znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 147/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 48/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 48/2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).   Sťažovateľ   podal 30. augusta 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola 6. septembra 2010 Okresnou   prokuratúrou   Považská   Bystrica   predložená   sudcovi   pre   prípravné   konanie. Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 0   Tp   48/2010   z 10.   septembra   2010   bola   žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietnutá.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Tpo 39/2010 zo 4. októbra 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a zároveň mu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebolo o predmetnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta 2010 právoplatne rozhodnuté.  

3. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich označených základných práv postupom okresného súdu takto: «Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje, aby konal „urýchlene“. Výraz „speedily“ jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade predmetom záujmu. Z uvedeného dôvodu, i keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností, tieto sú v zásade veľmi krátke, pričom z hľadiska čl. 5 ods. 4 Dohovoru nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné prieťahy. Za zodpovedajúce čl. 5 ods. 4 považoval Európsky súd pre ľudské práce (ďalej len „ESĽP“) lehotu 14 dní (rozhodnutie ESĽP Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 17 dní (rozsudok ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa 9.1.2003), 23 dní (rozsudok ESĽP vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudky vo veciach G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000)....

Nakoľko v stávke je osobná sloboda jednotlivca, štáty musia organizovať konania takým spôsobom, aby tieto boli vedené s minimálnymi prieťahmi (správa Komisie vo veci Zamir   proti   Spojenému   kráľovstvu   zo   dňa   11.10.1983,   §§   107-108;   rozsudky   ESĽP   vo veciach Mayzit proti Rusku zo dňa 20.1.2005, §49 a Sevk proti Turecku zo dňa 11.4.2006, §37).

ESĽP ďalej opakovane judikoval, že prieťahy, ako ich má na mysli čl. 5 ods. 4 dohovoru,   začínajú   podaním   žiadosti   kompetentným   vnútroštátnym   orgánom   a končia dňom, kedy je rozhodnutie oznámené žiadateľovi alebo jeho obhajcovi (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veciach Koendjbiharie proti Holandsku zo dňa 25.10.1990, § 28; Singh proti Českej republike zo dňa 25.1.2005, § 74; Sevk proti Turecku zo dňa 11.4.2006, §38). Vo veci Kučera proti Slovenskej republike ESĽP konštatoval, že čas spotrebovaný doručovaním rozhodnutia   krajského súdu je taktiež relevantný vzhľadom na znenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, umožňujúce obvinenému opätovne podať žiadosť o prepustenie až   po   uplynutí   štrnástich   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o jeho   predchádzajúcej žiadosti, ak v nej neuvedie iné dôvody (rozsudok ESĽP vo veci Kučera proti Slovenskej republike zo dňa 17.7.2007, §111).

Nakoľko konanie o žiadosti z 30.8.2010 trvá na okresnom súde od 06.09.2010 (s výnimkou doby od 01.10.20010 do 04.10.2010, kedy sa spis nachádzal na krajskom súde), postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   urýchlené   preskúmanie zákonnosti väzby (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa 9.1.2003, §§43-45; Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, §§82-86).»

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní pod sp. zn. 0 Tp 48/2010, prikázal okresnému súdu neodkladne rozhodnúť   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 30.   augusta   2010,   priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 10 000 € a uložil okresnému súdu povinnosť nahradiť trovy konania.  

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

10. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

11. Sťažovateľom označené práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru obsahujú viaceré garancie súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, najmä právo na podanie návrhu na konanie o zákonnosti väzby, právo na kompetentnosť súdu,   právo   na   určitú   kvalitu   preskúmania   podaného   návrhu   a napokon   aj   právo   na urýchlenosť   preskúmania.   Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   samotného   petitu,   ktorým   je ústavný súd viazaný (napríklad I. ÚS 380/09), je však zrejmé, že sťažovateľ namieta iba porušenie   práva   na   neodkladné   a urýchlené konanie o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu,   ktoré   tvorí   obsahovú   súčasť   označených   základných   práv.   Ústavný   súd   preto posudzoval namietané porušenie označených práv iba z tohto pohľadu.

12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

13. Trestný poriadok v § 55 ods. 3 zakotvuje inštitút sťažnosti pre nečinnosť, ktorou sa   ktorákoľvek   zo   strán   trestného   konania   môže   domáhať,   aby   nadriadený   súd   určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. Uvedenú sťažnosť na prieťahy je potrebné   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy, prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ mohol účinne domáhať ochrany svojich základných práv,   ktorých porušenie namietal,   pred   nadriadeným, t. j. krajským súdom (porovnaj I. ÚS 337/06). Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného stanoviska okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ nevyužil túto zákonnú možnosť ochrany svojich základných práv, a preto ústavný súd musel ústavnú sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre neprípustnosť.

14. Keďže k rozhodovaniu o väzbe, ktorej účelom je iba dočasne a v nevyhnutnej miere obmedziť osobnú slobodu jednotlivca, je potrebné pristupovať mimoriadne citlivo a precízne, ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, že existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.  

15.   Ústavný   súd   odhliadnuc od   vyslovenej   neprípustnosti   sťažnosti   preskúmal aj namietaný   postup,   resp.   rýchlosť   konania   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta 2010. Z obsahu sťažnosti, ako aj zo   stanoviska   okresného   súdu okrem už opísaného skutkového stavu vyplýva, že 30. septembra 2010 bola podaná na sťažovateľa obžaloba a právomoc sudcu pre prípravné konanie   prešla   na   zákonného   sudcu,   ktorý   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu uznesením sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010 zamietol. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd priamo konal a rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 30. augusta 2010 od 6. septembra 2010 (keď bola žiadosť predložená sudcovi pre prípravné konanie) do 10. septembra 2010 (keď okresný súd prvýkrát o žiadosti meritórne rozhodol) a následne od 4. októbra 2010 (od rozhodnutia krajského súdu o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 48/2010 z 10. septembra 2010) do 18. októbra 2010 (keď bolo vydané v poradí druhé meritórne rozhodnutie), t. j. okresný súd konal o žiadosti o prepustenie z väzby súhrnne 20 dní. Prihliadajúc aj na to, že okresný súd musel   vykonať aj ďalšie nevyhnutné procesné úkony súvisiace so zabezpečením ďalšieho priebehu konania, ústavný súd uvedenú lehotu nepovažuje za spôsobilú vyvolať porušenie sťažovateľom namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto sťažnosť hodnotí aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevytýkal porušenie označených základných práv vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu,   ústavný   súd   sa   konaním   pred   týmto   súdom   bližšie nezaoberal.   Pre   úplnosť   však   dopĺňa,   že   konanie   o žiadosti   bolo   právoplatne   skončené uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 248/2010 z 18. októbra 2010. Aj keď   z   pohľadu   uvedeného   časového   rozpätia   sa   konanie   o opravnom   prostriedku   na krajskom   súde   môže   javiť   ako   zdĺhavé,   bolo   to   spôsobené   námietkami   sťažovateľa, o ktorých rozhodoval inštančne nadriadený Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ústavný súd v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že   za neodstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takom   prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, resp. zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011