SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 147/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 1436/2, Košice, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 44/2015 a jehouznesením zo 14. decembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 44/2015 a jeho uznesenímzo 14. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcu v konanívedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 190/2000bol ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne účastníkom konania o určenie vlastníctvak nehnuteľnostiam.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza,„... v merite veci okresný súd rozhodol rozsudkom z 30.10.2006. Po zrušení rozsudku krajským súdom rozhodol okresný súd opätovne rozsudkom dňa 5.5.2011. I tento rozsudok okresného súdu z 5.5.2011 bol krajským súdom zrušený a vrátený na nové konanie a rozhodnutie.
Z predvolania na pojednávanie Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 C 190/2000 som zistil, že právnu vec rozhoduje ten istý sudca JUDr. Adrián Pažúr, ktorý v merite veci dvakrát rozhodol rozsudkom, avšak pre závažné právne i vecné pochybenia boli oba rozsudky zrušené krajským súdom. Vzhľadom na to, že vzťah sudcu k veci dosiahol takú intenzitu, že tretíkrát nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať, rozhodol som sa požiadať o vylúčenie sudcu z prejednávanej veci.
Písomne som vzniesol námietku zaujatosti sudcu JUDr. Adriána Pažúra podľa § 14 ods. 1 OSP. Žiadal som, aby bol vylúčený z prejednávania veci a k tomu ma viedli vážne pochybnosti o jeho nezaujatosti pre pomer k veci. Objektívne som zdôvodnil pochybnosti o nezaujatosti sudcu tak, že pri prvom rozhodnutí aplikoval na súdený judikát, ktorý nebol skutkovo podobný a prakticky nebol aplikovateľný, judikát riešil konanie štatutárneho orgánu právnickej osoby, pričom v rozsudku bola citovaná časť judikátu vytrhnutá z celého kontextu. Pri druhom rozhodnutí 5.5.2011 zdôvodnil zamietavý rozsudok judikátom NS ČR, osvojil si ho, avšak ja som preukázal okresnému súdu, že tento judikát bol prekonaný a zrušený...
Považoval som to za porušenie zásady predvídateľnosti rozhodovania a v námietke som zdôraznil, že sudca neprihliadol na doterajšiu ustálenú judikatúru NS SR, nevysvetlil z akého dôvodu sa absolútne od tejto judikatúry odchýlil.“.
3. S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ následne dáva do rozporuzávery krajského súdu v napadnutom uznesení, v ktorom krajský súd rozhodol po vyjadrenízákonného sudcu o jeho nevylúčení z prerokovania a rozhodovania veci v konaní vedenomna okresnom súde pod sp. zn. 27 C 190/2000 z dôvodu, že„... procesný postup sudcu v konaní, ani dôvody zrušenia jeho predchádzajúcich rozsudkov podľa platnej právnej úpravy nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu“.
4. Podľa názoru sťažovateľa činnosť namietaného zákonného sudcu okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 190/2000 vzbudzuje oprávnenú pochybnosťo nestrannosti sudcu nielen vzhľadom na predchádzajúci výkon jeho funkcie, alei vzhľadom na porušenie zásady predvídateľnosti rozhodnutia, čo zakladá dôvodna vylúčenie takéhoto sudcu z objektívneho hľadiska.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd„... posudzoval námietku viac menej zo subjektívneho hľadiska, t. j. skúmal okolnosti, či existuje presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, že je vo vzťahu ku mne zaujatý, či ma pozná... Porušovateľ sa mal zaoberať námietkou zaujatosti nielen v zákonnom poňatí, ale aj v širších súvislostiach vyplývajúcich z ústavnoprávneho hľadiska, pretože pri rozhodovaní o námietke zaujatosti je potrebné vziať do úvahy aj ústavné princípy. Všeobecný súd dospel k svojmu rozhodnutiu tým spôsobom, že zákonné právo interpretoval ústavne nekonformné, ide o rozhodnutie, ktoré je z ústavného hľadiska neudržateľné. Napadnutým rozhodnutím bolo porušené moje základné právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu, pretože čl.46 ods. 1 Ústavy SR mi priznáva právo domáhať sa svojho práva a nezávislom a nestrannom súde, zároveň bolo porušené moje základné právo na spravodlivý proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru.“.
5. V závere podanej sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydalnález, v ktorom by konštatoval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom podsp. zn. 2 NcC 44/2015, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdua jemu predchádzajúcim postupom.
Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenejsťažovateľom vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 190/2000 tak, žezákonného sudcu JUDr. Adriána Pažúra nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci.Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného a iného právamalo dôjsť tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou objektívnejnestrannosti zákonného sudcu a opomenul aplikovať tzv. teóriu zdania v zmysle judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Krajský súd v rámci napadnutého uznesenia v prvom rade poukázal na obsahsťažovateľom podanej námietky zaujatosti, v zmysle ktorej„... námietku zaujatosti žalobca odôvodnil tým, že právnu vec, v ktorej sa domáha určenia vlastníctva aj po druhom zrušení Krajským súdom v Košiciach rozhoduje ten istý sudca - JUDr. Adrián Pažúr, hoci jeho rozhodnutia v dôsledku odvolania boli pre závažné pochybenia zrušené a tak má pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podrobne chronologicky zhrnul doterajší priebeh konania, ako aj okolnosti, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Doterajší postup konajúceho samosudcu podľa neho spochybňuje jeho nezaujatosť pre pomer k veci pri opätovnom rozhodnutí o jej merite. Zo záverov praxe Európskeho súdu pritom vyplýva, že nestrannosť sudcu je možné konštatovať aj na základe výkonu jeho funkcie (rozsudok EĽSP z 8.7.2004 vo veci Leonard proti Malte).“.
12. Následne krajský súd poukázal na vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. Pažúra,ktorý„... vo vyjadrení k námietke zaujatosti... uviedol, že vec mu bola pridelená podľa rozvrhu práce, účastníkov konania nepozná a so zreteľom na pomer k veci, k účastníkom, ako aj ich zástupcom sa necíti byť zaujatý“.
13. V ďalšej relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súds poukazom na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako i Ústavného súdu Českejrepubliky okrem iného uviedol, že„... z obsahu spisu a námietky zaujatosti nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci v tomto štádiu konania mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatosti a objektivite sudcu JUDr. Adriána Pažúra pre jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Pre úplnosť je možné zhrnúť doterajší priebeh konania: Súd prvého stupňa rozsudkom z 30.10.2006 č. k. 27 C 190/2000-182 zamietol žalobu a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 4.6.2008 sp. zn. 5 Co 177/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd SR, rozhodujúci o dovolaní žalobcu rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 4.6.2008 sp. zn. 5 Co 177/2007 uznesením sp. zn. 3 Cdo 74/2009 zo 7.10.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach uznesením 5 Co 413/2009-336 z 25.2.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 27 C 190/2000-182 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 27 C 190/2000-369 z 5.5.2011 žalobu voči žalovaným v 1. až 4. rade zamietol a Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 272/2011-533 z 30.5.2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba žalobcu v 1. rade voči vtedajším žalovaným v 1. a 4. rade a žaloba žalobkyne vtedy v 2. rade voči všetkým žalovaným a iba v ostatnej časti zrušil rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR, rozhodujúci o dovolaní vtedajších žalobcov v 1. a 2. rade uznesením sp. zn. 3 Cdo 208/2014-593 z 23.7.2015 dovolanie odmietol. Z vyššie uvedeného sa odvolaciemu súdu jednoznačne nejaví, aby sudca konajúci vo veci na súde prvého stupňa viedol toto konanie spôsobom, ktorým by chcel porušovať základné práva účastníkov konania do tej miery, ktorá by ho z objektívneho hľadiska stavala mimo ústavného kritéria jeho nestrannosti....
Pretože procesný postup sudcu v konaní, ani dôvody zrušenia jeho predchádzajúcich rozsudkov (či ich časti) podľa platnej právnej úpravy nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 3 OSP), z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach ako nadriadený súd podľa § 16 ods. 1 OSP rozhodol tak, že sudca JUDr. Adrián Pažúr nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 27 C 190/2000 Okresného súdu Košice II, keďže dôvodom vylúčenia sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však iba ničím nepreukázaná a ani nespravdepodobnená domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcu.“.
14. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právona prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jev občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšiehoprejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci prednestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdnehokonania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcuz ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného právana prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrhoprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci prezaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
15. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú týmiorgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súdpre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jehonezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívnehocharakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jehoosobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadneich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej vecia k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcuje to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Trebarozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujúnedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožnopovažovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohliobjektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatýmvzťahom k veci disponuje.
16. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj prizohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽPiba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ichzástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenejpovinnosti nebude môcť rozhodovať„sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej protizákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti všakpodľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
17. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
18. Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
19. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazujeznaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímnya akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítaťsvojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkovéalebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy a dohovoru.
20. Citované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 13) daloodpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčeniezákonného sudcu (bod 11), a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnúsúvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením ním označených práv (bod 5).
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosťmedzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016