znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 148/2011-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 34/2010 a jeho uznesením zo 16. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti spoločnosti B., s. r. o.,   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS   148/2011-25   z   20.   apríla   2011   bola   na   ďalšie   konanie   prijatá   sťažnosť spoločnosti   B.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 34/2010 a jeho uznesením zo 16. septembra 2010 (ďalej len,,uznesenie krajského súdu“). Týmto uznesením ústavného súdu bola zároveň odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že 25. septembra 2009 bolo S., I.   B.   (ďalej   len  ,,správny   orgán“)   podľa   §   8   zákona   č.   245/2003   Z.   z.   o   integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   vydané   rozhodnutie,   ktorým   bolo   sťažovateľke udelené integrované povolenie pre prevádzku «Výroba batérií B., priemyselný park „Ž.“, K.» (ďalej len,,rozhodnutie správneho orgánu“).

3. Na základe žaloby M. D. (ďalej len,,žalobca“) sa na krajskom súde 3. mája 2010 začalo konanie podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a súčasťou žaloby bol aj návrh na odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Krajský   súd   uznesením   z   9. septembra 2010 pribral sťažovateľku v súlade s § 250 ods. 1 OSP do konania, keď dospel k záveru, že jej práva a povinnosti by mohli byť zrušením rozhodnutia správneho orgánu dotknuté (podľa tvrdení sťažovateľky jej bolo toto uznesenie doručené 16. septembra 2010). Následne   krajský   súd   na   návrh   žalobcu   uznesením zo 16. septembra   2010   odložil vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej.

4. Sťažovateľka bola názoru, že týmto uznesením krajského súdu došlo k zásahu do jej označených práv, pričom podstata jej sťažnostnej argumentácie je zhrnutá do týchto bodov:

,,Krajský súd jej nedal pred vydaním uznesenia možnosť vyjadriť sa k obsahu návrhu na   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   a   predložiť   dôvody   vo   svoj prospech,   a   teda   sa   nemohla   účinne   brániť   voči   vydaniu   uznesenia   založeného na jednostranných a nepodložených dôvodoch prezentovaných žalobcom, ktorý podal návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Uznesenie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že v odôvodnení predmetného uznesenia po zhrnutí tvrdení žalobcu   a   citovaní   právnych   predpisov,   konkrétne   §   250c   O.   s.   p.   ustanovujúceho predpoklady pre odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia, krajský súd bez ďalšieho iba konštatuje, že bez odkladu vykonateľnosti rozhodnutia by došlo k závažnému zásahu do životného   prostredia.   Toto   tvrdenie   však   bližšie   nerozvádza   ani   žiadnym   spôsobom neodôvodňuje splnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia podľa § 250c O. s. p., t. j. (a) v čom   konkrétne   možno   vidieť   závažnosť   tejto   tvrdenej   ujmy   a   hlavne   (b)   v   čom   vidí bezprostrednosť hrozby takejto ujmy.

Rozhodnutím správneho orgánu nadobudla sťažovateľka subjektívne právo užívať osobitným spôsobom pozemky, ktoré má vo vlastníctve, resp. v nájme, a to postavením stavieb a zriadením prevádzky. Právo užívať je pritom parciálnym oprávnením, ktoré je súčasťou vlastníckeho práva ako práva absolútnej povahy. Vzhľadom na neústavné vydanie uznesenia sťažovateľka stratila možnosť právne relevantným spôsobom využívať čiastkové oprávnenia   vlastníka   veci,   predovšetkým   nemôže   predmet   svojho   vlastníctva   užívať spôsobom predpokladaným rozhodnutím správneho orgánu, ani s ním právne relevantným a zamýšľaným spôsobom nakladať.“

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla   vysloviť   porušenie   označených   práv uznesením   krajského   súdu,   toto   uznesenie   zrušiť   a   priznať   jej   náhradu   trov   konania pred ústavným   súdom.   Zároveň   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

6. Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a o odklade vykonateľnosti uznesenia krajského súdu vyplýva, že tak rozhodol potom, ako dospel k záveru, že nemožno rozumne vylúčiť, že uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k zásahu   do   označených   práv   sťažovateľky.   Na   strane   sťažovateľky   pritom   hrozila v dôsledku   uznesenia   krajského súdu   značná ujma na jej   majetkových   právach, pretože v jeho dôsledku nemohla realizovať tie práva a povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozhodnutia správneho   orgánu,   ktorého   vykonateľnosť   bola   napadnutým   uznesením   krajského   súdu odložená.   Dôsledkom   odkladu   vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu   bolo,   že rozhodnutie správneho orgánu, ktorého zákonnosť je krajským súdom preskúmavaná, ostalo naďalej   právoplatné   a   vykonateľné,   pretože   uznesenie   krajského   súdu   o   odklade   jeho vykonateľnosti   dočasne   stratilo   svoj   účinok,   ktorým   bol   práve   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu.

7. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie krajský súd prípisom z 1. augusta 2011 ústavnému súdu oznámil, že uznesením z 9. júna 2011 konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   zastavil   a   proti   tomuto   uzneseniu   podali   odvolanie   tak žalobca,   ako   aj   sťažovateľka.   Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len,,najvyšší súd“) na výzvu ústavného súdu v prípise z 10. septembra 2012 uviedol, že najvyšší súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 8 Sžp 22/2011 z 24. mája 2012 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“). Z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo, že najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu z 9. júna 2011 o zastavení konania. Najvyšší súd tak rozhodol po zistení, že nadriadený správny orgán (Slovenská inšpekcia životného prostredia,   útvar   integrovaného   povoľovania   a kontroly,   ústredie)   rozhodnutím zo 16. decembra   2011   zrušil   preskúmavané   rozhodnutie   správneho   orgánu   (integrované povolenie) a vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. V odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia najvyšší súd uzavrel, že ak zanikne rozhodnutie ako predmet súdneho prieskumu počas súdneho konania, v konaní nemožno pokračovať a musí byť zastavené.

8.   Potvrdzujúcim   uznesením   najvyššieho   súdu   bolo   takto   právoplatne   zastavené konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Zo   sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu   vyplýva,   že   odklad   vykonateľnosti   bol   časovo   ohraničený   do   právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej.

9. Z pohľadu konania a rozhodovania ústavného súdu bolo podstatným zistenie, že sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   aj   napriek   tomu,   že   nebolo   formálne zrušené,   po   právoplatnom   zastavení   konania   nemohlo   vo   sfére   subjektívneho   právneho postavenia sťažovateľky vyvolávať žiadne právne účinky. Keďže zákon o ústavnom súde v ustanoveniach upravujúcich konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (§ 49 až § 56) bližšie   neupravuje   dôsledky,   ktoré   nastali   pominutím   účinkov   sťažnosťou   napadnutého rozhodnutia,   bolo   nevyhnutné   primerane   na   vec   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku.

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (alebo Trestného poriadku).

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   ide   o   taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

11.   Zákon   o   ústavnom   súde   teda   predpokladá,   že   popri   v   ňom   obsiahnutých procesných normách (lex specialis) sa na konanie pred ústavným súdom primerane použijú ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku   ako lex generalis.   Primeranosť ich   použitia možno vnímať ako oprávnenie ústavného súdu postupovať podľa konkrétneho ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   vtedy,   ak   sa   ocitne   v   obdobnej   procesnej   situácii   ako všeobecný   súd.   Termín  ,,primerane“   pritom   treba   vykladať   tak,   aby   boli   rešpektované špecifické procesné situácie, ktoré v rozhodovacej činnosti ústavného súdu môžu nastať. Pokiaľ ide o skúmanie procesných podmienok, ústavný súd je rovnako ako všeobecný súd kedykoľvek   za   konania   povinný   prihliadať   na   to,   či   sú   splnené.   Ani   prijatie   sťažnosti na ďalšie konanie nezbavuje ústavný súd tejto povinnosti. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní   sťažnosti   dodatočne   zistí   nesplnenie   neodstrániteľnej   podmienky   konania pred ústavným   súdom,   konanie   o   sťažnosti   zastaví   podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety Občianskeho súdneho poriadku (m. m. III. ÚS 202/02, I. ÚS 351/08).

12.   Zo   zmyslu   a   účelu   konania   o   ústavnej   sťažnosti   pre   namietané   porušenie základných   práv   a   slobôd   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   možno   podľa názoru   ústavného   súdu   vyvodiť,   že   existencia   takéhoto   rozhodnutia,   resp.   trvanie   jeho účinkov   v   právnej   sfére   sťažovateľa,   je   nevyhnutnou   procesnou   podmienkou   konania a rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania. Negatívne zistenie ústavného súdu v tejto   otázke,   t.   j.   zistenie   o   neexistencii   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia,   napr. v dôsledku jeho zrušenia, prípadne zistenie o pominutí jeho účinkov aj bez jeho formálneho zrušenia   (ako   to   je   v   prípade   sťažovateľky),   predstavujú   neodstrániteľný   nedostatok v podmienkach   konania.   Inak   povedané,   pominutím   účinkov   sťažnosťou   napadnutého uznesenia krajského súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu odpadol predmet konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto vychádzajúc z § 31a zákona o ústavnom   súde   aplikoval   primerane   ustanovenia   §   103   a   §   104   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku a konanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil. Ústavný súd pritom v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo vlastnej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012