znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 148/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   RNDr.   D.   D.,   B.,   a M. M.,   B.,   zastúpených   advokátom JUDr. L. J., R., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   9   Co/222/2012 z 18. októbra   2012   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.   7   C   81/2011-86 zo 17. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. D. D. a M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť RNDr. D. D. a M. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci   namietaného porušenia základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/222/2012 z 18. októbra 2012 a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 81/2011-86 zo 17. apríla 2012.

2. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Sťažovatelia boli ako navrhovatelia účastníkmi konania v prvom stupni vedenom pred Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 7 C/81/2011, predmetom ktorého bol návrh navrhovateľov   na   vyslovenie   relatívnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi odporcami dňa 21. 7. 2008, overenie podpisov účastníkov dňa 22. 7. 2008.

Rozsudkom   tohto   súdu   zo   dňa   17.   4.   2012   bola   žaloba   vo   veci   samej,   podaná konajúcemu súdu do podateľne dňa 21. 6. 2011, zamietnutá, z dôvodu, že súd akceptoval odporcom uplatnenú námietku premlčania zo dňa 3. 4. 2012.

Proti výroku o náhrade trov konania podali sťažovatelia odvolanie (odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby, pozn.), o ktorom bolo rozhodnuté Rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   9   Co/222/2012   zo   dňa   18.   10.   2012   tak,   že   rozsudok okresného súdu bol potvrdený...

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že...   týmito   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu   ich základných práv a slobôd... Prvým dôvodom, ktorý sťažovateľov vedie k tomuto názoru je nedostatočne   odôvodnenie   rozhodnutí   oboch   súdov,   a   druhým   zistenie,   že   konajúce všeobecné   súdy   aplikovali   príslušné   ustanovenia   §   112   Občianskeho   zákonníka   takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy. Dôsledky týchto rozhodnutí nie je možné napraviť v rámci ďalšieho konania, nakoľko proti uvedeným rozhodnutiam nie je   prípustný   riadny   ani   mimoriadny   opravný   prostriedok,   resp.   sťažovatelia   dostupné prostriedky nápravy podľa vnútorného práva v celom rozsahu vyčerpali.

V danej veci sa prakticky vyslovilo, že je relevantná námietka premlčania práva na vyslovenie   relatívnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   21.   7.   2008,   napriek   tomu,   že navrhovatelia sa vyslovenia jej neplatnosti domáhali návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu   doručený   už   dňa   21.   6.   201l.   Je   zjavné,   že   3   ročná   všeobecná   premlčacia   doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka by neuplynula pred podaním návrhu na začatie konania ale až 21. 7. 2011. Konajúce súdy však s poukazom na obsah § 41 ods. 3 OSP uzavreli, že z dôvodov, že návrh na začatie konania bol odporcom zo strany súdu doručený až po 21. 7. 2011, márne uplynula premlčacia doba.

V danej veci sa sťažovatelia domnievajú, že úvahy súdov oboch stupňov vo vzťahu k opodstatnenosti vznesenej námietky premlčania práva domáhať sa vyslovenia relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy nie sú komplexné. Pokiaľ súdy oboch stupňom priznali relevanciu ustanoveniu   §   41   ods.   3   OSP,   nevysporiadali   sa   s tým,   že   ide   o   ustanovenie procesnoprávneho charakteru, ktoré do integrity hmotnoprávnych ustanovení vymedzených v Občianskom zákonníku nijako nezasahuje a nepopiera zmysle a obsah ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka...

V   dôsledku   toho,   že   súdny   nesprávne   interpretovali   obsah   a   zmysel   ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka, prijali záver o neprerušenom plynutí premlčacej doby a jej márnom uplynutí. Takýto výklad právnej normy je ústavne nekonformný a zasahujúci do... práv sťažovateľov, osobitne do ich práva na súdnu ochranu. Existencia premlčania v danej veci podľa súdov spočíva v tom, že ak by súd doručil návrh na začatie konania odporcom skôr (čomu nič nebránilo), nedošlo by k premlčaniu, nakoľko to však učinil neskôr, malo dôjsť k premlčaniu. Existencia práva sa tak podľa meritórneho rozhodnutia stala závislá na aktivite či pasivite súdu, ktorému nič nebránilo v tom, aby návrh doručil odporcom ihneď po jeho podaní na súd.

Preto   pokiaľ   ide   o   vecnú   stránku   rozhodnutia,   sťažovatelia   zastávajú   názor   že konajúce   súdy   v rozpore   z   doterajšou   súdnou   praxou   a   pozitívnym   právom   nepriznali podaniu návrhu na začatie konania žiadne hmotnoprávne účinky, pričom uplynutie lehoty premlčania posudzovali nie z pohľadu momentu podania žaloby na súd, ale z pohľadu momentu doručenia žaloby odporcom zo strany konajúceho súdu...

Sťažovatelia   majú   tiež   za   to,   že   namietané   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je charakterizované absenciou riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Na vyššie uvedené argumenty uvedené už v odvolaní totiž odvolací súd nedal ústavne konformnú odpoveď a de facto k nim nezaujal právnej stanovisko, iba imperatívne argumenty sťažovateľa v odvolaní onačil za nesprávne bez toho aby poskytol právne akceptovateľné dôvody svojho postoja.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné práva RNDr. D. D... a M. M... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... ako aj... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných práv   a slobôd,   Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/222/2012 zo dňa 18. 10. 2012 a Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C 81/2011-86 zo dňa 17. 4. 2012, porušené boli.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/222/20l2 zo dňa 18. 10. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C 81/2011-86 zo dňa 17. 4. 2012.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania vo výške 323,50,- Eur, ktoré je Krajský   súd   Žilina   povinný   vyplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na spravodlivé súdne konanie.

5.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9 Co/222/2012   z 18.   októbra   2012,   ako   aj   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 7 C 81/2011-86 zo 17. apríla 2012.

II. A K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 81/2011-86 zo 17. apríla 2012

6.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   konštatuje,   že   na konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   základných   práv zaručených   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7 C 81/2011-86   zo 17.   apríla 2012,   nie   je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 81/2011-86 zo 17. apríla 2012, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 9 Co/222/2012 z 18. októbra 2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov predmetným rozsudkom okresného súdu.

II. B K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/222/2012 z 18. októbra 2012

8.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 9   Co/222/2012 z 18. októbra   2012,   zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a   právnymi   názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nesprávneho aplikovania   platných   právnych   predpisov   a následne   nesprávneho   posúdenia   veci. Krajskému   súdu   v podstatnom   vytýkali   arbitrárnosť   a zjavnú   neodôvodnenosť   jeho rozhodnutia.

9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

10. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 9 Co/222/2012 z 18. októbra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

11.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie napokon i náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Na potvrdenie   správnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   krajský   súd   považoval   za   potrebné zdôrazniť, že právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a OZ) nastávajú okamihom, keď tento prejav vôle dôjde všetkým účastníkom relatívne neplatného právneho   úkonu.   Právo   dovolať   sa   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   podlieha premlčaniu. Premlčacia doba je trojročná (§ 101 OZ).

Dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu je jednostranný právny úkon adresovaný účastníkom právneho úkonu a možno ho urobiť oznámením alebo námietkou, a to aj ústne. Tento   prejav   vôle   musí   vyjadrovať   jednak   skutočnosť,   že   ide   o   uplatnenie   relatívnej neplatností,   tiež   aj   konkrétnu   vadu   právneho   úkonu,   ktorá   má   v   danej   veci   relatívnu neplatnosť   za   následok.   Relatívnu   neplatnosť   možno   uplatniť   aj   priamo   v   občianskom súdnom konaní v návrhu na začatie konania, ktorý bol riadne doručený účastníkovi, proti ktorému   dovolanie   sa   neplatnosti   právneho   úkonu   smeruje.   Pokiaľ   ide   o   dvojstranné a viacstranné,   právne úkony,   musí sa dotknutý účastník úkonu dovolať   neplatnosti voči všetkým   ostatným   účastníkom.   Právne   účinky   dovolania   sa   neplatnosti   právneho   úkonu nastávajú   vždy   (ex   tunc)   okamihom,   keď   dôjde   účastníkom   právneho   úkonu   dovolanie vo forme   oznámenia   neplatného   právneho   úkonu   adresovaného   všetkým   účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu.

Okresný súd správne vychádzal z ust. § 101 OZ, podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvýkrát a táto začína plynúť objektívne. Týmto dňom je zásadne deň, keď bolo možné právo vykonať, teda kedy je žalovateľné.   Je   to   časový   okamih,   kedy   sa   subjektívne   právo   transformuje   do   nároku oprávneného   dovolať   sa   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu.   Uplynutie   trojročnej premlčacej lehoty má za následok, že sa nemožno s úspechom dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ak bola vznesená námietka premlčania. Právny úkon naďalej trpí vadou, aj keď treba naň pozerať ako na platný právny úkon so všetkými následkami.

Pokiaľ navrhovatelia vytýkali okresnému súdu, že neprihliadal na ust. § 112 OZ, nakoľko podaním žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby na dovolanie sa relatívnej neplatnosti posudzovaného právneho úkonu, krajský súd považoval za potrebné uviesť, že dovolanie sa relatívnej neplatnosti úkonu sa musí uplatniť voči všetkým účastníkom právneho úkonu, pričom právne účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nastávajú až okamihom, keď tento prejav vôle dôjde všetkým účastníkom   relatívne   neplatného   právneho   úkonu.   V   tomto   smere   okresný   súd   správne aplikoval ust. § 41 ods. 3 O. s. p., nakoľko je síce pravdou, že uskutočniť hmotnoprávny úkon možno   aj   v návrhu   na   začatie konania,   avšak jeho   účinky nastanú   až okamihom doručenia takéhoto návrhu na začatie konania odporcom.

Za   irelevantnú   krajský   súd   považoval   i   námietku   navrhovateľov   o tom,   že   sa o vznesenej   námietke   premlčania   dozvedeli   až   z   rozsudku   okresného   súdu,   nakoľko vznesenie námietky premlčania bolo okresnému súdu doručené podaním odporcov dňa 3. 4. 2012. Po podaní námietky premlčania bolo vytýčené pojednávanie na deň 17. 4. 2012, kedy boli   účastníci   na   predmetný   termín   pojednávania   riadne   predvolaní.   Na   termín pojednávania sa dostavila navrhovateľka v rade 2/ a právny zástupca navrhovateľov v rade 1/,   2/.   Naviac,   vznesenie   námietky   premlčania   nie je možné považovať za dôkaz,   resp. skutočnosť, ale ide o výkon práva, na ktorý je súd vždy povinný prihliadať bez ohľadu na to, kedy k výkonu, resp. uplatneniu tohto práva účastníkom došlo.“

12. Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 9 Co/222/2012   z 18.   októbra   2012 sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Keďže sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   len   z dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa   nich   taktiež   porušený.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

16. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

17. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013