znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 148/06-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. L., V., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. N., B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom   pod sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 p o r u š i l   základné právo A. L., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   L. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 679 Sk (slovom osemtisícšesťstosedemdesiatdeväť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Z. N., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006   doručená   sťažnosť   A.   L.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou Mgr. Z. N., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D   9/96; Dnot 268/96.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadala prikázať okresnému súdu konať v predmetnej dedičskej veci bez zbytočných prieťahov, priznať jej finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 8 679 Sk na účet jej právnej zástupkyne.

2.   Ústavný   súd   26.   apríla   2006   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 148/06-10.

3. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dedičské konanie po nebohom J. I. (ďalej aj „poručiteľ“), zomrelom 15. decembra 1995   začalo   uznesením   okresného   súdu   zo   16.   januára   1996.   Vykonaním   úkonov v dedičskej veci bol poverený notár JUDr. P. V.

Predbežné šetrenie vykonal notár 29. februára 1996 za účasti družky nebohého Z. I., r. J. Predpokladanými dedičmi boli štyri deti poručiteľa: sťažovateľka; V. H., t. č. v USA; M. G., P. a syn M. I., S.

Na č. l. 6 spisu je predvolanie na 7. marec 1996 (bez uvedenia adresátov).Syn poručiteľa 7. marca 1996 pri osobnej návšteve na notárstve prehlásil, že nábytok z domu nebohého vyhodil a kúpil nový.

Okresný súd 7. júna 1996 poveril súdneho komisára JUDr. S. N. (ďalej len „notár“) na vykonanie úkonov v dedičskej veci.

Notár 26. januára 1997 stanovil termín šetrenia na 3. február 1997 a predvolal M. I.Notár   16.   júna   1998   stanovil   termín   pojednávania   na   23.   jún   1998   a predvolal dedičov (družku a deti poručiteľa). Predvolanie bolo doručené M. G., V. H. a M. I.Na pojednávaní konanom 23. júna 1998 (za prítomnosti štyroch detí poručiteľa, teda aj sťažovateľky) bol zisťovaný majetok poručiteľa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia dokladov o majetku patriacom do dedičstva.

Notár 7. decembra 1998 požiadal Okresný úrad Katastrálny odbor M. (ďalej len „katastrálny   odbor“)   o predloženie   listinných   dôkazov   a syna   poručiteľa   vyzval o predloženie znaleckého posudku na dom patriaci do dedičstva.

Notár 12. apríla 1999 vyzval syna poručiteľa na predloženie posudku a 23. apríla 1999 požiadal katastrálny odbor o podanie informácie.

Notár 14. apríla 1999 stanovil termín pojednávania na 23. apríl 1999, na ktoré mali byť pozvaní dedičia   (doklad   o doručení   predvolania,   resp.   kópia   predvolania   sa   v spise nenachádza). Podľa záznamu písaného rukou – pokyn pre kanceláriu (č. l. 28) „dostavil sa len dedič..., ktorý predložil znalecký posudok...“

Notár 13. marca 2000 stanovil termín pojednávania na 27. marec 2000.Syn   poručiteľa   22.   marca   2000   požiadal   notára   o preloženie   pojednávania   o dva mesiace, lebo jeho sestra V. H. je t. č. v USA a sťažovateľka je v B.

Notár 12. decembra 2000 stanovil termín pojednávania na 20. december 2000. Tohto pojednávania   sa   zúčastnila   len   dedička   M.   G.   Sťažovateľka   telefonicky   požiadala o odročenie pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Notár 4. júna 2001 stanovil termín pojednávania na 14. jún 2001. Dedička M. G. 11. júna 2001 telefonicky oznámila, že jej sestra V. H. je ešte v USA. Žiadala preložiť termín pojednávania na november 2001.

Notár 15. októbra 2001 stanovil termín pojednávania na 8. november 2001. Na toto pojednávanie sa nikto nedostavil.

Notár 13. decembra 2002 stanovil termín pojednávania na 23. december 2002. Toto pojednávanie bolo pre neúčasť dedičov odročené na neurčito.

Notár 9. decembra 2003 stanovil termín pojednávania na 19. december 2003. Toto pojednávanie sa pre neprítomnosť dedičov odročilo na neurčito.

Katastrálny odbor na základe žiadosti okresného súdu podal požadované informácie.Notár   8.   decembra   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   19.   december   2005. Predvolanie bolo doručené dedičom V. H., M. G. a M. I. Zásielka adresovaná sťažovateľke bola vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote.

Sťažovateľka   faxom   z 15.   decembra   2005   požiadala   notára   o   započítanie   daru pozemkov, ktoré daroval poručiteľ za svojho života jej sestre V. H. Súčasne oznámila, že na pojednávaní   19.   decembra   2005   ju   na   základe   splnomocnenia   bude   zastupovať   jej   syn MUDr. V. L. a v dedičskom konaní ju bude zastupovať advokátka Mgr. Z. N., ktorej žiada doručovať všetky písomnosti.

Na   pojednávaní   konanom   19.   decembra   2005   (prítomní   štyria   dedičia   –   deti poručiteľa) dedičia prehlásili, že dedičstvo neodmietajú. Keďže notár nemal k dispozícii listiny preukazujúce vlastníctvo poručiteľa k pozemkom v P., dedičia žiadali o odročenie pojednávania, aby si mohli túto skutočnosť preveriť na katastrálnom úrade (na predloženie listín im bola stanovená lehota 90 dní, ktorú požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky).Sťažovateľka   19.   decembra   2005   podala „do   rúk   predsedu   súdu“ sťažnosť na prieťahy v konaní z 13. decembra 2005.

K sťažnosti sa 17. januára 2006 písomne vyjadril notár. Dedičský spis bol 9. februára 2006 okresným súdom vrátený notárovi na ďalšie konanie.

Sťažovateľka listom z 3. apríla 2006 adresovaným notárovi reagovala na vyjadrenie notára k jej sťažnosti. Súčasne predložila listinné dôkazy týkajúce sa ňou už uvádzaného daru poručiteľa jej sestre.

Notár   26.   apríla   2006   osobne   preveril   na   katastrálnom   úrade   okolnosti   prevodu vlastníctva časti majetku poručiteľa na jeho dcéru V. H. v rokoch 1994 a 1995.

Notár   28.   apríla   2006   požiadal   katastrálny   odbor   o list   vlastníctva   týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti.

Notár 1.   júna 2006   podal   okresnému súdu „Niektoré vysvetlenia a závažné fakty k prejednaniu dedičstva po neb. J. I., č. D 9/96, Dnot 268/96“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   1   Spr   V/193/2006 zo 6. júna 2006 podala chronologický prehľad procesných úkonov súdu v predmetnej veci a uviedla: „(...) Neprislúcha nám ako účastníkovi tohto konania hľadať v predmetnej veci prieťahy. táto dôkazná povinnosť je na sťažovateľke. Chceme však upozorniť ústavný súd na niektoré momenty, ktoré rozhodne mali vplyv na dĺžku tohto konania a ktoré sťažovateľka v sťažnosti uvádza, pričom tieto hodnotí ako prieťah súdu.

Na dĺžku konania mal rozhodne vplyv pobyt dedičky V. H. v USA. Ďalší moment, ktorý ovplyvnil dĺžku konania je jej striedavý pobyt raz vo V. a v B. Čo sa týka údajnej nečinnosti   notára   od   decembra   2000,   na   toto   tvrdenie   udávame,   že   zápisnice o pojednávaniach sú verejnými listinami, preto nevidíme dôvod, aby sa neverilo ich obsahu. V   prípadoch   nemeritórnych   pojednávaní   neboli   vo   veci   vyhotovené   zápisnice,   avšak vytýčené termíny pojednávaní sa v spise nachádzajú.   V ďalšom poukazujeme na to,   že dedičské konania nie sú sporovými konaniami, preto notár aj v tomto prípade predvolával účastníkov na obyčajné predvolania, čo sa praktizuje na celom Slovensku. Sťažovateľka takto nemôže úspešne tvrdiť, že na pojednávania predvolaná nebola, keďže sa nemusela termín pojednávania dozvedieť, nakoľko sa v tom čase v mieste trvalého bydliska nemusela zdržiavať.

Za najvážnejší dôvod dĺžky konania však považujeme tú skutočnosť, že všetci dedičia jednotne tvrdili,   že poručiteľ mal nehnuteľný majetok v katastrálnom území P.,   pričom dedička V. H. dobre vedela, že tento majetok poručiteľ ešte za života previedol na ňu. Notár opakovane   žiadal   o   vykonanie   šetrenia   za   účelom   jeho   zistenia   a   kataster   opakovane podával   negatívne   správy.   Takto   sa   skutočne   pojalo   podozrenie,   že   pri   uskutočňovaní ROEP   v   obci   P.   tieto   pozemky   boli   zapísané   na   meno   inej   osoby.   Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   inštalovala   do   úlohy   poškodenej   a ukrivdenej   občianky,   ktorej   boli   porušené všetky ústavné práva zo strany súdu. Dôvodne sa preto pýtame, prečo táto až 3. 4. 2006 predložila pôvodné aj aktuálne listy vlastníctva č. 2077 a 1948 k. ú. P., keď tieto mala k dispozícii už v čase smrti J. I. 15. 12. 1995.

Postup   notára   mohol   byť   taký,   že   tento   sa   nemusel   s   nehnuteľným   majetkom poručiteľa v k. ú. P. vôbec zaoberať, nakoľko tento 10 rokov preukázaný nebol a mohol vec rozhodnúť bez pojatia tohto majetku do masy dedičstva.

Čo sa   týka požadovaného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000,-Sk,   toto považujeme za absolútne nadhodnotené. Poukazujeme na prax ústavného súdu v konaní IV. ÚS 272/05-33 po neb. J. K., kde finančné zadosťučinenie bolo priznané v oveľa menšej sume. Keďže sme toho názoru, že na dĺžke konania sa výrazným spôsobom podieľali aj dedičia, navrhujeme sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.“

3.   Sťažovateľka   v stanovisku   zo 4.   júla   2006   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   k vyjadreniu   okresného   súdu   uviedla: „(...)   V   žiadnom   prípade   nemôžeme súhlasiť   s   tvrdením   predsedníčky   Okresného   súdu,   že   podaná   ústavná   sťažnosť   je nedôvodná.   Z   obsahu   súdneho   spisu   je   evidentné,   že   v   konaní   sa   opakovane   vyskytli prieťahy vzniknuté nečinnosťou súdneho komisára. Svedčí o tom aj skutočnosť, že napriek dátumu úmrtia poručiteľa dňa 15. 12. 1995, prvé pojednávanie na ktoré súdny komisár predvolal všetkých dedičov bolo vytýčené až na dátum 23. 6. 1998, teda po 2 a pol roku. Ďalej bolo sťažovateľke doručené predvolanie na pojednávanie na deň 27. 3. 2000 (teda po takmer dvoch rokoch od posledného pojednávania) a následne na deň 20. 12. 2000, kedy prevzala predvolanie suseda, nakoľko predvolania boli doručované len obyčajnou poštou. Ďalej boli sťažovateľke obyčajnou poštou doručené predvolania na dátum 23. 12. 2002 (teda   po   ďalších   dvoch   rokoch   od   posledného   nariadeného   termínu   pojednávania). Čo sa týka predvolania na dátum 19. 12. 2005 (pojednávanie nariadené po troch rokoch od posledného termínu), toto bolo sťažovateľke zaslané doporučene, no nakoľko sa v čase doručenia   nenachádzala   v   mieste   trvalého   bydliska,   predvolanie   jej   nebolo   doručené a o nariadenom termíne pojednávania sa dozvedela od sestry. Predvolania na žiadne ďalšie termíny pojednávaní, uvádzané Okresným súdom Michalovce, sťažovateľke doručené neboli a o týchto pojednávaniach ani nemala vedomosť.

Bez ohľadu na vyššie uvedené prieťahy v konaní, za podstatnú považujeme taktiež samotnú dĺžku dedičského konania. Už len zo skutočnosti, že konanie trvá viac než 10 rokov a doposiaľ nebolo právoplatne ukončené, je evidentné, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Čo s týka doloženia listov vlastníctva č. 1948 a č. 2077 a žiadosti o započítanie daru, pozemkov vedených na LV č. 1948 a LV č. 2077 v katastrálnom území P., do dedičského podielu   dedičky   V.   H.,   rod.   I.,   toto   bolo   zo   strany   sťažovateľky   navrhované   už   na pojednávaní dňa 23. 6. 1998, no zo strany súdneho komisára táto požiadavka nebola riadne zaprotokolovaná   do   zápisnice.   Listy   vlastníctva   sťažovateľka   spolu   so   sestrou   M.   G. doložila   do   notárskeho   spisu   tesne   po   tomto   pojednávaní,   no   vzhľadom   na   vyjadrenie Okresného   súdu   Michalovce   je   evidentné,   že   tieto   neboli   riadne   zahrnuté.   Žiadosť   o započítanie ako aj doloženie príslušných listov vlastníctva však môže dosvedčiť dedička M. G. Nakoľko   súdny   komisár   sa   žiadosťou   sťažovateľky   o   započítanie   daru   riadne nezaoberal, sťažovateľka o započítanie požiadala opakovane v rámci žiadosti o odročenie prejednania dedičstva zo dňa 19. 12. 2000, ktorú zaslala k termínu 20. 12. 2000.

Nie je teda pravdou, že sťažovateľka o započítanie daru žiadala až na pojednávaní dňa   19.   12.   2005   a   že   príslušné   listy   vlastníctva   doložila   až   v   roku   v   apríli   2006. Sťažovateľka   mala   vždy   záujem   na   čo   najskoršom   prejednaní   a   ukončení   dedičského konania, o čom svedčí aj skutočnosť, že reagovala nie len na termíny prejednania dedičstva, na ktoré bola riadne predvolaná, ale aj na termíny o ktorých sa dozvedela len náhodne, od ostatných dedičov alebo od susedky. Taktiež žiadosť o započítanie daru predniesla a listy vlastníctva   doložila   ešte   v   roku   1998.   Z   uvedených   skutočností   je   podľa   nášho   názoru zjavné, že súdnym komisárom nebol riadne vedený spis a taktiež doručovanie písomností nebolo vykonávané doporučene, čo sám Okresný súd vo svojom vyjadrení potvrdil. Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že zo strany Okresného súdu Michalovce došlo k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   ako   aj   k   porušeniu   práva   na   prerokovanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci samej tak, ako je navrhované v čl. VI. ústavnej sťažnosti zo dňa 5. 4. 2006. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   dedičské konanie,   ktoré   sa   začalo   16.   januára   1996   a dosiaľ   (po vyše   desiatich   rokoch)   nebolo meritórne rozhodnuté.

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne zložité. Určitá faktická zložitosť (vyvolaná najmä zabezpečovaním listinných   dôkazov,   ako   aj   problémy   notára   ako   súdneho   komisára   so   zabezpečovaním účasti na nariadených pojednávaniach – najmä účastníčky konania z USA) mala podstatný vplyv na dĺžku konania v posudzovanej veci, nemôže však ospravedlniť doterajšiu vyše desaťročnú dĺžku konania.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v neprospech sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd však bral do úvahy jej viacnásobnú neúčasť na nariadených pojednávaniach (pozri časť II. tohto rozhodnutia).

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci [najmä postupu notára ako okresným súdom povereného súdneho komisára v dedičskom konaní,   pretože   jeho   úkony   sa   považujú   za   úkony   súdu,   ktorými   je   možné   spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, II. ÚS 217/04, IV. ÚS 3/05, I. ÚS 39/06)], pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej začatia 16. januára 1996 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej meritórneho rozhodnutia už vyše desať rokov. Túto dobu vzhľadom na predmet konania a skutkové zistenia vyplývajúce zo súdneho   spisu   sp.   zn.   D   9/96;   Dnot   268/96   považuje ústavný   súd   v danom   prípade za neprimerane dlhú.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. D 9/96; Dnot 268/96 ústavný súd konštatuje, že okresný súd (ním poverený súdny komisár) bol:

- od   3.   februára   1997   (pojednávanie)   do   16.   júna   1998   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 16 mesiacov,

- od 23. júna 1998 (pojednávanie) do 12. apríla 1999 (urgencia), t. j. v trvaní vyše deväť mesiacov (kedy bol vykonaný len jediný procesný úkon 7. septembra 1998 – dotaz na katastrálny odbor),

- od 14. apríla 1999 (predvolanie) do 13. marca 2000 (predvolanie), t. j. v trvaní 11 mesiacov,

- od 22. marca 2000 (žiadosť syna poručiteľa o odročenie nariadeného pojednávania o dva   mesiace)   do   12.   decembra   2000   (predvolanie),   t.   j.   v trvaní   šesť   mesiacov   (po odpočítaní dvoch mesiacov),

- od   8.   novembra   2001   (pojednávanie)   do   13.   decembra   2002   (predvolanie), t. j. v trvaní vyše 12 mesiacov,

- od   23.   decembra   2002   (pojednávanie)   do   9.   decembra   2003   (predvolanie), t. j. v trvaní takmer 12 mesiacov,

- od   19.   decembra   2003   (pojednávanie)   do   8.   decembra   2005   (predvolanie), t. j. v trvaní dvoch rokov (keď súdny komisár vykonal tri procesné úkony a to 15. apríla 2004, 26. septembra 2005 a 11. mája 2005, ktorými žiadal a následne urgoval aktuálne listiny z katastrálneho odboru),

t. j. spolu vyše 90 mesiacov nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas predmetného konania nachádzala. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť (resp. nízku efektívnosť procesných úkonov) okresného súdu ústavný súd kvalifikuje jeho doterajší postup v posudzovanom konaní ako postup, ktorým došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá (vzhľadom na predmet konania) tak dlho, ako je tomu v danej veci, je potrebné považovať za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk „vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   keď   sa   sťažovateľka   nie   vlastnou   vinou dostala   do   situácie,   že   jej   nekonanie   súdu,   resp.   notára   ako   súdneho   komisára   a nimi spôsobené   prieťahy   v konaní   komplikujú   vyriešenie   celkovej   situácie   pri   prejednaní a vyporiadaní dedičstva“.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.5 tejto časti) v sume 80 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 5. apríla 2006 a vyjadrenie zo 4. júla 2006. Odmena za jeden úkon   právnych   služieb   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu   s režijným paušálom 164 Sk   sumu 2 894 Sk.   Odmena   advokátovi za   poskytnuté právne   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   spolu   sumu   (za   tri   úkony právnych služieb) 8 682 Sk. Keďže si sťažovateľka   uplatnila „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 8 679 Sk“ ústavný súd rozhodol v súlade s jej návrhom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006