znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 147/2014-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 144 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   vo   Zvolene   a jeho rozhodnutím   č.   OP/2011/00083-19/R   626   z 18. augusta   2011,   postupom Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   a jeho   rozhodnutím   č. k. 28   Sp/7/2011-104   zo 17.   apríla   2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   rozhodnutiami sp. zn. 1 Sžr 99/2012   z 11.   decembra   2012   a sp. zn. 1 Sdo 34/2013   z 11.   júla   2013   a jej žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky a takto

  r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. októbra 2013 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6   a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Obvodného pozemkového úradu vo Zvolene (ďalej len „pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. OP/2011/00083-19/R 626 z 18. augusta 2011 (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   pozemkového   úradu“),   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím č. k. 28 Sp/7/2011-104 zo 17.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   a jeho rozhodnutiami sp. zn. 1 Sžr 99/2012 z 11. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v odvolacom konaní“) a sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní“). Súčasťou sťažnosti sťažovateľky bola aj jej žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom Slovenskej republiky.

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   obsiahlo   popisuje (a početnými   rozhodnutiami   preukazuje)   dlhoročné   a nespravodlivé   konania   o dedičstve po svojich predkoch, ktoré začali ešte v roku 1935 a vyústili do reštitučného konania podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

3. Podľa tvrdení sťažovateľky v reštitučnom konaní vydané napadnuté rozhodnutia pozemkového úradu, krajského súdu a najvyššieho súdu v odvolacom a dovolacom konaní majú za následok porušenie jej práva na vlastníctvo a dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 144 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Ako však z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa ňou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k rozpredávaniu jej majetku štátom, hoci je jedinou a výlučnou vlastníčkou pozemkov – parciel č.... v celosti v katastrálnom území Z., aby rozhodol o rozsahu jej vlastníckeho práva k zdedeným parcelám a priznal jej náhradu škody   za   zabrané   pozemky.   Sťažovateľka   sa   ďalej   domáha   vrátenia   pozemkov   vo výmere... v súlade s právoplatným rozhodnutím o dedičstve... z 18. augusta 1953 (základné dedičské konanie), ktoré si ponechal štát, finančnej náhrady za štátom rozpredané pozemky o výmere... a náhrady trov konania.

4. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti početné prílohy, z ktorých za relevantné možno považovať rozhodnutie pozemkového úradu č. OP/2011/00083-19/R 626 z 18. augusta 2011 vydané v konaní podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (ktorým rozhodol, že sťažovateľka   spĺňa   podmienky   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom   podľa   v   ňom uvedených   parciel   a výmer,   ktoré   prešli   do   vlastníctva   štátu   vyvlastnením   za   náhradu pre potreby ťažby suroviny na základe v ňom uvedených vyvlastňovacích rozhodnutí, ale neslúžili účelu,   na ktorý   boli vyvlastnené,   že v určenom   rozsahu zapíše   Správa katastra Zvolen   ich   vlastníctvo   pre   sťažovateľku,   že   za   pozemky   v určenom   rozsahu,   ktoré sťažovateľke   nemožno   navrátiť,   poskytne   podľa   jej   želania   finančnú   náhradu   alebo náhradný pozemok a že v určenej lehote sťažovateľka vráti Ministerstvu financií Slovenskej republiky finančnú náhradu, ktorú jej štát už vyplatil pri prevode pozemkov);   rozsudok krajského súdu č. k. 28 Sp/7/2011-104 zo 17. apríla 2012, ktorým napadnuté rozhodnutie pozemkového   úradu   potvrdil;   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžr   99/2012 z 11. decembra   2012,   ktorým   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   a uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   34/2013   z 11.   júla   2013,   ktorým   konanie   o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu zastavil.

5.   K procesnej   podmienke   včasnosti   podania   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že lehota na podanie sťažnosti je zachovaná a nie je možné jej vytýkať, že nevyužila všetky opravné prostriedky.   Lehotu považuje za dodržanú vzhľadom na to, že o dovolaní proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v odvolacom konaní tento rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sdo 34/2013 z 11. júla 2013, ktoré jej bolo doručené 26. augusta 2013, faxom podala sťažnosť na ústavnom súde 23. októbra 2013 a písomnú formu sťažnosti doplnila 25. októbra 2013.

6. V žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu   na konanie pred   ústavným súdom sťažovateľka   uviedla,   že   čestne   vyhlasuje,   že   sa   od   roku   2001   dlhodobo   nachádza v nepriaznivej   finančnej   a sociálnej   situácii   a aj   v   reštitučnom konaní pred   všeobecnými súdmi   bola   oslobodená   od   súdnych   poplatkov   a bol   jej   ustanovený   právny   zástupca na základe dokladov, ktoré sú pripojené k spisu sp. zn. 28 Sp/7/2011.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona o ústavnom   súde   vrátane okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom   na   jeho   odmietnutie. Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

9. Napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   ako súdu dovolacieho bol sťažovateľke doručený   26.   augusta   2013,   sťažnosť   proti   nemu   doručila   ústavnému   súdu   faxom 23. októbra 2013 a následne písomným podaním 25. októbra 2013. Z uvedených skutočností sa na prvý pohľad javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná. Ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie),   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv, avšak   najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je   lehota   na   podanie sťažnosti ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   zachovaná   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

Citovaná   judikatúra   je uplatniteľná   v tých   prípadoch,   keď   právomoc   dovolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v procesnom predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu   posúdiť   splnenie   podmienok   prípustnosti   (zakotvených   v   §   237   §   239   OSP)̶ podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.

10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch   podľa   tretej   hlavy   tejto   časti)   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.   Opravný   prostriedok   je   prípustný,   len   ak   to   je   ustanovené   v tejto   časti.   Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Aj   ústavný súd   už vo   svojej   rozhodovacej   praxi   konštatoval   ústavnú   konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprípustné   (II.   ÚS   65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).

Z citovaného   ustanovenia   i judikatúry   vyplýva,   že   najvyšší   súd   nemá   právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania,   ale   o nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   na   konanie   o dovolaní.   Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   OSP],   ale   uznesením   konanie   o ňom   zastaví   pre neodstrániteľný   nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu zodpovedá   aj   výrok   a odôvodnenie   uznesenia,   ktorým   najvyšší   súd   konanie   o dovolaní sťažovateľky zastavil.

V nadväznosti   na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v prípade   podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   zachováva,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu sťažovateľkino   dovolanie   nepredstavovalo   prostriedok   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jej práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

V podmienkach   aktuálnej   právnej   úpravy   teda   sťažovateľka   namiesto   účinného prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho, využila iný prostriedok, ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky   za   kvalitu   ochrany   svojich   hmotných   práv   nemôže   nahrádzať   doterajšou judikatúrou   sformulovaná   zásada   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v prípade podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v popísaných   okolnostiach   by takýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   splnenia procesných   predpokladov   na   konanie   o sťažnosti   podanej   proti   odvolacím   rozsudkom najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti (III.   ÚS   516/2013).   Sťažnosť   sťažovateľky   bolo   preto   potrebné   odmietnuť   ako   podanú oneskorene.

11. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a oneskorenosť sťažnosti nie je možné   odstrániť,   považoval   už   ústavný   súd   rozhodovanie   o   žiadosti   sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti za bezpredmetné, a preto sa ňou nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014