znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 148/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. G., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo   M. G.,   aby sa   jej   vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   G.   pr i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. G. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 977 Sk (slovom tritisícdeväťstosedemdesiatsedem   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. G., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   uznesením   okresného   súdu č. k. 29 C 34/97-77   z 8.   februára   1999   pripustená   do   konania   na   strane   žalovaných   ako žalovaná v 22.   rade.   Žalobcom   v predmetnom   spore   je mesto   Košice,   ktoré   sa   žalobou podanou na okresnom súde 11. februára 1997 domáha určenia vlastníckeho práva (proti 53 žalovaným subjektom). Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 z 8. marca 1999 žalobu   („návrh“)   zamietol.   Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001 pripustil späťvzatie žaloby   proti   žalovaným   v 2.   a 5.   rade,   zrušil   napadnutý   rozsudok   vo   vzťahu   k týmto žalovaným a konanie proti nim zastavil. Vo zvyšnej časti zrušil prvostupňový rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   po   vrátení   súdneho   spisu   z krajského   súdu (4. mája 2001) okresný súd ďalej vo veci riadne nekonal a v obdobiach ňou označených (spolu viac ako 42 mesiacov) bol nečinný. Vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Proti postupu okresného súdu podala sťažovateľka 6. júna 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnila tým, že: „... vyše štvorročná doba čakania na právoplatné rozhodnutie   súdu   vo   veci   (...)   a najmä   vyše   42   mesačné   čakanie   na   ďalšie   súdne pojednávanie na okresnom súde veľmi nepriaznivo vplýva na moje psychické rozpoloženie. Počas vyše štvorročného obdobia trvania konania na okresnom súde v predmetnej veci žijem   v pretrvávajúcom   pocite   a stave   nepríjemnosti,   nervozity,   bezmocnosti,   krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené (a to aj potom, keď orgán štátnej správy okresného súdu uznal   prieťahy   v konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a právny   záujem   o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie.“ Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.

4. Na základe výzvy ústavného súdu z 9. augusta 2005 sa k veci 12. augusta 2005 písomne   vyjadril   okresný   súd   (Spr.   913/05)   a k jeho   vyjadreniu   zaujal   stanovisko 30. augusta 2005 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   mesto   K.,   zastúpené   primátorom   mesta,   domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Navrhovateľ 30. júna 1997 navrhol pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov. Pojednávanie konané 9. júna 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa   10.   júla   1998   bolo   vydané   uznesenie   o pripustení   odporcov   v 3.   až 5.   rade do konania.

Uznesením   z 8.   februára   1999   okresný   súd   pripustil   do   konania   odporcov v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľku, a to pod poradovým číslom 22).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta Košice zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.

Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

Od 26.   januára 2005   okresný   súd   začal zisťovanie okruhu   dedičov   po nebohých účastníkoch konania M. F., M. F., J. S. a Š. S.

V čase   od   októbra   2004   bol   súdny   spis   viackrát   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie   v súvislosti   s konaním   o ústavných   sťažnostiach   (doteraz   33   účastníkov konania), o ktorých ústavný súd rozhodol nálezmi z 15. decembra 2004, 20. januára 2005, 9. februára   2005,   16.   februára   2005,   6.   apríla   2005,   13.   apríla   2005,   14.   apríla   2005, 29. apríla 2005 a 22. júna 2005.

K návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   sťažovateľka   okrem   iných písomností   pripojila „Sťažnosť na postup súdu pre prieťahy v konaní“ zo 6. júna 2005 adresovanú predsedovi okresného súdu a jeho odpoveď sp. zn. Spr. 23104/04 z 9. júna 2005 na   túto   sťažnosť   (adresovanú   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky),   v ktorej   uviedol: „Podaním zo dňa 6. 6. 2005 sa v zastúpení M. G. opakovane sťažujete na prieťahy v konaní evidovanom na tunajšom súde pod sp. zn. 29 C 34/97.

Totožné sťažnosti ste podali aj za ďalších účastníkov uvedeného konania a na tieto som Vám opakovane odpovedal, naposledy listom zo dňa 25. 5. 2005, v ktorom som Vám oznámil,   že   takto   podávané   sťažnosti   neumožňujú   zákonnej   sudkyni   konať   v danej   veci sústredene.

Od podania Vašej poslednej sťažnosti sa spis stále nachádza na Ústavnom súde SR v Košiciach.“

K sťažnosti boli pripojené aj ďalšie odpovede predsedu okresného súdu adresované právnemu zástupcovi sťažovateľky na jeho sťažnosti na prieťahy v posudzovanom konaní podané za jeho klientov (účastníkov konania), ktoré sa odvolávali na pôvodnú odpoveď predsedu okresného súdu zo 14. septembra 2004.

V odpovedi   zo   14.   septembra   2004   (Spr.   23104/04)   predseda   okresného   súdu uviedol:

„Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 913/05 z 12. augusta 2005 oznámil, že „Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal dňa26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov“.

V predmetnom   vyjadrení   (sp.   zn.   Spr.   1507/04   z 26.   októbra   2004)   predseda okresného   súdu   podal   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v posudzovanej   veci a konštatoval, že „... predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na   jeho   predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

-zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

-vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

-posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   od   nich   možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

3.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu o. i. uviedol: „(...) Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na   jeho   predmet   a nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet účastníkov sa nestotožňujem, nesúhlasím s ním, nakoľko ho považujem za účelové. Mám   za   to,   že objektívne   neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

(...) Súhlasím len s tvrdením predsedu okresného súdu, že na strane žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania,   z ktorých niektorí v priebehu konania   zomreli alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného konania.   Ale   ani   to,   ani skutková náročnosť   danej   veci   ako   ju   hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však len dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými prieťahmi,   keď   v obdobiach   označených   v sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol   nečinný   alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. l. 340) spis týkajúci sa napadnutej veci a činnosť súdu končí.

(...) Aj ja sa domnievam, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní.   Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ešte   6.   júna   2005 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   čím   dala   najavo   svoju   nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania. Jej sťažnosť však neviedla k náprave. Naopak, okresný   súd od   apríla   2003 dodnes ani   len   nevytýčil   ďalší termín pojednávania o veci samej.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal   určité   prieťahy   v danom   konaní,   som   ale   toho   názoru,   že   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré   možno od nich požadovať, konať   a rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to   zmenou   zákonnej   sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   že   sa   za   tým   účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

(...)   Taktiež   zmena   v osobe   konajúcej   sudkyne,   ktorú   predseda   okresného   súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od 8. februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako ôsmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

4.2. Rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva (vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného súdu kvalifikujúce posudzovaný spor ako „skutkovo náročný“, a to najmä vo vzťahu   k zabezpečovaniu   identifikácie   predmetu   sporu   a určeniu   (upresneniu)   okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, no nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   stav   právnej   neistoty   (ako   dôsledku   uvedeného   postupu okresného   súdu   v posudzovanom   konaní),   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádza   od svojho vstupu do konania (8. februára 1999) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľa (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na rozšírenie   účastníkov   konania,   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiam   súdu,   rozšírenie a doplnenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu) mali tiež vplyv na dĺžku konania, avšak rozhodovanie, resp. konanie o nich nemožno pripísať na vrub postupu okresného súdu, ktorého dôsledkom by mali byť zbytočné prieťahy v konaní.

4.3.   V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

4.4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba   od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní desiatich mesiacov, v období od 9. apríla 2003 (termín neuskutočneného pojednávania) do 21. októbra 2004 (pokyn na zisťovanie   adries   pobytu   účastníkov),   t.   j.   v trvaní   vyše   osemnástich   mesiacov,   spolu v trvaní vyše 28 mesiacov, t. j. vyše dvoch rokov a 4 mesiacov, počas ktorých bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške a z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   (pozri   body   4.1   až   4.4   tejto   časti odôvodnenia) považuje za primerané v ňou požadovanej sume, t. j. 30 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 13. apríla 2005 a podané stanovisko z 30. augusta 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje   spolu   sumu   7   953   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval v napadnutom konaní vo viacerých samostatných sťažnostiach takmer všetkých žalovaných ako sťažovateľov (napr. I. ÚS 199/04, IV. ÚS 300/04, I. ÚS 80/05, IV. ÚS 110/05), čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   ústavný   súd   znížil   takto   vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu t. j. na 3 977 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005