znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 148/08-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 v   senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo sudcov   Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K.,   a J. L., K., zastúpených advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia   ich   základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v konaní vedenom pod ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005, Prezídia Policajného zboru - Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor východ v Košiciach, Krajskej prokuratúry v Košiciach, Úradu Špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v Bratislave,   Okresného   súdu Košice I, Krajského súdu v Košiciach, Špeciálneho súdu v Pezinku   v   konaní   vedenom pod sp. zn. PK-1T 14/07 uznesením z 12. júna 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti R. N. a J. L.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 148/08-16 z 29. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N. a J. L. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.1, 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím príslušných orgánov činných v trestnom konaní, Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“).

2.   Z obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   proti   sťažovateľom   v procesnom postavení obžalovaných je (okrem iného) vedené na špeciálnom súde trestné konanie pre trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1   a 2 písm. i) Trestného zákona,   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného   zákona   a   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1   Trestného   zákona (skutky, ktoré sa im kladú za vinu, mali spáchať počas účinnosti Trestného zákona účinného do   31.   decembra   2005).   Podstata   sťažnostných   námietok   smeruje   k poukázaniu   na nezákonnosť ich väzby, ktorú sťažovatelia odôvodňujú takto:

«Sťažovatelia v postupe, ktorým boli vzatí do väzby vidia porušenie svojho práva na osobnú slobodu, pretože toto uznesenie im nikdy nebolo vznesené. V ich prípade nebolo vznesené obvinenie spôsobom popísaným v § 206 ods. 1 Tr. por. Vznesenie obvinenia je podmienkou bez ktorej nemožno vykonať zadržanie obvineného, jeho vzatie do väzby a zatknutie. Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom,   ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok. Tento konkrétny skutok je síce možné v priebehu vyšetrovania meniť, avšak vždy novým uznesením, ktoré opätovne musí spĺňať procesné podmienky v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. Páchateľa jednoznačne možno stíhať len za skutok, pre ktorý mu bolo zákonným spôsobom vznesené obvinenie, ktoré mu musí byť aj doručené a na základe toho, možno potom voči nemu vykonávať úkony, okrem iného aj vzatie do väzby a následne väzbu predlžovať.

Voči   sťažovateľom   R.   N.   a J.   L.   vo   veci   vraždy   J.   E.   bolo   vznesené   obvinenie Uznesením   ČVS:   KPR-42/OVK-KE-2005   zo   dňa   29.4.2005   a   toto   uznesenie   im   bolo doručené   tak   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   206   ods.   1   Tr.   por.,   rovnako   ako   aj obhajcom JUDr. S. a JUDr. V. a na základe toho uznesenia zo dňa 29.4.2007 (správne má byť 29. 4. 2005, pozn.) boli vzatí do väzby a tiež na základe tohto uznesenia im bola opakovane predlžovaná väzba. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.4.2005, nikdy nebolo doručené sťažovateľom ani ich obhajcom tak, ako predpokladá ustanovenie § 206 ods. 1 Tr. por. Za tejto situácie všetky úkony prípravného konania vrátane rozhodnutia o väzbe, o ktoré sa opiera je teda podľa názoru sťažovateľov nezákonné. V tomto smere sťažovatelia   upriamujú   pozornosť,   že   aj   znalci   boli   priberaní   do   konania   na   základe uznesenia zo dňa 29.4.2005.

Sťažovatelia sú toho názoru, že nejde o tlačovú chybu ani preklep, v danom prípade existujú dve samostatné uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, a to zo dňa 29.4.2005 a zo dňa   30.4.2005   a   sú   s rozdielnymi   skutkovými   vetami,   odlišnými   pečiatkami   v   hlavičke. Opierajúc sa o uznesenia o predĺženie väzby zo strany súdu a žiadosti prokurátora na predĺženie väzby, znalecké posudky nachádzajúce sa v spise (pribratie znalca MUDr. V. V. uznesením zo dňa 18.7.2005, a znalca PhDr. I. O. uznesením zo dňa 29.4.2006), podľa sťažovateľov jednoznačne potvrdzujú, že uznesenie zo dňa 29.4.2007 (správne má byť 29. 4. 2005, pozn.) existovalo, keďže bolo doručované aj po dátume 30.4.2007 (správne má byť 30. 4. 2005, pozn.) a preto sa nemohlo jednať o tlačovú chybu. V tomto prípade tvrdenie, že toto uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 s dátumom 29.4.2005 bolo doručené omylom niektorým osobám neobstojí.

Z vyšetrovacieho spisu a dôkazov vyplýva, že uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005 s danou pečiatkou bolo doručené aj predchádzajúcemu obhajcovi JUDr. M. S., ktorý podal sťažnosť proti väzbe a to zo dňa 29.4.2005. Existuje úradný záznam, že mu bolo doručené uznesenie zo dňa 29.4.2005. Podstatné skutočnosti,   ktoré potvrdzujú existenciu uznesenia zo dňa 29.4.2005 sú uvedené na č. listu 4398, 4399. Ide o žiadosť, ktorou bolo vyhlásenie pátrania po osobe J. L., ako dôvod pátrania je uvedené trestné stíhanie a v údaji ako má byť naložené s vypátranou osobou a kto ju prevezme je uvedené - „menovaného nevyťažovať a predviesť na UJKP KR PZ v K., k vyšetrovateľovi npor. Mgr. M. P. Toto všetko potvrdzuje skutočnosť vyššie uvedenú, že v danom prípade už v daný deň prebiehalo trestné stíhanie.

Podľa   sťažovateľov uvedené   fakty potvrdzujú,   že dňa 29.4.2005 bolo vyhotovené uznesenie, následne toto uznesenie zo dňa 29.4.2005 doručené J. L., ako aj R. N., bez ohľadu na to, čo bolo napísané aké uznesenie mu bolo doručené. R. N., vlastní originál uznesenia zo dňa 29.4.2005.

Vyšetrovateľ dňa 27.2.2007 vydal po 22 mesiacoch od začiatku vyšetrovania opravné uznesenie, ktorým správoplatnil ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2004 (správne má byť 30. 4. 2005, pozn.) a rozdielnosť dátumov v dvoch uzneseniach s rovnakou spisovou značkou označil ako pisársku chybu.

27.4.2007   bola   podaná   obžaloba   na   sťažovateľov   podľa   uznesenia   ktorým   bolo vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2007 (správne má byť 30. 4. 2005, pozn.). Predmetné uznesenie, na základe ktorého boli sťažovatelia obžalovaní im však nikdy nebolo vznesené ani doručené.

Dňa 12.6.2007 sa konalo Verejné zasadnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, na ktorom namietali sťažovatelia nezákonnosť väzby v prípravnom konaní. Poukázali, že obvinenie im bolo vznesené zo dňa 29.4.2005, toto im bolo doručené, toto vlastnia, pričom do väzby boli zobratí   pre   uznesenie   zo   dňa   30.4.2005,   ktoré   im   nikdy   doručené   a   vznesené   nebolo. Poukázali, na existenciu dvoch uznesení, rovnako poukázali, že všetky návrhy na predĺženie väzby zo strany prokuratúry ako aj rozhodnutia zo strany súdu sa opierali o uznesenie zo dňa 29.4.2005. Rovnako aj znalci priberaní do konania boli priberaní podľa uznesenia zo dňa 29.4.2005. Poukázali na skutočnosť, že obžaloba bola podaná pre iný skutok ako im bolo vznesené obvinenie. A všetci svedkovia boli vypočúvaní k inému uzneseniu a to zo dňa 30.4.2005.

Sťažovatelia sa domnievajú, že bolo porušené ich právo na osobnú slobodu, pretože boli vzatí do väzby pre uznesenie zo dňa ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 30.4.2005, pričom toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo. Na druhej strane návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a predlžovali na základe uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto uznesenia nikdy neboli vzatí do väzby.»

3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo R. N. a J. L. podľa čl. 17 ods. 1,2,3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.   2. Ústavný súd Slovenskej republiky prihliadajúc na okolnosti tohoto prípadu prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľov neodkladne prepustil z väzby na slobodu. 3.   Ústavný   súd   prihliadnuc   na   okolnosti   prípadu   a ich   ujmu   priznáva   sťažovateľom primerané finančné odškodnenie vo výške 500 000,- Sk. 4. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D.,   na jej účet v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

K takejto   formulácii   petitu   sťažnosti   ústavný   súd   stručne   dodáva,   že   nie   celkom zodpovedá   požiadavkám   čl.   127   ústavy,   keďže   sťažovatelia   v petite   nekonkretizovali, ktorými   právoplatnými   rozhodnutiami   nimi   označených   porušovateľov   práva   (na   ktoré odkazujú v obsahu sťažnosti) malo dôjsť k zásahu do ich práv.

II.

4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy, ktoré sťažovatelia v sťažnosti označili ako porušovateľov svojich   práv,   aby   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadrili   a oznámili,   či   trvajú   na   ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Prezídium   Policajného   zboru,   Úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odbor východ   vo   svojom   vyjadrení   uviedlo,   že   nezrovnalosť   v dátume   a vo   výrokovej   vete uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom vydaného pod ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005 z 30.   apríla   2005   a v jeho   rovnopisoch,   ktoré   bolo   vydané   vyšetrovateľom   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len  ,,krajské   riaditeľstvo“),   bola odstránená ako pisárska chyba uznesením z 27. februára 2007 vydaným pod ČVS: PPZ-11/BOK-V-I-2005 o oprave predmetného uznesenia. Zároveň uviedlo,   že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Krajské riaditeľstvo vo vyjadrení k prijatej sťažnosti uviedlo, že vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom celkom určite predchádzala zápisničná výpoveď svedka R. G., ktorého výsluch sa začal 29. apríla 2005 v nočných hodinách a bol ukončený 30. apríla 2005 o 02.30 h. Predmetné uznesenie bolo vydané až následne na podklade zápisnice o výsluchu menovaného svedka, pričom s ohľadom na túto skutočnosť krajské riaditeľstvo vylučuje, aby toto uznesenie bolo doručované pred 30. aprílom 2005. Nevylučuje však, že vyšetrovateľ 30. apríla 2005 vyhotovil ,,sporné uznesenie“ omylom s dátumom 29. apríl 2005 a po tomto zistení (nesprávneho dátumu) či vhodnosti nejakej zmeny v jeho obsahu došlo   k následnej   oprave.   V   takom   prípade   nevylučuje, že   vyšetrovateľ   omylom použil rozdielne vyhotovenia uznesenia bez toho, aby si to sám uvedomil. Táto chyba však bola dôsledkom náročnej a únavnej práce, nemalej psychickej záťaže vyšetrovateľa, ktorý na vyšetrovaní   pracoval   bez   primeraného   odpočinku   (počnúc   obhliadkou   miesta   činu v neskorých nočných hodinách až po niekoľkohodinový výsluch svedka R. G. počas celej noci a následných vyšetrovacích úkonov, ktoré uvedený vyšetrovateľ osobne vykonával). Zároveň uviedlo, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Krajská   prokuratúra   v Košiciach   (ďalej   len  ,,krajská   prokuratúra“)   vo   svojom vyjadrení uviedla, že v rámci trestného konania sa 29. apríla 2005 o 22.15 h. začal výsluch podozrivého R. G., ktorý bol ukončený 30. apríla 2005 o 02.30 h. Na základe skutočností zistených z predmetného výsluchu službukonajúci prokurátor v ten istý deň, t. j. 30. apríla 2005,   v zmysle   §   162a   ods.   1   Trestného   poriadku   vydal   súhlas   na   dočasné   odloženie vznesenia   obvinenia   voči   R.   G.   a vyšetrovateľ   vzniesol   obvinenie   v uvedenej   veci sťažovateľom.   Uznesenie   o vznesení   obvinenia   z 30.   apríla   2005   bolo   v ten   istý   deň doručené   službokonajúcemu   prokurátorovi   krajskej   prokuratúry.   Uznesenie   o vznesení obvinenia   z 29.   apríla   2005   spomínané   v prijatej   sťažnosti   nebolo   krajskej   prokuratúre doručené.   Ďalej   krajská   prokuratúra   vo   vyjadrení   uviedla,   že   v rámci   výkonu   svojej právomoci   v predmetnom   trestnom   konaní   vždy   vychádzala   z uznesenia   o vznesení obvinenia   z 30.   apríla   2005.   Zároveň   uviedla,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní v predmetnej veci.

Okresný súd Košice I (ďalej len,,okresný súd“) vo svojom vyjadrení uviedol, že v predmetnej   veci   rozhodoval   o vzatí   sťažovateľov,   v tom   čase   obvinených,   do   väzby, pričom   svoje   rozhodnutia   v spojení   s rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len,,krajský súd“) považuje za zákonné a v celom rozsahu vyhovujúce požiadavkám v tom čase účinného Trestného poriadku, ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Poukázal na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv, z ktorej vyplýva, že dôraz sa kladie na to, aby obvinený jednak porozumel jazyku, v ktorom je obvinenie vydané, a na to, aby súd postupoval podľa tohto obvinenia. Zo spisov okresného súdu je možné zistiť, že obaja sťažovatelia sú slovenskej národnosti, a teda prvá podmienka je splnená. Skutočnosť, že súd postupoval podľa tohto obvinenia, je zrejmá prinajmenšom z rozhodnutí krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniam o vzatí do väzby, kde sa krajský súd odvoláva na uznesenie o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005. Iné uznesenie súdu   nebolo známe. Súčasťou   podmienky, aby súd pri rozhodovaní o väzbe postupoval podľa tohto obvinenia, je podmienka zachovania totožnosti skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Z rozhodnutí okresného súdu je zrejmé, že sťažovatelia boli vzatí do väzby pre skutok, ktorého skutkovou podstatou bolo usmrtenie J. E. 23. apríla 2005. Pri rozhodovaní o návrhu   na   vzatie   do   väzby   sťažovateľov   súd   teda   posudzoval   tú   skutkovú   podstatu obvinenia, o ktorú sa sťažovatelia mohli opierať, pričom sa mohli vyjadriť k predmetnému obvineniu, čo obaja pred sudcom odmietli. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovatelia v čase rozhodovania   o ich   vzatí do   väzby mali postavenie obvinených, bolo im   známe, z čoho   sú   obvinení,   a súd   ich   vzal   do   väzby   na   základe   tohto   obvinenia.   Okresný   súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.  

Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov mal za preukázané, že sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením z 30. apríla 2005, pričom   z tohto   vo   svojich   rozhodnutiach   vychádzal.   Krajský   súd   uviedol,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.  

Úrad   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v Bratislave   (ďalej   len  ,,úrad   špeciálnej   prokuratúry“)   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej sťažnosti uviedol, že uznesením (jeho prvopisom)   vyšetrovateľa   krajského riaditeľstva z 30. apríla 2005 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. i/ a iné Trestného zákona (účinného do 1. januára 2006). Toto uznesenie bolo doručené krajskej prokuratúre toho istého dňa a to isté uznesenie je súčasťou vyšetrovacieho spisu.   Až   pri   preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   vo   februári   2007   vyšlo   najavo,   že pravdepodobne obom obvineným bolo doručené uznesenie (rovnopis uznesenia) o vznesení obvinenia s nesprávnym dátumom - 29. apríl 2005 a s čiastočne inou formuláciou skutku. Následne vyšetrovateľ vydal opravné uznesenie podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku (per analogiam) s poukazom na § 180 Trestného poriadku, ktorým opravil tú časť rovnopisov uznesenia,   ktoré   sa   od   prvopisu   uznesenia   z 30.   apríla   2005   odlišovali   dátumom.   Proti uvedenému,,opravnému uzneseniu“ podali sťažovatelia sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná. Z uvedeného je teda zrejmé, že nejde o existenciu dvoch uznesení o vznesení obvinenia (z 29. apríla 2005 a 30. apríla 2005), ako sa mylne domnievajú sťažovatelia, ale o existenciu prvopisu uznesenia o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005 a existenciu jeho rovnopisov s pisárskou chybou. Ďalej poukazuje aj na to, že výsluch podozrivého R. G. bol ukončený až 30. apríla 2005 o 02.30 h. a až na základe skutočností zistených z predmetného výsluchu vyšetrovateľ vzniesol obvinenie v uvedenej veci sťažovateľom. Poukazuje aj na to, že z uznesenia z 30. apríla 2005 vychádzala aj krajská prokuratúra a okresný súd a krajský   súd   pri   rozhodovaní   o vzatí   sťažovateľov   do   väzby.   Postup   vyšetrovateľa   pri oprave rovnopisov uznesenia s dátumom 29. apríl 2005 považuje za správny a zákonný. Pre úplnosť uvádza, že obvineným, hoci im boli doručené rovnopisy s pisárskou chybou, bola známa podstata a právna kvalifikácia skutku už pri vznesení obvinenia. Formulácia skutku v prvopise a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný   rozdiel,   ktorý   nemení podstatu   skutku   a   nemá   vplyv na jeho totožnosť. Na   záver   uviedol,   že   netrvá   na ústnom   pojednávaní   v predmetnej   veci,   avšak   žiada,   aby   sa   ústavný   súd   oboznámil   aj s listinnými dôkazmi, ktoré k vyjadreniu priložil (o. i. zápisnica o výsluchu podozrivého R. G.).  

Špeciálny súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti poukázal na priebeh konania v trestnej   veci   sťažovateľov,   pričom   sa   k podstatným   sťažnostným   námietkam   bližšie nevyjadril. Uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.  

Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   odkázal   na   odôvodnenie uznesení   najvyššieho   súdu   vo   väzobnej   veci   sťažovateľov,   k   podstatným   sťažnostným námietkam sa bližšie nevyjadril   a uviedol, že súhlasí s upustením   od verejného ústneho pojednávania.

Sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní o ich sťažnosti.

III.

5. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V danej   veci   bolo   upustené   od   ústneho pojednávania.

6. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť nie je dôvodná.

IV.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 vety prvej ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   na   účely výchovného   dohľadu   alebo   jeho   zákonné   pozbavenie   slobody   na   účely   jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie   o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   každý,   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

8. Právo   na   osobnú   slobodu   garantované tak   ústavou,   ako   aj   dohovorom   zaujíma v hierarchii   základných   práv   a slobôd   (ľudských   práv   a základných   slobôd)   popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí   byť   vykonané   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“,   a okrem   toho   každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do   práv   obvineného.   Keďže   ide   o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú   hranicu.   Pre   tento   účel   patrí   všeobecnému   súdu   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá   výlučne   skúmanie   toho,   či   sa   v konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

10. Z obsahu čl. 17 ústavy možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie koncipovaného   práva   na   osobnú   slobodu.   Ide   o právo   byť   stíhaný   len   zo   zákonných dôvodov,   čo   je   v podmienkach   trestného   zákonodarstva   vyjadrené   možnosťou   vzniesť obvinenie konkrétnej osobe len vtedy, ak je dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba spáchala   trestný   čin.   Súčasťou   práva   na osobnú   slobodu   je   právo   každého   byť stíhaný zákonným   spôsobom,   teda   pri   dodržaní   všetkých   zákonných   záruk   trestného   procesu. Rovnako ako samotné stíhanie, tak aj každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa ústavy zákonný podklad. Inak povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody na pozbavenie osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby jej osobnej slobody.

Z čl.   5   dohovoru   taktiež   vyplýva   požiadavka   na   zákonnosť   každého   pozbavenia slobody,   pričom   dohovor   v jeho   vlastnom   obsahu   ustanovuje   aj   prípady   (dôvody),   po naplnení ktorých je možné (v súlade s konaním ustanoveným zákonom) pozbaviť osobu jej slobody.  

Pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody väzbou, za súčasť záruk garantovaných ústavou   a dohovorom,   z ktorých   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľov, treba považovať najmä tieto:

do   väzby   možno   vziať   len   obvineného,   teda   osobu,   ktorej   bolo   vznesené obvinenie, pretože je dostatočne odôvodnený záver, že spáchala trestný čin,

obvinenie   bolo   tejto   osobe   riadne   oznámené,   teda   bolo   jej   oznámené   jej konkrétne konanie alebo opomenutie, ktoré sa jej kladie za vinu a ktoré je v čase vznesenia   obvinenia   právne   kvalifikovateľné   ako   trestný   čin,   pričom   podľa dohovoru   musí   byť   obvinenie   oznámené   bez   meškania   a   v jazyku,   ktorému obvinený rozumie,

obvinený bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia súdu,

obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, s ktorým zákon spája so zreteľom na prezumpciu neviny možnosť pozbavenia jeho osobnej slobody väzbou,

uznesenie   o väzbe   sa   odôvodnilo   aj   skutkovými   okolnosťami,   teda okolnosťami, ktoré majú vzťah ku skutku, ktorý tvorí podstatu obvinenia,

obvinený držaný vo väzbe má právo žiadať súd, aby preskúmal zákonnosť jeho väzby, a žiadať prepustenie z väzby.

11.   Podstatnou   a základnou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdená   existencia   dvoch uznesení   o   vznesení obvinenia sťažovateľom. Jedného uznesenia o vznesení obvinenia z 29. apríla 2005, ktoré im podľa vlastných tvrdení bolo doručené, a druhého uznesenia o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005, ktoré im podľa ich tvrdení nikdy doručené nebolo, avšak na základe ktorého boli vzatí do väzby. Z toho sťažovatelia vyvodzujú, že   ,,... bolo porušené   ich   právo   na   osobnú   slobodu,   pretože   boli   vzatí   do   väzby   pre   uznesenie   z 30.4.2005, pričom toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo. Na druhej strane návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a predlžovali na základe uznesenia zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto uznesenia nikdy neboli vzatí do väzby.“.

12. Sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením podľa § 163 ods. 1 v tom čase účinného   Trestného   poriadku   (sťažovatelia   v sťažnosti   nesprávne   poukazujú   na   §   206 Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006,   pozn.).   Pre   potreby   terminologickej presnosti (reagujúc na terminológiu sťažovateľov) ústavný súd uvádza, že podľa uvedeného zákonného   ustanovenia   sa   vznáša   obvinenie   (nie   uznesenie)   a uznesenie   je   procesnou formou, ktorou vyšetrovateľ rozhodne, že konkrétna osoba bude stíhaná ako obvinený. Uznesenie   je   teda   procesnou   formou   vznesenia   obvinenia.   Pritom   napriek   tomu,   že v rozhodnom čase účinný § 163 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku ustanovoval, že obvinenému   sa   oznamuje   uznesenie,   vychádzajúc   z čl.   5   ods.   2   dohovoru   za   podstatu tejto  ,,oznamovacej   povinnosti“   voči   obvinenému   treba   považovať   jeho   oboznámenie s obvinením pre konkrétny skutok, ktoré mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa.

13.   V   rámci   konania   o sťažnosti   sa   ústavný   súd   oboznámil   tak   s písomným vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným 29. apríla 2005, ako aj s písomným vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným 30. apríla 2005. K ich obsahu a rozdielnostiam ústavný súd uvádza:

Skutok,   pre   ktorý   bolo   sťažovateľom   vznesené   obvinenie,   je   ich   spoločné konanie spočívajúce v úmyselnom usmrtení J. E. streľbou z hromadne účinných strelných zbraní. Tento základ skutku, pre ktorý   bolo sťažovateľom vznesené obvinenie a ktorý je podrobne vo výrokovej časti uznesenia bližšie rozvedený, je pritom   rovnaký   v obidvoch   písomných   vyhotoveniach   uznesenia.   Rozdiel v skutkovej vete dvoch predložených písomných vyhotovení je, že v prvom (z 29. apríla   2005)   je   uvedené,   že   sťažovatelia   pri   tomto   skutku   použili   odcudzené osobné motorové vozidlo, ktoré si vopred zadovážili krádežou 31. januára 2005, a v druhom (z 30. apríla 2005) je uvedené, že toto osobné motorové vozidlo si   vopred   zadovážili   krádežou   31.   januára   2005   z A.v K.   Takáto   rozdielnosť skutkovej vety v predložených písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení obvinenia podľa názoru ústavného súdu nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku a nevyvoláva žiadne zásadné otázniky spojené s uvedením skutku, pre ktorý bolo vznesené sťažovateľom obvinenie.

V odôvodnení   uznesenia   o vznesení   obvinenia   (ktoré   je totožné   v obidvoch predložených   písomných   vyhotoveniach)   sa   uvádza,   z ktorých   skutočností vyplývajúcich z dovtedy vykonaných dôkazov vyplýva dostatočne odôvodnený záver, že sťažovatelia sa dopustili skutku uvedeného v skutkovej vete výrokovej časti   uznesenia.   Z odôvodnenia   uznesenia   pritom   vyplýva,   že   vyšetrovateľ vzniesol sťažovateľom obvinenie najmä na základe výsluchu R. G., u ktorého bolo   so   súhlasom   prokurátora   za   podmienok   uvedených   v   §   162a   ods.   1 Trestného   poriadku   rozhodnuté   o dočasnom   odložení   vznesenia   obvinenia. Vychádzajúc z časovej súslednosti jednotlivých úkonov trestného konania vo veci sťažovateľov   potom   možno   podľa   ústavného   súdu   konštatovať,   že   vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom predchádzal tak výsluch R. G., ako aj   rozhodnutie   o dočasnom   odložení   vznesenia   obvinenia   voči   menovanému. Rozhodujúcu skutočnosť, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo byť vydané až po skončení výsluchu R. G., pritom v sťažnosti nespochybnili ani samotní sťažovatelia.

14. Z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že existencia dvoch písomných vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom bola zistená   v súvislosti   s oboznámením   sa   s výsledkami   vyšetrovania   a preštudovaním vyšetrovacieho   spisu   vo   februári   2007.   Následne   vyšetrovateľ   vydal   27.   februára   2007 opravné uznesenie podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku (per analogiam) s poukazom na § 180 Trestného poriadku, ktorým opravil tú časť rovnopisov uznesenia, ktoré sa od uznesenia   z 30.   apríla   2005   odlišovali   dátumom   a skutkovou   vetou.   Takýto   postup spočívajúci   v oprave   určitého   počtu   písomných   vyhotovení   uznesenia,   kde   došlo k nesprávnemu uvedeniu dátumu ich vydania a k čiastočne rozdielnej formulácii skutkovej vety,   je   vychádzajúc z uvedených   zákonných   ustanovení   podľa   ústavného   súdu   možný, prípustný   a dovolený.   Podľa   ústavného   súdu   v tejto   súvislosti   možno   povedať,   že   bolo zákonnou povinnosťou vyšetrovateľa rozhodnúť o oprave predmetného uznesenia.

15.   V rozhodovacej   činnosti   všetkých   orgánov   aplikácie   práva   (vrátane   orgánov činných v trestnom konaní a súdov) dochádza k písomnému vyhotovovaniu ich rozhodnutí, ktoré je zverené konkrétnym fyzickým osobám v určitom právnom pomere k príslušnému orgánu. V tejto zložitej tvorivej duševnej činnosti založenej na myšlienkových procesoch a právnej subsumpcii konkrétneho skutkového deja môže dochádzať aj k rôznym omylom či pochybeniam.   Na   tento   účel   príslušné   procesné   poriadky   upravujú   pod   rôznymi označeniami   možnosť   opraviť   chyby   v písomnom   vyhotovení   rozhodnutí,   pričom   však predmetnou opravou nemožno rozhodovať o veci,,nanovo“, či meniť podstatu pôvodného rozhodnutia.   Takéto   pochybenia   sú   síce   vo   všeobecnosti   neželané,   ale   zároveň   sú príslušným procesným postupom odstrániteľné (na margo veci ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou pri písomnom vyhotovení ich sťažnosti opakovane uviedli nesprávny dátum uznesenia o vznesení obvinenia).  

16. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd postup vyšetrovateľa v súvislosti s opravou   uznesenia   o vznesení   obvinenia   považoval   za   zákonný   a ústavne   konformný, pretože:

týmto  ,,opravným   uznesením“   nedošlo   k podstatnému   zásahu   do   skutkovej vety výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia, a teda nedošlo k takému zásahu, ktorý by menil podstatu skutku, ktorého sa mali dopustiť sťažovatelia a pre ktorý im bolo obvinenie vznesené,

rozdielnosť   v dátumoch   v písomných   vyhotoveniach   uznesenia   o vznesení obvinenia,   ktorá   bola  ,,opravným   uznesením“   odstránená,   bola   dostatočne a preukázateľne zdôvodnená v odôvodnení tohto uznesenia, a to najmä logickým argumentom o časovej súslednosti výsluchu podozrivého R. G. a   následného vznesenia obvinenia sťažovateľom predmetným uznesením.

17.   Vychádzajúc   z   obsahu   spisu   a   s   ohľadom   na   už uvedené ústavný súd (v   podstate   zhodne   s vyjadrením   úradu   špeciálnej   prokuratúry)   uzatvára,   že   nebolo preukázané,   že   v trestnej   veci   sťažovateľov   boli   vydané   dve   samostatné   uznesenia o vznesení   obvinenia.   Uznesenie   o vznesení   obvinenia   sťažovateľom   pre   skutok   právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy a iné bolo vydané 30. apríla 2005 a na podklade tohto uznesenia krajská prokuratúra podala návrh na vzatie sťažovateľov do väzby a okresný súd návrhu vyhovel a sťažovateľov v spojení s rozhodnutiami krajského súdu vzal do väzby. Aj napriek   tomu,   že   sťažovateľom   malo   byť   doručené   uznesenie   o vznesení   obvinenia datované 29. apríla 2005, bola im nesporne známa podstata a právna kvalifikácia skutku, z ktorého   boli   obvinení   už   pri   vznesení   obvinenia.   Formulácia   skutku   v prvopise a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný rozdiel, ktorý nemení podstatu skutku a nemá   vplyv   na   jeho   totožnosť.   Vo   veci   sťažovateľov   teda   boli   splnené   ústavou a dohovorom kladené požiadavky na zákonnosť väzby, najmä im bolo v jazyku, ktorému rozumejú, oznámené ich obvinenie z konkrétneho skutku, pričom súd pri rozhodovaní o ich vzatí do väzby vychádzal z totožného skutku, ktorý im bol oznámený doručením uznesenia nesprávne datovaného 29. apríla 2005.

18. Pokiaľ následné rozhodnutia špeciálneho súdu   a najvyššieho súdu o predĺžení väzby sťažovateľov (ako aj návrhy úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie ich väzby) vo svojich odôvodneniach poukazujú na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla 2005, táto skutočnosť nič nemení na už uvedenom závere o tom, že vznesenie obvinenia a vzatie sťažovateľov do väzby bolo zákonné. Všetky sťažovateľmi napádané rozhodnutia všeobecných súdov odkazujúce na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla 2005 boli vydané predtým, ako vyšetrovateľ rozhodol o oprave chýb v rovnopisoch uznesenia o vznesení obvinenia.

19. Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   viazaný,   konštatuje,   že   po   vyhodnotení   sťažnostných   námietok   už uvedeným spôsobom nezistil porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy ani práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru. Sťažovatelia   boli   stíhaní   a pozbavení   osobnej   slobody   väzbou   z dôvodov   a spôsobom ustanoveným zákonom (Trestným poriadkom) v súlade s dôvodmi, pre ktoré aj dohovor pripúšťa zákonné pozbavenie slobody, pričom bola splnená aj podmienka, aby boli bez meškania   a   v jazyku,   ktorému   rozumejú,   oboznámení   s obvinením.   Keďže   tvrdená existencia dvoch rôznych uznesení o vznesení obvinenia sa nepreukázala a v tejto súvislosti nebolo konštatované porušenie práv sťažovateľov, nemožno uvažovať ani o odškodnení, ktoré garantuje dohovor v čl. 5 ods. 5 v prípade, že došlo k pozbaveniu slobody v rozpore s požiadavkami   čl.   5   dohovoru.   Tu   však   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že v sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie zásahu do práva sťažovateľov na odškodnenie (čl. 5 ods. 5 dohovoru) a navyše o prípadnom nároku sťažovateľov na náhradu škody nemá právomoc   rozhodnúť   ústavný súd, ale všeobecný súd podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.  

20. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do   úvahy, aby ústavný súd prikázal   najvyššiemu   súdu   prepustenie   sťažovateľov   na   slobodu,   ani   to,   aby   im   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   a náhrada   trov   konania.   Len   pre   úplnosť ústavný súd dodáva, že v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu z 12. júla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 (ktoré sťažovatelia ako posledné napádajú aj v tomto konaní) už bolo ústavným súdom konštatované porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 dohovoru (z diametrálne odlišných dôvodov), pričom toto uznesenie v časti týkajúcej sa R. N. bolo zrušené nálezom ústavného súdu I. ÚS 134/08 z 18. septembra 2008 a v časti týkajúcej sa J. L. nálezom ústavného súdu I. ÚS 107/08 zo 14. októbra 2009.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010