znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 148/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2003 doručená sťažnosť Ing. I. R., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   3   ods.   1   a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003.

Napriek vyššie uvedenému vymedzeniu ústavnej sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ďalej požaduje priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 Sk ako aj náhradu trov konania.

Vzhľadom na znenie požadovaného výroku sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou iba z hľadiska porušenia čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003 bol jednak zrušený rozsudok Okresného súdu v Pezinku (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 661/01-101 zo 7. júna 2002, ktorým bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky s Ing. M. R. a boli upravené práva k maloletým M. a M. R. pre čas po rozvode manželstva, a to vo výroku   v porozvodovej   úprave   práv   a povinností   k maloletým   deťom,   a jednak   bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 661/01-265 z 12. septembra 2002, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podľa ktorého obe maloleté deti boli predbežne zverené do výchovy   sťažovateľky,   a to   tak,   že   krajský   súd   do   právoplatnosti   úpravy   o právach a povinnostiach rodičov na čas po rozvode manželstva dal maloletého M. R. do výchovy Ing.   M.   R.   a maloletú   M.   R.   do   výchovu   sťažovateľky,   pričom   styk   rodičov   s deťmi predbežným opatrením neupravil. Podľa názoru krajského súdu bolo treba brať do úvahy dlhšie   trvajúci   faktický   stav   rozdelenia   maloletých   detí,   keďže   Ing.   M.   R.   sa   staral o maloletého syna a sťažovateľka o maloletú dcéru, a to od júna 2002. Preto vlastne došlo k tomu, že sa   právny   stav uviedol   do   súladu   so   stavom   faktickým.   Krajský   súd nemal žiadne pochybnosti o spôsobilosti rodičov až do právoplatného skončenia sporu starať sa o deti, a to najmä s ohľadom na dobu trvania takejto oddelenej starostlivosti, vek, vzdelanie i spoločenské   postavenie   rodičov.   Takáto   úprava   podľa   krajského   súdu   v plnej   miere korešponduje so záujmom detí. Najmä v prípade maloletého M. považoval krajský súd za žiaduce,   aby   do   právoplatného   skončenia   veci   nebol   neprimerane   psychicky   zaťažený zmenou umiestnenia, keďže dieťa sa s rodinnou situáciou vyrovnáva za pomoci psychológa. Krajský   súd   styk   rodičov   s deťmi   v rámci   predbežného   opatrenia   neupravil   preto,   lebo podľa neho zásadne platí, že o styku súd nerozhoduje a prioritu má dohoda rodičov. Keďže styk Ing. M. R. s dcérou a sťažovateľky so synom je pre obe deti zásadnou otázkou, krajský súd   považoval   za   potrebné   prenechať   rodičom   priestor   na   nájdenie   najvhodnejšieho spôsobu,   ako   umožniť   stretávanie   sa   súrodencov   navzájom,   ako   i s druhým   rodičom. Úprava   tejto   otázky   súdom   vzhľadom   na   zložitosť   riešenia   by   bola   časovo   náročná a vyžadovala   by si   značné doplnenie   dokazovania,   čo   by podľa   názoru   krajského   súdu mohlo privodiť ďalšie zhoršenie doterajšej už beztak nie dobrej rodinnej situácie účastníkov konania.  

Následný   návrh   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   sa upravil jej styk s mal. M., bol uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 661/01 z 2. júla 2003 zamietnutý s poukazom na záväzný právny názor krajského súdu, ktorý vo veci už rozhodol.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil viacero jej základných práv. Hoci si je sťažovateľka vedomá toho, že obsah predbežného opatrenia nemusí byť v celom rozsahu adekvátny   výsledku   právoplatne   skončeného   konania,   je   toho   názoru,   že   vydaním predbežného opatrenia by sa mal vytvoriť stav, ktorý umožní zabezpečenie a vykonanie dôkazov. Predbežné opatrenie je však v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka nemá   možnosť   podať   dovolanie   vzhľadom   na   ustanovenie   §   239   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a rovnako nemôže požadovať ani zrušenie predbežného opatrenia v zmysle § 77 ods. 2 OSP. Je si pritom vedomá subsidiarity právomoci ústavného súdu   vo   vzťahu   k ústavnosti,   ktorá   bola   predbežným   opatrením   porušená,   avšak   toto porušenie   práva   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   prostriedkami   obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku. Ku porušeniu jej ústavných práv došlo najmä tým, že krajský   súd   rozhodol   predbežným   opatrením   o tom,   že   maloleté   deti   budú   „dané   do výchovy“,   hoci   takýto   výrok   zákon   neumožňuje.   Ďalej   predbežným   opatrením   nebol upravený   styk   rodičov   s deťmi,   čím   došlo   k odmietnutiu   ochrany   oprávnených   práv a záujmov sťažovateľky, teda ku denegatio iustitiae, pričom naviac krajský súd v tomto smere zmenil rozhodnutie okresného súdu, čím jej odňal možnosť opravného prostriedku. Ďalším pochybením je časové ohraničenie predbežného opatrenia až do právoplatnej úpravy práv   a povinností   rodičov   k deťom   na   čas   po   rozvode   bez   zreteľa   na   zákonnú   úpravu možnej   zmeny   pomerov   po   jeho   rozhodnutí,   pričom   neupravením   styku   sťažovateľky s maloletým uzneseniami krajského súdu č. k. 8 Co 28/03–466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003 a okresného súdu sp. zn. 5 C 661/01 z 2. júla 2003 sa vytvoril faktický stav zákazu styku bez splnenia zákonných podmienok a zároveň sa nevytvorili podmienky styku súrodencov, čo   je   v rozpore   s ich   záujmami.   Napokon   sťažovateľka   vytýka   nedoručenie   uznesenia v lehote podľa § 158 ods. 3 OSP, čím došlo ku prieťahom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 C 661/01-265 z 12. septembra 2002 vyplýva, že podľa doložky právoplatnosti nadobudlo toto uznesenie v spojení z uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 z 10. júna 2003 právoplatnosť dňa 21. júla 2003.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa č. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako to vyplýva z vyššie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy a ako to napokon správne uvádza   aj sťažovateľka, právomoc ústavného   súdu   chrániť základné práva   a slobody   je subsidiárna, pretože je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedené   sa   v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v ktorých   sa   namieta   aj porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane ich   rozhodnutí   o predbežných   opatreniach.   Hoci   rozhodnutím   o uložení   predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred   všeobecnými   súdmi.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti zaoberal   predovšetkým   určením   miesta   a postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí),   že došlo k porušeniu   niektorého z jeho základných   práv   alebo   slobôd.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných   práv   a slobôd   je   však   také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   v spojitosti   s predbežnými opatreniami.   Sťažovateľka   (podobne   ako   hociktorý   iný   účastník   občianskeho   súdneho konania)   musí   byť   pripravená   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   dočasne upraviť predbežným opatrením. Tento účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve   na   konečnú,   definitívnu   ochranu   poskytovanú   súdom   rozsudkom   vo   veci   samej. Nariadenie   predbežného   opatrenia   v žiadnom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie   sťažovateľka   namieta.   Sťažovateľka   je   ďalej   oprávnená   navrhnúť aj   zrušenie predbežného opatrenia, ak podľa nej pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody na jeho nariadenie. Táto možnosť plynie priamo zo zákona (§ 77 ods. 2 OSP).

V tejto   súvislosti   nebol   presvedčivý   argument   sťažovateľky,   podľa   ktorého vzhľadom   na   znenie   výroku   uznesenia   krajského   súdu   vymedzujúceho   platnosť predbežného opatrenia z časového hľadiska až do právoplatného rozsudku vo veci samej nemá možnosť požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa § 77 ods. 2 OSP. Časové vymedzenie predbežného opatrenia býva takmer vždy také, že má trvať do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čo   však   nebráni   tomu,   aby   bolo   predbežné opatrenie aj skôr zrušené, ak sú splnené zákonné podmienky.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   neupravenie   styku   s maloletým   synom,   resp. zamietnutie jej návrhu z 1. júla 2003, ústavný súd konštatuje, že proti rozhodnutiu o tomto jej návrhu má sťažovateľka opravný prostriedok, o ktorom môže rozhodovať krajský súd. Z formulácie dôvodov rozhodnutia krajského súdu z 10. júna 2003 nevyplýva, že by nebolo možné   dočasne   upraviť   styk   rodičov   s maloletými   deťmi,   ktoré   dočasne   nemajú   vo výchove. Najmä to platí za situácie, keď z ústavy vyplýva, že všeobecný súd je primárne zodpovedný   za   výklad   a uplatňovanie   zákona   v súlade   s ústavou   a medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a slobodách.   Je   potrebné   súhlasiť   so   sťažovateľkou,   že predbežná úprava otázok výchovy (starostlivosti) maloletých detí počas súdneho konania môže s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, najmä záujem maloletých detí, vyžadovať aj predbežnú   úpravu   styku   rodiča   s tým   maloletým   dieťaťom,   ktoré   nemá   vo   výchove (starostlivosti). Vyplýva to z toho, že byť spolu je základný prvok rodinného života, aj keď sa vzťahy medzi rodičmi prerušili, a že opatrenia súdu, ktoré im v tom bránia, sú zásahom do práva chráneného napr. čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru (mutatis mutandis napr. I. ÚS 22/01, ďalej napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Elsholz v. Nemecko z 13. júla 2000).  

Z doposiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   poskytuje   účastníkovi,   voči   ktorému smeruje   výrok   predbežného   opatrenia,   primeranú   a efektívnu   ochranu   pred   prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom predbežného opatrenia aj počas konania vo veci samej bez toho, aby sa oprávnenie navrhnúť zrušenie predbežného opatrenia obmedzovalo inými než zákonnými predpokladmi, t. j. tým, že tu neboli alebo pominuli dôvody na jeho nariadenie. Keďže túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú, jednak za dostupnú, účastník   súdneho   konania   sa   jej   preto   súčasne   nemôže   dovolávať   aj   prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy nie je v jeho právomoci v tejto veci konať.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že krajský súd nedoručil svoje rozhodnutie v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 158 ods. 3 OSP, považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 28/03-466, 8 Co 29/03 bolo vydané 10. júna 2003 a právoplatnosť nadobudlo 21. júla 2003. Za tohto stavu   nemožno   hovoriť   o takom   prieťahu,   ktorý   by   dosahoval   intenzitu   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003