24.   novembra   1999   vypracovať   ďalší   znalecký   posudok,   a to Ústavom   súdneho   inžinierstva   pri   Žilinskej   univerzite   v Žiline   (ďalej   len   „ústav   SI“) a sťažovateľ   9.   decembra   1999   žiadal   rozšíriť   žalobu   o úrok   z omeškania   a nesúhlasil s požiadavkou žalovaného na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Žiadal vo veci konať a rozhodnúť.

Po   doručení   vyjadrenia   žalovaného   k návrhu   sťažovateľa   a po   zložení   zálohy   na kontrolné znalecké dokazovanie (január 2000) okresný súd uznesením z 22. februára 2000 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie prostredníctvom ústavu SI.

Okresný   súd   urgoval   21.   augusta   a 18.   októbra   2000   v ústave   SI   predloženie znaleckého posudku. Ústav SI 6. novembra 2000 žiadal okresný súd o predloženie ďalších písomných materiálov (revízne správy, súpisy prác, faktúry). Po vyžiadaní týchto dokladov od účastníkov okresný súd 8. decembra 2000 ich predložil ústavu SI.

Okresný   súd   26.   februára   2001   urgoval   predloženie   znaleckého   posudku a predsedníčka okresného súdu sa listom zo 6. júna 2001 sťažovala riaditeľovi ústavu SI na prieťahy pri vypracovávaní znaleckého posudku.

Opatrením z 20. júna 2001 predsedníčka okresného súdu pridelila predmetnú súdnu vec (sp. zn. Cb 260/94) na prejednanie inému zákonnému sudcovi.

Ústav SI predsedníčke okresného súdu na základe jej sťažnosti 9. júla 2001 oznámil, že ešte stále nemá všetky potrebné materiály. Okresný súd listom zo 17. júla 2001 žiada ústav SI, aby oznámil, ktoré konkrétne materiály potrebuje (30. júla 2001 ústav SI oznámil, že   t. č.   nemôže   konkretizovať   požadované,   lebo   spracovateľ   znaleckého   posudku   je   na dovolenke).

Okresný súd 7. septembra a 31. októbra 2001 (už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty) urguje v ústave SI vypracovanie a predloženie znaleckého posudku.

Dňa 7. novembra 2001 ústav SI žiadal, aby mu okresný súd udelil súhlas na použitie pracovných   výkazov   a súpisov   prác   zo   znaleckého   posudku   č.   08/97   ako   záväzných podkladových materiálov (nie sú verifikované žalovaným).

Okresný   súd   14.   novembra   2001   žiadal   účastníkov   (pod   hrozbou   poriadkovej pokuty), aby mu do 3 dní predložili verifikované pracovné výkazy a súpisy vykonaných prác.   Títo   súdu   oznámili   (19.   novembra   a 14.   decembra   2001),   že   všetky   písomné dokumenty už predložili súdu (prvej znalkyni) v priebehu konania a že tieto tvoria súčasť súdneho spisu.

Ústav SI   24.   januára 2002 opätovne žiadal okresný   súd   o už požadovaný   súhlas a o predloženie pôvodného znaleckého posudku. Okresný súd 24. januára 2002 ústavu SI oznámil,   že   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   môže   použiť   tie   podklady,   ktoré   má k dispozícii.

Predsedníčka okresného súdu listom č. Spr. 2018/01 z 23. apríla 2002 upozornila krajský súd, oddelenie pre znaleckú a tlmočnícku činnosť, na nečinnosť ústavu SI a pripojila list adresovaný jeho riaditeľovi (zo 6. júna 2001).

Okresný súd 25. marca a 26. apríla 2002 (pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty) urgoval predloženie znaleckého posudku. Ústav SI 2. mája 2002 okresnému súdu oznámil, že posudok predloží do 15. mája 2002. Okresný súd 27. mája 2002 žiadal jeho predloženie do 3 dní. Ústav SI 6. júna 2002 predložil znalecký posudok č. 24/2000. V tento deň ho okresný   súd   predložil   účastníkom   na   vyjadrenie   v lehote   15   dní   včítane   predloženia písomných otázok na znalca.

Dňa   28.   júna   2002   žalovaný   oznámil,   že   nemá   otázky   na   znalca,   a sťažovateľ predložil vyjadrenie s dvomi otázkami. Ústav SI písomne 26. júla 2002 odpovedal súdu na otázky sťažovateľa, ktorý 2. augusta 2002 oznámil okresnému súdu, že už ďalšie otázky na znalca nemá (okrem namietania produktivity v Sk na hodinu). Žalovaný 7. augusta 2002 oznámil, že nemá ďalšie otázky na znalca. Okresný súd 19. septembra 2002 vytýčil termín pojednávania   na   24.   október   2002.   Na   tomto   pojednávaní   bol   prerokovaný znalecký posudok a dokazovanie uzatvorené (účastníci už nemali otázky na znalca a ani návrhy na doplnenie znaleckého posudku). Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Cb   260/94-651   z 30.   októbra   2002   o priznaní odmeny znalcovi za vypracovaný znalecký posudok napadol sťažovateľ 18. novembra 2002 odvolaním (namietal výšku hodinovej taxy). Dňa 29. novembra 2002 zaslal okresný súd odvolanie ústavu SI na vyjadrenie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

V petite sťažnosti (jej doplnení) sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „... sťažnosti vyhovel   a v náleze   vyslovil,   že   nekonaním   Okresného   súdu   vo   Zvolene   vo   veci   č.   k. Cb 260/94 porušil článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (...). Zároveň žiadame (...) o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 258.480,-- Sk (...)“.

Okresný   súd   sa   vo   svojom   vyššie   citovanom   stanovisku   jednoznačne   nevyjadril k vecnej   stránke   sťažnosti.   Konštatoval   len   prieťahy   spôsobené   znalcom   (ústav   SI)   pri vypracovávaní znaleckého posudku.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu trval na svojich písomných prednesoch predložených ústavnému súdu a tvrdení, že „(...) zavinením Okresného súdu Zvolen došlo k prieťahom v súdnom konaní (...).

Sťažovateľ viackrát žiadal okresný súd o urýchlenie konania a podal sťažnosť na prieťahy   v konaní   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 260/94 je rozhodovanie o zaplatení náhrady za vykonanú prácu (revízne služby), ktorej výška závisí vzhľadom   na   vzájomne   rozporné   tvrdenia   účastníkov   na   výsledkoch   znaleckého dokazovania.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť,   ktorú   potvrdzuje   aj   vyššie   dokumentovaná chronológia   úkonov   okresného   súdu   v konaní,   ústavný   súd   konštatuje   značnú   faktickú zložitosť   konania   v predmetnej   veci   najmä   v súvislosti   so   zisťovaním   relevantných podkladov na určenie rozsahu vykonaných prác a následne z neho vypočítanej adekvátnej výšky   odmeny.   Táto   faktická   zložitosť   významnou   mierou   prispela   k pomerne   dlhému priebehu konania.

V tejto súvislosti však ústavný súd konštatuje, že zatiaľ čo okresný súd rozhodol čo do právneho základu veci v priebehu jedného roka (od podania žaloby 27. apríla 1994 do 9. mája 1995, kedy medzitýmnym rozsudkom uznal návrh sťažovateľa za opodstatnený), rozhodovanie o výške tohto nároku trvá až doteraz, skoro osem rokov.

2. Ústavný súd v správaní sťažovateľa (a aj žalovaného) ako účastníka konania pred okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 260/94 zistil síce viaceré skutočnosti, ktoré prispeli   k predĺženiu   celkového   priebehu   a dĺžke   konania   (napr.   postupná   špecifikácia žaloby,   dodatočné   predkladanie   písomných   materiálov   a navrhovanie   dokladov   na predloženie   žalovaným,   dožadovanie   sa   znaleckých   dokazovaní   a pripomienky   k ich výsledkom,   dožadovanie   sa   znalca   mimo   územia   stredoslovenského   kraja,   rozšírenie žaloby), no v konečnom dôsledku však nemali podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnej veci ústavný súd posudzoval celkové   konanie   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   daného   prípadu,   a to   osobitne   do vydania medzitýmneho rozsudku a osobitne po jeho vydaní.

Vychádzajúc z vyššie konštatovanej faktickej zložitosti predmetnej veci, správania účastníka a priebehu konania zisteného zo súdneho spisu ústavný súd kvalifikuje postup okresného súdu   do   rozhodnutia   o právnom   základe   veci   ako konanie, ktoré nevykazuje znaky konania so zbytočnými prieťahmi. Týmto rozhodnutím súdu – priznaním právneho nároku   na   náhradu   –   bol   čiastočne   odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   čo   do právneho základu, nie však čo do výšky uplatneného nároku.

Pri skúmaní konania a postupu okresného súdu od vydania medzitýmneho rozsudku (9. mája 1995) doteraz ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o výške uplatneného nároku (napriek konštatovanej faktickej zložitosti predmetnej veci vrátane problémov, ktoré mal okresný   súd   s včasným   dodaním   znaleckých   posudkov)   trvá   skoro   osem   rokov   a je v zjavnom   nepomere   k obdobiu,   v ktorom   rozhodoval   okresný   súd   o právnom   základe predmetnej veci.

V tomto   skúmanom   období   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom v období od 4. februára 1997 (uplynutím lehoty na podanie znaleckého posudku) do 4. novembra 1997, t. j. 9 mesiacov. Na vrub okresného súdu bolo potrebné pripísať niekoľkomesačné prieťahy v konaní aj v období, v ktorom sa na žiadosť okresného súdu vykonávalo kontrolné znalecké dokazovanie ústavom SI, pretože za činnosť súdnych   znalcov   objektívne   zodpovedá   všeobecný   súd.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatoval, že okresný súd tomuto znalcovi až na jeho žiadosť zabezpečil všetky podklady potrebné na podanie kontrolného znaleckého posudku, ktoré podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné zabezpečiť už v čase nariadenia tohto znaleckého dokazovania.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bodoch 1 až 3 a z platnej právnej úpravy v predmetnom   občianskom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného   súdu v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou   priznanému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu nevykazoval podľa názoru ústavného súdu v označených   obdobiach   znaky   plynulého   a efektívneho   konania   a bol   teda   konaním   so zbytočnými prieťahmi.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí   takmer   deviatich   rokov   od   podania   žaloby   okresný   súd   nerozhodol   o výške uplatneného   nároku,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   v zmysle   vyššie   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 258 480 Sk, t. j. „... vo výške inflačného rozdielu medzi žalovanou sumou 360.000,- Sk v roku 1994 a hodnotou tejto sumy v roku 2002, a to na základe údajov Slovenského štatistického úradu...“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu preto prichádza do úvahy priznať primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (mutatis mutandis I. ÚS 15/02). V posudzovanom prípade sa ústavný súd   nestotožnil   so   zdôvodnením   požadovanej   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktorú sťažovateľ odvodzoval výškou inflačného rozdielu medzi žalovanou sumou v roku podania žaloby a jej hodnotou v roku 2002 a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj na zásadu   spravodlivosti   považoval za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003