znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 148/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. K., V. K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16 ods.1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. apríla 2004 č. k. 13 CoP 23/04-72 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. K.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   T.   K.,   bytom   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   z   27.   apríla   2004   č.   k.   13   CoP   23/04-72   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   listín   vyplynulo,   že   napadnutým   rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 12. januára 2004 č. k. 8 P 152/03-54, ktorým súd uložil povinnosť sťažovateľovi platiť výživné na jeho maloleté deti tak, že znížil pôvodne určené výživné na mal. T. a V. na sumu 1 250 Sk mesačne na každé dieťa zvlášť.

Sťažovateľ   napadnuté   rozhodnutie   považuje   za   diskriminačné,   pretože   súd   podľa jeho názoru nezobral do úvahy najmä tú skutočnosť, že v rozhodujúcom období u neho došlo k výraznejšiemu poklesu príjmu. Sťažovateľ poukázal aj na to, že ak po splnení si vyživovacej   povinnosti   jemu   samému   zostáva   na   živobytie   900   Sk,   nie   je „zaručená rovnoprávnosť postavenia matky maloletých detí voči postaveniu sťažovateľa“, čím podľa neho dochádza k porušeniu jeho práva podľa čl. 1 listiny a čl. 12 ods. 1 ústavy. Tým, že súd nezohľadnil náklady, ktoré mu vznikajú počas jeho osobnej starostlivosti o maloleté deti, došlo podľa presvedčenia sťažovateľa aj k porušeniu označených článkov ústavy a listiny, pretože nie je v jeho možnostiach, aby uhrádzal stanovené výživné a súčasne zabezpečoval všetky   potreby   maloletých   detí   počas   ich   pobytu   u neho.   Z odôvodnenia   napadnutého rozsudku,   podľa   ktorého   súd   pri   určovaní   vyživovacej   povinnosti   nevychádzal   len z reálneho príjmu povinného, ale do úvahy zobral aj jeho majetkové pomery, sťažovateľ vyvodil porušenie ustanovení čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 3 listiny a čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Podľa sťažovateľa potvrdením predmetného rozsudku   prvostupňového   súdu   krajský   súd   porušil   i   viaceré   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, ako aj jeho právo na spravodlivé prejednanie odvolania.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nasledovné rozhodnutie:

„1.   Ústavný   súd   SR   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z. v platnom znení, z dôvodu hrubých procesných chýb a z dôvodu porušenia základných práv a slobôd zaručených v znení ustanovení čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 Listiny, § 100 ods. 1, § 120 ods. 1 a 2, § 121, § 125, § 129 ods. 1, § 132, § 134, § 205a ods. 1 písm. b), § 228 ods. 1 písm. a), § 237 písm. f), § 241ods. 2 písm. a) a c) O. s. p., ako aj § 26 ods. 3, § 28, § 34 ods. 1, § 85 ods. 2, § 85a ods. 2 a § 96 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v platnom znení - ruší rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 CoP 23/04- 72 zo dňa 27. 4. 2004 v plnom rozsahu.

2. Ústavný súd s poukázaním na ustanovenia § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení, priznáva z dôvodu porušenia základných práv a slobôd, ako primerané finančné   zadosťučinenie   finančnú   čiastku   100   000.-   Sk   a v zmysle   §   56   ods.   5   zákona č. 38/1993   Z.   z.   nariaďuje   Krajskému   súdu   Banská   Bystrica   poukázať   túto   hotovosť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

3. Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. vracia vec na ďalšie konanie a odporúča, aby bolo vydané vo veci nové rozhodnutie, ktorým sa

upravuje výška výživného sťažovateľa jej znížením na sumu 700.- Sk na maloletého V. a 700.- Sk na maloletého T., za súčasnej aplikácie ustanovenia § 85a ods. 2) zákona o rodine a to v tom, že neoddeliteľnou súčasťou takto stanoveného výživného je aj úhrada poistiek maloletých detí sťažovateľom (povinným),

nariaďuje matke maloletých detí, na základe aplikácie ustanovenia § 262 O. s. p., splniť   povinnosť   mesačne   spätne   fyzicky   preukazovať   tunajšiemu   súdu,   a na vyžiadanie   aj   povinnému,   účel   použitia   poukázaných   prostriedkov   výživného   pre maloleté deti,

s poukázaním   na   znenie   ustanovenia   §   262   O.   s.   p.   a   §   99   zákona   o rodine č. 94/1963   Zb.,   súd   zaväzuje   matku   maloletých   detí   povinnosťou   preukázať sťažovateľovi   na   jeho   vyžiadanie   relevantnými   dôkazmi   spotrebované   čiastky výživného maloletých detí a v prípade nepreukázania účelu použitia výživného pre potrebu maloletých detí, zaväzuje súd matku maloletých detí povinnosťou poukázať nepreukázanú   ale   spotrebovanú   finančnú   čiastku   určeného   výživného   na   účet sťažovateľa   (povinného)   zvýšenú   o sumu   5   000.-   Sk,   t.   j   o sumu   úhrady   ušlých úrokov.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   označených sťažovateľom rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. apríla 2004 č. k. 13 CoP 23/04-72.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (I. ÚS 92/03, IV. ÚS 14/03 ).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený 15. mája 2004, pričom v uvedený deň toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Predmetná sťažnosť z 26. júla 2004 bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2004, teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd musel preto jeho sťažnosť bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok, odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004