znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 147/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., D., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   20   C   6/2003-161 z 25. apríla 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 371/07 z 19.   novembra   2008   a nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky podať proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 20 C 6/2003-161 z 25. apríla 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 371/07 z 19. novembra 2008 mimoriadne dovolanie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného   práva „zákonom   ustanoveným   postupom   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   porušenia   čl.   1   ods.   1,   čl.   144   ods.   1   a čl.   149   ústavy   rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 6/2003-161 z 25. apríla 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 371/07 z 19. novembra 2008 a nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   podať   proti   označeným   rozsudkom mimoriadne dovolanie.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   „mimoriadnym   dovolaním,   ktoré   bolo doručené porušovateľovi v 1. rade [t. j. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), pozn.] dňa 22. 01. 2010 domáhal preskúmania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 20 C 6/2003-161 zo dňa 25. 04. 2006 a rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 Co 371/2007-225 zo dňa 19. 11. 2008 nakoľko mal za to, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon a vyžadovala si to i ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami...“.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „Porušovateľ   v   2.   rade [t.   j.   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“), pozn.] prípisom zo dňa 22. 02. 2010 t. j. mesiac po doručení podnetu na mimoriadne   dovolanie   sťažovateľovi   oznámil,   že   podnet   na   mimoriadne   dovolanie v súčasnosti nie je možné podať, a preto podnet odkladá, s odôvodnením, že aj napriek tomu, že podnet na mimoriadne dovolanie bol podaný 22. 01. 2010 t. j. pred uplynutím zákonom   stanovenej   lehoty   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v zmysle   §   243g Občianskeho súdneho poriadku, ktorá uplynula dňa 22. 02. 2010, nebolo objektívne možné v tak krátkom čase zabezpečiť spisový materiál Okresného súdu Bratislava II., tento náležite preskúmať   a   rozhodnúť   o   podanom   podnete...“. Podľa   názoru   sťažovateľa „Tým,   že porušovateľ v 2. rade jednoducho odložil podnet na mimoriadne dovolanie s dôvodu, že v lehote jedného mesiaca nebol schopný zabezpečiť spisový materiál z Okresného súdu Bratislava II.... závažným spôsobom zasiahol do práv sťažovateľa a neposkytol tak zákonnú ochranu právam, ktoré boli vyššie citovanými rozhodnutiami závažným spôsobom porušené, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy SR..., nakoľko podnet na   mimoriadne   dovolanie   bol   jediným   možným   prostriedkom   na   zriadenie   nápravy... porušovateľ v 1. ako aj v 2. rade porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   a   zistiť   či   došlo   resp.   nedošlo   k   porušeniu   zákona a zásahu   do   práv   a   právom   chránených   záujmov   sťažovateľa...   Postup,   rozhodovanie a nečinnosť porušovateľov v 1. až v 4. rade (porušovatelia v 3. a 4. rade sú okresný súd a krajský súd, pozn.) vyvoláva u sťažovateľa pocit právnej neistoty, nemožnosti domôcť sa svojich práv súdnou cestou, nedôveru v súdny systém Slovenskej republiky a bol tak popretý základný princíp demokratického a právneho štátu upraveného v čl.   1 ods.   1 Ústavy... Porušovatelia v 1. a 2. rade tým, že vôbec nekonali o podanom podnete na mimoriadne dovolanie... a tým, že porušovatelia v 3. a 4. rade nerešpektovali právo sťažovateľa urobiť podanie   i   faxom   porušili   základné   princípy   právneho   a   demokratického   štátu... a prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu, došlo i k porušeniu čl. 1. ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 144 ods. 1 a čl. 149 Ústavy SR...“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„...   Práva   sťažovateľa...   konaním   porušovateľov   Krajskej   prokuratúry...   a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky...,   Okresného   súdu...   a   Krajským   súdom... a rozhodnutiami...   Okresného   súdu...   sp.   zn.   20   C   6/2003-161   zo   dňa   25.   04.   2006... Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 371/2007-225 zo dňa 19. 11. 2008 boli porušené... právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR... princípov právneho a demokratického štátu v zmysle čl. I. ods. 1 Ústavy SR.

...   Konaním   porušovateľov   Krajskej   prokuratúry...   a   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky...   vo   veci   sp.   zn.   VI/1   Pz   65/10-3,   došlo   k porušeniu...   princípov právneho a demokratického štátu v zmysle čl. 1. ods. 1 Ústavy SR... čl. 149 Ústavy SR, v zmysle   ktorého   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom   chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

... Konaním porušovateľov Okresného súdu... ktoré je vedené pod sp. zn. 20 C 6/2003 a Krajským súdom..., ktoré je vedené pod 2 Co 371/2007-225 došlo k porušeniu... princípov právneho a demokratického štátu v zmysle čl. 1. ods. 1 Ústavy SR... čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods.   2   a   5 a zákonom.

... Ústavný súd SR rozhodnutia... Okresného súdu... sp. zn. 20 C 6/2003-161 zo dňa 25. 04. 2006 a... Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 371/2007-225 zo dňa 19. 11. 2008 zrušuje   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie.“ Sťažovateľ   súčasne   požiadal   o náhradu   trov konania.

4.   Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania (doručený   generálnej   prokuratúre   22.   januára   2010),   sťažnosťou   napadnuté   rozsudky okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako   aj   list   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   39/10-8 z 22. februára 2010 adresovaný právnej zástupkyni sťažovateľa tohto znenia:

„Krajská   prokuratúra...   na   základe   Vášho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania... proti rozsudku Krajského súdu... č. k. 2 Co 371/07-225 zo dňa 19. 11. 2008... zistila,   že   Vášmu   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   možné   vyhovieť, pretože rozsudok Okresného súdu... č. k. 20 C 6/2003-161 zo dňa 25. 4. 2006 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu...   č.   k.   2   Co   371/07-225   zo   dňa   19.   11.   2008   nadobudol právoplatnosť 20. 2. 2009 a podaniu mimoriadneho dovolania toho času už bráni prekážka uplynutia lehoty...

Aj napriek skutočnosti, že Váš podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky doručený dňa 22. 1. 2010, teda pred uplynutím lehoty...,   nebolo   objektívne   možné   v tak   krátkom   čase   zabezpečiť   spisový   materiál Okresného súdu..., tento náležité preskúmať a rozhodnúť o Vašom podnete.

Mimoriadne   dovolanie   proti   Vami   napádaným   rozhodnutiam   súdu...   preto... odkladám.“

II.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6.   Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj porušenie označených   článkov   ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 6/2003-161 z 25. apríla 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 371/2007 z 19. novembra 2008 a nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

7. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nevyužitím   práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie. Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené   v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd).

8. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora   podať   proti   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora.

9.   Z   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu   označeného   základného práva   sťažovateľa   (a   nadväzne na to   aj v sťažnosti uvedených článkov ústavy), ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

10.   Následne   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal tou časťou,   ktorou   namieta   porušenie   označeného   základného   práva   (a   aj   článkov   ústavy) rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 6/2003-161 z 25. apríla 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 371/2007 z 19. novembra 2008.

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

12.   Sťažovateľ   uviedol,   že   krajská   prokuratúra   mu „prípisom   z 22.   2.   2010“ oznámila, že jeho podnet na mimoriadne dovolanie odložila. Z uvedeného (ako aj z obsahu sťažnosti)   vyplýva,   že   sťažovateľ   zrejme   považuje   podanie   podnetu   generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

13.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   adresované   generálnemu   prokurátorovi   nezakladá   podnecovateľovi   (v   danom prípade   sťažovateľovi)   právny   nárok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského súdu začala plynúť nadobudnutím ich právoplatnosti (t. j. 20. februára 2009, a nie až doručením mu odpovede   krajskej   prokuratúry).   Keďže   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť smerujúcu proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

14.   Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že skutočnosť,   že   sťažovateľ   nenamietal   odloženie   jeho   podnetu   krajskou   prokuratúrou podaním opakovaného podnetu na nadriadenú prokuratúru (podľa príslušných ustanovení zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov)   a ani   bližšie neuviedol, čím, resp. akým konkrétnym postupom mala generálna prokuratúra porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu a ním označené články ústavy, zakladá ďalší dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010