znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 148/02-45

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Daniela   Švábyho   na   neverejnom   zasadnutí 20. augusta 2003 prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š., obaja bytom B., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   K.,   advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 p o r u š i l právo JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 104/99 k o n a l.

3. JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume po   10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún) každému z nich, ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 19 968 Sk (slovom devätnásťtisícdeväťstošesťdesiatosem slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   im vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 148/02-22 z 28. novembra 2002 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. Š. a JUDr. V. Š. (ďalej len „stažovatelia“), obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. K., advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovatelia podaním zo 16. júla 2003, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 8. júla 2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

V podanej   sťažnosti   sa   uvádza,   že   sťažovatelia   ešte   19.   augusta   1999   podali   na okresnom súde žalobu proti firme Homoly, s. r. o (ďalej aj „žalovaný“), ktorou požadovali zaplatenie   sumy   629   935   Sk   z   titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   získaného žalovaným   ako   rozdiel   medzi   prevzatými   zálohami   a hodnotou   skutočne   realizovaných prác. Táto právna vec je na okresnom súde vedená pod sp. zn. 9 C 104/99 a doposiaľ nebola právoplatne skončená. Okresný súd uskutočnil prvý úkon až 5. apríla 2000, keď vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, žalovanému bola žaloba doručená až 26. mája 2000, prvé pojednávanie uskutočnené až 6. novembra 2000 bolo odročené na 13. december 2000. Dňa 13. decembra 2000 sťažovatelia požiadali o vydanie predbežného opatrenia, avšak okresný súd   ich   vyzval   na   doplnenie   tohto   návrhu   až   26.   februára   2001.   Pojednávanie   konané 13. decembra 2000 bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinných dôkazov zo strany žalovaného. Ďalšie (v poradí tretie) pojednávanie sa uskutočnilo až 4. februára 2002. Medzi poslednými dvoma pojednávaniami bol okresný súd prevažnú väčšinu času nečinný a nevykonal takmer žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu. Aj pojednávanie konané   4.   februára   2002   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania,   pričom   v skutočnosti   sa   znalecké   dokazovanie   doposiaľ   nerealizovalo. Neúčinná bola aj žiadosť sťažovateľov zo 14. júna 2002 o pokračovanie v konaní, lebo nečinnosť   okresného   súdu   pretrváva.   K vážnemu   prieťahu   došlo   aj   v súvislosti s doručovaním predbežného opatrenia z 20. marca 2002, keď okresný súd uznesenie dal doručiť iba žalovanému a až neskôr 19. augusta 2002 aj jeho právnemu zástupcovi, čím sa oddialilo nadobudnutie účinnosti predbežného opatrenia.

Sťažovatelia   zdôrazňujú,   že   oni   ako   žalobcovia   postupujú   aktívne   v súlade   so zákonom   a poskytujú   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť.   Oni   sami   žiadne   prieťahy nespôsobili. Prípadná právna a faktická zložitosť súdenej veci nie je v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi, ktoré spôsobuje svojou nečinnosťou okresný súd.

Podľa názoru sťažovateľov postup okresného súdu treba považovať za porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností požadujú sťažovatelia vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 8. júla 2003 vyplýva, že vo veci sp. zn. 9 C 104/99 sa koná, a preto nemožno hovoriť ani o prieťahoch.

V ďalšom predsedníčka okresného súdu uvádza chronologický prehľad úkonov zo spisu sp. zn. 9 C 104/99.

Žaloba sťažovateľov došla 19. augusta 1999.Dňa   27.   marca   2000   boli   sťažovatelia   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, pričom výzvu prevzali 5. apríla 2000.

Súdny poplatok bol uhradený 13. apríla 2000.Žaloba bola doručená žalovanému na základe pokynu z 23. mája 2000 dňa 31. mája 2000.Žalovaný podal vyjadrenie k žalobe 27. júla 2000. Dňa 2. októbra 2000 bol určený termín pojednávania na 6. november 2000.Pojednávanie 6. novembra 2000 v merite veci nebolo, lebo účastníci prejavili vôľu riešiť spor mimosúdne. Preto bolo pojednávanie odročené na 13. december 2000.

Na pojednávaní 13. decembra 2000 sa konalo v merite veci. Sťažovatelia písomným podaním požiadali o vydanie predbežného opatrenia, a preto sa pojednávanie odročilo na neurčito. Zároveň sa žalovanému uložilo predložiť listinné dôkazy na podporu jeho tvrdení. Sťažovatelia boli 26. februára 2001 vyzvaní doplniť návrh na vydanie predbežného opatrenia, pričom výzvu prevzali 28. februára 2001.

Sťažovatelia 6. marca 2001 doplnili návrh na vydanie predbežného opatrenia.Uznesením č. k. 9 C 104/99-49 z 21. marca 2001 bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré sťažovatelia a žalovaný prevzali 27. marca 2001.

Sťažovatelia podali 9. apríla 2001 a žalovaný podal 11. apríla 2001 odvolanie proti uzneseniu o predbežnom opatrení.

Spis bol 24. apríla 2001 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaniach.

Krajský súd uznesením z 31. júla 2001 rozhodol o odvolaniach, pričom spis sa na okresný súd vrátil 28. augusta 2001.

Pokynom   z 5.   septembra 2001   sa   doručilo   uznesenie   krajského   súdu,   pričom   tak sťažovatelia, ako aj žalovaný uznesenie prevzali 25. októbra 2001.

Dňa 11. decembra 2001 bol určený termín pojednávania na 4. február 2002.Na pojednávaní 4. februára 2002 sa vykonávalo dokazovanie v intenciách uznesenia krajského súdu tak, aby sa mohlo opätovne rozhodnúť o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného   opatrenia.   Pojednávanie   bolo   odložené   na   neurčito   s tým,   že   sa   rozhodne o návrhu na vydanie predbežného opatrenia a že sa nariadi znalecké dokazovanie.

Uznesením z 20. marca 2002 bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré sťažovatelia prevzali 12. apríla 2002 a žalovaný 15. apríla 2002.

Na základe žiadosti Okresnej prokuratúry Bratislava I z 1. februára 2002 bol spis sp. zn. 9 C 104/99 zapožičaný tejto inštitúcii, pričom sa vrátil 27. mája 2002.

Keďže v súvislosti s vyznačením právoplatnosti uznesenia o predbežnom opatrení sa zistilo, že nedopatrením uznesenie nebolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného, ale iba žalovanému, 8. augusta 2002 sa nariadilo doručenie uznesenia právnemu zástupcovi žalovaného.

Právny zástupca žalovaného podal 12. septembra 2002 proti uzneseniu o predbežnom opatrení odvolanie.

Dňa 26. septembra 2002 bol spis predložený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd uznesením z 28. marca 2003 rozhodol o odvolaní, pričom spis sa vrátil 23. mája 2003.

Dňa   7.   júla   2003   sa   nariadilo   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom, pričom sťažovatelia boli zároveň vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku z nového návrhu na vydanie predbežného opatrenia doručeného 23. júna 2003.

Z podania sťažovateľov zo 16. júla 2003 vyplýva, že hoci sa spis vrátil z krajského súdu na okresný súd 23. mája 2003, uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené až 11. júla 2003. V tejto súvislosti sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd pri rozhodovaní o ich sťažnosti prihliadol aj na prieťahy v konaní, ku ktorým došlo od podania sťažnosti.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 104/99 ústavný súd zistil, že vykonané úkony v plnej   miere   zodpovedajú   údajom   uvedeným   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   resp. v sťažnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vedeného pod sp. zn. 9 C 104/99 je žaloba sťažovateľov proti firme Homoly, s. r. o, ktorou požadovali zaplatenie sumy 629 935 Sk z titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   získaného   žalovaným   ako   rozdiel   medzi prevzatými zálohami a hodnotou skutočne realizovaných prác.

Podľa názoru ústavného súdu treba občianskoprávnu vec sťažovateľov považovať tak z hľadiska právneho, ako aj faktického za štandardnú, ktorá neodôvodňuje viacročnú lehotu na jej prejednanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   svojím   správaním nezapríčinili prieťahy, ku ktorým došlo. Je síce pravdou, že niektoré ich podania zamerané na vydanie predbežného opatrenia neboli úplné, avšak na výzvu súdu odstránili vytýkané nedostatky. Napokon tieto nedôslednosti v postupe sťažovateľov nemali nijaký vplyv na postup súdu vo veci samej.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom, a to najmä v období

- od 19. augusta 1999 (podanie žaloby) do 27. marca 2000, keď boli sťažovatelia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku,

- od   4.   februára   2002   (keď   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sa rozhodne o návrhu na predbežné opatrenie a že sa nariadi znalecké dokazovanie) až doteraz   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   nezabezpečil   nariadenie   a vykonanie znaleckého dokazovania, resp. neurobil iný procesný úkon smerujúci k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd v období od 26. februára 2001 až do 7. júla 2003 síce konal pomerne plynulo a bez väčších časových medzier, avšak už nie vo veci samej, pretože prakticky všetka činnosť okresného súdu sa zamerala na konanie a rozhodovanie o viacerých návrhoch na vydanie predbežného opatrenia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že dokonca aj pojednávanie konané 4. februára 2002 bolo   v podstate   zamerané   iba   na   vykonávanie   dokazovania   týkajúceho   sa   rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Len v uznesení o odročení tohto pojednávania sa uvádza, že bude nariadené znalecké dokazovanie. K tomu však, ako bolo konštatované vyššie, doposiaľ vôbec nedošlo.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 133/02).

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v bode   1   (hodnotenie   podľa   kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 104/99 porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu v občianskoprávnej veci vedenej pod sp. zn. 9 C 104/99 konať.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj   na   zásadu   spravodlivosti   za   primerané   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 20 000 Sk, t. j. po 10 000 Sk pre každého z nich.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   z   titulu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné vyjadrenie zo 7. októbra 2002 a ďalšie písomné vyjadrenie zo 16. júla 2003. Pri zohľadnení skutočnosti, že išlo o zastupovanie dvoch sťažovateľov (§ 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), bola odmena za prvé dva úkony po 3 120 Sk u každého sťažovateľa a odmena za tretí úkon po 3 416 Sk u každého sťažovateľa. Ďalej u každého   sťažovateľa   prináležal   režijný   paušál   dvakrát   100   Sk   a jedenkrát   128   Sk. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú sumu 19 968 Sk, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný okresný súd na účet právneho zástupcu sťažovateľov.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2003