znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 148/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., V. K, zastúpenej advokátkou JUDr. I. T., R., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj   majetok podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/158/2009 z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2010 doručená sťažnosť JUDr. I. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie „práva na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“, porušenie základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   16   CoE/158/2009 z 2. februára   2010,   ktorým   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. Er 373/1996-117 zo 6. augusta 2009 v časti výroku o trovách exekúcie.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka ako súdna exekútorka vykonávala exekúciu sp. zn. EX 298/1996... na základe exekučného titulu - výkaz nedoplatkov poistného... a poverenia na vykonanie exekúcie č. 5310-000342 zo dňa 19. 9. 1996 vydaného Okresným súdom... pre vymoženie 13.512.232,- Sk t. j. 448.523,93 € s prísl.

... dňa 21. 08. 2008 bol povinný I., a. s.,... z obchodného registra vymazaný.... S., a. s,... Po zistení, že povinný bol... vymazaný z obchodného registra, dala dňa 23.   02.   2009   exekučnému   súdu   podnet   na   zastavenie   exekúcie   a   súčasne   žiadala,   aby rozhodol o trovách exekúcie...

Dňa 06. 08. 2009 exekučný súd uznesením č. k. Er/373/1996-117 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, oprávneného zaviazal uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 3.168,23 €. Proti výroku uznesenia o trovách exekúcie podala poverená exekútorka odvolanie z dôvodu nepriznanej DPH na hotové výdavky a oprávnený z dôvodov, že trovy exekúcie sú neoprávnené, neprimerané, neopodstatnené...

Krajský súd... uznesením č. k. 16 CoE/158/2009-139 zo dňa 02. 02. 2010 uznesenie okresného súdu v časti výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal.“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Rozhodnutím   krajského   súdu,   nesporne   došlo k zásahu   do   majetku   sťažovateľky...   tento   zásah   nebol   zákonný...   Exekútor   vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby   verejnej   (štátnej)   moci   sa   exekútor   podieľa   na   plnení   pozitívneho   záväzku   štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   v   rozsahu   ustanovenom   zákonom   (čl.   46   ods.   4,   čl.   51   ods.   1   ústavy)... Náhrada trov exekúcie, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za jeho vykonanú prácu a ním vynaložené náklady sú jeho majetkom. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože náhrada trov exekúcie je nesporne pohľadávkou súdneho exekútora voči tomu z účastníkov, ktorý bol zaviazaný jeho úhradou   aje   nútene   vymožiteľná   ako   každý   peňažný   nárok...“. Napadnutým   uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľky k nezákonnému zásahu do jej v sťažnosti označených   práv   tým,   že   jej   nebola   ako   súdnej   exekútorke   priznaná   náhrada   trov exekučného   konania,   ktoré   bolo   vykonané   v prospech   oprávneného   v úmysle   docieliť vymoženie jeho pohľadávky od povinného za situácie, keď nemohla ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predpokladať zánik povinného, a teda v konečnom dôsledku neúspech realizovanej exekúcie, ktorú svojím konaním nijako nezavinila. Nepriznaním náhrady trov exekučného konania je sťažovateľka donútená znášať trovy exekučného konania ku svojej škode,   na   svoj   náklad.   Sťažovateľka   v súvislosti   s tým   uvádza,   že „s   prihliadnutím   na vymedzenie postavenia súdneho exekútora v exekučnom konaní, je vylúčené, aby sa súdny exekútor v danom prípade ocitol v postavení osoby, ktorá má znášať trovy exekúcie, vedenej pre oprávneného. Trovy exekúcie, ktoré jej v exekučnom konaní zastavenom vznikli a ktoré nie je možné od povinného vymôcť, jej musí uhradiť oprávnený. Podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy, nie je možné požadovať od súdneho exekútora, aby trovy exekúcie, ktoré vznikli plnením funkcie štátu, ktorá bola na exekútora prenesená, znášal exekútor a plnenie funkcie štátu financoval zo svojho majetku, exekútor nie je napojený na štátny rozpočet, štát mu na výkon jeho funkcie neprispieva žiadnym spôsobom, preto nie je možné požadovať od exekútora, aby bol zaťažený nákladmi za výkon svojej zákonnej povinnosti v prospech iného iba preto, že má oprávnenie na výkon funkcie súdneho exekútora. Takýto výklad má za následok vyvlastnenie súdneho exekútora...“.

4. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky aj porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci pri rozhodovaní o nároku – náhrade trov exekučného konania. Sťažovateľka plne odkazuje na právnou úpravou vymedzený nárok exekútora na odmenu za vykonanie exekúcie, úhrady hotových výdavkov a náhradu za stratený čas na exekučné konanie.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

1. „Krajský súd... uznesením 16 CoE 158/2009-139 zo dňa 02. februára 2010 porušil právo JUDr. I. T. na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy..., právo vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy..., právo na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy...,   právo na pokojné užívanie majetku podľa čl.   1 Dodatkového protokolu... ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... č. 16 CoE 158/2009-139 zo dňa 02. februára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   advokátke sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

6.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 158/2009 z 2. februára 2010 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (bod 1).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného   súdu totiž nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípade   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože krajský súd nechránil toto jej právo podľa zákonného predpisu pri   uplatňovaní jej práva   na priznanie náhrady   trov   exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia – exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci).   Argumentácia   sťažovateľky   sa   opiera   o znenie   §   196   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších predpisov v znení neskorších zákonov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého   exekútorovi   patrí   odmena   za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým   zákon   a označené práva. [„Z ustanovenia   § 196   Exekučného poriadku   vyplýva,   že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   súdny   exekútor   znášať   trovy   exekúcie vykonávanej   na   návrh   oprávneného   proti   povinnému   na   vlastnú   ťarchu,   keď   v   začatej exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie.“]

11.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

12.   Podľa   § 235   ods. 2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára   2002,   sa   dokončia   podľa   doterajších   predpisov   (v   znení   Exekučného poriadku účinného do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzali aj vec sťažovateľky posudzujúce súdy, keď okresný súd rozhodol o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   o   jej   zastavení,   ako   aj   o   trovách   exekúcie   a krajský   súd sťažnosťou   napadnutým   uznesením   zmenil   rozhodnutie   o trovách   exekúcie.   Krajský   súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol: „Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku v znení   účinnom   do   31.   1.   2002,   ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie,   môže   súd   uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a   či   mohol   pri   náležitej   opatrnosti   predvídať dôvod zastavenia exekúcie,

Výklad zákonného ustanovenia, ktoré vo svojej hypotéze upravuje predpoklady na vznik   nároku   na   náhradu   trov   konania   od   oprávneného,   patrí   do   výlučnej   právomoci všeobecného súdu. Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť, zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného.

Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o tom, ktoré trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a   či   mohol   pri   náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Uvedené zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie (hoci aj preto, že súdny exekútor nemôže   niesť   trovy   exekúcie   sám).   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   nález Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom sa konštatovalo, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom bolo tiež zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom dospel Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. III. ÚS 351/07-11 a tiež uznesení č. k. IV 236/08-12. V   prejednávanej   veci   nemožno   konštatovať   zavinenie   oprávneného   na   zastavení exekúcie,   nakoľko   tento   si   v   rámci   exekúcie   uplatňoval   svoje   právo   vyplývajúce   mu z exekučného titulu (výkazy nedoplatkov č. 20/96, platobný výmer č. 7/97, platobný výmer č. 8/97)   a   ani   pri náležitej   opatrnosti   v čase   začatia   exekučného konania   v   roku   1996 nemohol predvídať, že povinný zanikne, resp. bude v roku 2008 vymazaný z obchodného registra.

Neopomenuteľnou a rozhodujúcou skutočnosťou v danej veci je vyhlásenie konkurzu na majetok povinného uznesením Krajského súdu... č. k. 36 Cb - 24K/115/96 zo dňa 31. 03. 1999. Vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu má závažné právne dôsledky týkajúce sa úpadcu   a   jeho   majetku,   pričom   zákon   č.   328/1991   2b.   o   konkurze   a   vyrovnaní   účinky a právne následky vyhlásenia konkurzu presne špecifikuje. Vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) tohto zákona, súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.

Exekučný   poriadok   má   osobitnú   úpravu   týkajúcu   sa   trov   exekúcie...   Avšak   ak prerušenie   exekúcie   ako   právny   následok   vyplynul   z   právnej   úpravy   obsiahnutej v osobitnom   zákone,   ktorým   je   zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní,   je   nutné   vychádzať z ustanovení tejto osobitnej právnej normy i v prípade riešenia otázky týkajúcej sa trov exekúcie. Zákon o konkurze a vyrovnaní ustanovuje, že trovy konania (výkonu rozhodnutia a exekúcie)   sú   pohľadávkou   proti   podstate a   následný postup veriteľov pri   uplatňovaní a prihlasovaní   pohľadávok,   delenie   podstát,   postup   správcu   pri   speňažovaní   majetku podliehajúceho konkurzu a uspokojovaní prihlásených a nepopretých pohľadávok, ako aj ďalšie právne následky spojené s vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sú podrobne upravené v predmetnej osobitnej právnej norme. Súdny exekútor, ako osoba práva znalá, mal postupovať pri uplatnení trov exekúcie, ktoré boli pohľadávkou proti podstate, v súlade s ustanoveniami osobnej právnej normy - Zákona o konkurze a vyrovnaní.

Za   účelom   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   si   odvolací   súd   zabezpečil i rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36 - 24 K 115/96-410 zo dňa 06.   12.   2007.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdna   exekútorka   si   pohľadávku   spočívajúcu v trovách   predmetnej   exekúcie   do   konkurzu   neprihlásila,   a   to   i   napriek   tomu,   že   trovy exekúcií sú pohľadávkami proti podstate...

Krajský   súd...   vyhlásil   na   majetok   dlžníka   konkurz   a   zároveň   vyzval   všetkých veriteľov, aby si... prihlásili svoje pohľadávky v lehote stanovenej zákonom s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich právneho zabezpečenia. Na základe skutočnosti, že pohľadávka   exekútorky   voči   povinnému   už   existovala   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na majetok povinného, súdna exekútorka, ako veriteľ, mala možnosť svoju pohľadávky - trovy exekúcie - prihlásiť do konkurzu. Na tento úkon je oprávnená výlučne súdna exekútorka, nakoľko trovy exekúcie sú jej pohľadávkou, nie pohľadávkou oprávneného.

Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti záverom možno konštatovať, že oprávnený v čase začatia exekučného konania 19. 08. 1996 ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať zánik povinného výmazom z obchodného registra... a preto nie je daný zákonný predpoklad na   uloženie   povinnosti   zaplatiť   trovy   exekúcie   práve   oprávnenému...   Taktiež   vzhľadom k tomu,   že   po   začatí   exekúcie   bol   na   majetok   povinného   uznesením   krajského   súdu vyhlásený konkurz, súdna exekútorka mala účelné trovy dovtedy vedenej exekúcie prihlásiť do konkurzu ako pohľadávku, ktorú bolo možné uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu. Nemožno totiž opomenúť, že v konkurze bol majetok povinného v hodnote 4 002 651,50 Sk, z ktorého   boli   uspokojené   výdavky   a   odmena   správcu,   pohľadávky   proti   podstate a pohľadávky oddelených veriteľov. Pokiaľ by súdna exekútorka postupovala v intenciách Zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   a   pohľadávku   spočívajúcu   v   trovách   exekúcie   by   do konkurzu   prihlásila,   mohla   byť   uspokojená   z   majetku   povinného,   ako   subjektu,   ktorý spravidla je povinný niesť ťarchu trov exekúcie...“

13.   Výklad zákonného ustanovenia,   ktoré upravuje predpoklady   na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľke priznal a krajský súd na základe odvolania oprávneného proti výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie v napadnutej časti zmenil. Vychádzal pritom z názoru, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho   procesného   zavinenia   na   zastavení   exekúcie.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa nestotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu a jeho rozhodnutie zmenil v prospech oprávneného na tom skutkovom základe, že vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekučného konania argumentujúc tým, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie ani pri svojej náležitej opatrnosti.

14.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   výklad   a použitie   § 203   Exekučného   poriadku krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva   to   z toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 Exekučného poriadku. Na základe toho ústavný súd konštatuje, že úvaha krajského súdu o tom, že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri   náležitej   opatrnosti   nemohol   predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie,   nie   je   zjavne svojvoľná. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie náležitým spôsobom, odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný   základ   na   jeho   výrok,   súd   vysvetlil,   na   základe   akého   skutkového   stavu a právnych   úvah   vo   veci   rozhodol. Len   pre   samotný nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia však nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis IV. ÚS 121/08).

15. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom   do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I. ÚS 12/01,   I. ÚS 124/03). Na   základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným   uznesením   krajského   súdu   a možným   porušením   základného   práva sťažovateľky   upraveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, a v nadväznosti   na   to   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti sťažovateľky.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

16. Sťažovateľka v súvislosti s uznesením krajského súdu namietala tiež porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3).

17.   Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva. (Uvedené obmedzenie vlastníckeho práva je tiež obsahom čl. 20 ods. 4 ústavy.)

18. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň   uvádza,   že   aplikovateľnosť   uvedených   právnych   noriem   posudzuje   v súlade s ustálenou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   V   súvislosti   s   namietaným porušením   čl. 20   ods. 1   a 4   ústavy   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených   priamo   v označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46   ods. 1   ústavy),   a taktiež   zahŕňa   požiadavku   spravodlivosti   súdneho   konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru) (mutatis mutandis I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

19. Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   potom   už neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 (a tiež aj porušenia ods. 4) ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 (a tiež ods. 4) ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl.   48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.C

20.   K sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   ústavy   ústavný   súd poznamenáva,   že   predmetné   základné   ustanovenie,   najmä   jeho   prvá   veta,   predstavuje princípy zásadného významu pre výklad a uplatnenie ústavnoprávnych noriem a aj celého právneho poriadku Slovenskej republiky (pozri Ján Drgonec: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, komentár k čl. 1 ods. 1 ústavy). Predmetné ustanovenie nie je (nepredstavuje) základným ľudským právom a slobodou uvedeným v druhom oddiele druhej hlavy ústavy a ako takého sa ho nie je možné samostatne domáhať sťažnosťou podľa čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   len   prostredníctvom   (v   spojení)   s namietaním   porušenia konkrétneho   základného   ľudského   práva   alebo   slobody   chráneného   ústavou   alebo medzinárodnými   zmluvami   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy.   Keďže   porušenie   sťažovateľkou označených   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom a dodatkovým protokolom k nemu nebolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto sťažovateľkou označeného základného ustanovenia ústavy a sťažnosť bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

21.   Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti   ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010