znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 147/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 o sťažnosti M. Č., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/08 z 12. júna 2008 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Tos 19/08 z 15. júla 2008 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola   17. septembra   2008   doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/08 z 12. júna 2008 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 19/08 z 15. júla 2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 02. 02. 2007 pod sp. zn.: 0 Tp 142/06 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 02. 2007 pod sp. zn.: 6 Tpo 2/2007 som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v 71 ods.   1   písm.   a),   c)   Trestného   poriadku.   Dňa   13. 02. 2008   bola   podaná   na   mňa obžaloba. Následne uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 14. 03. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 04. 2008 pod sp. zn.: 4 Tos 9/08 bolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby.

Dňa 17. 05. 2008 som podal v zmysle ust. § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť o prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   O   mojej   žiadosti   rozhodol   Okresný   súd   v   Prešove uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08 tak, že táto sa zamieta a zároveň neprijal môj písomný sľub. Proti tomuto rozhodnutiu som podal sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení   priamo   do   zápisnice   na   verejnom   zasadnutí.   Uznesením   Krajského   súdu   v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 bola moja sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody   nezákonné. Z   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Ústavný súd SR v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods.   4 dohovoru,   uviedol,   že jednotlivé   lehoty   sa   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Naproti tomu ESĽP konštatuje, že lehoty sa v takýchto prípadoch počítajú na dni. Za lehoty v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ESĽP považoval lehoty 14 dní, resp. 18 dní, nie však už lehoty 23 dní, či 30, resp. 33 dní.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že lehota začína plynúť podaním žiadosti a končí vynesením konečného rozhodnutia (ak sa rozhoduje vo viacinštančnom konaní), resp. jeho doručením, ak sa rozhodovalo v neprítomnosti obvinenej osoby. Moju žiadosť o prepustenie z väzby som podal dňa 17. 05. 2008 a uznesenie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 mi bolo doručené dňa 23. 07. 2008, t. j. spolu 67 dní.

Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že tak Okresný súd Prešov ako aj Krajský súd v Prešove svojím postupom v konaní pod sp. zn.: 3 T 23/08, resp. 2 Tos 19/08, porušili moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a právo zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Z ustanovení Dohovoru okrem iného vyplýva aj to, že väzba by mala byť opatrením iba výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu. Pokiaľ ide o skúmanie existencie dôvodov väzby   po celú   dobu jej   trvania   je   potrebné skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného so zreteľom na prezumpciu neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody a vždy ich uviesť   v   rozhodnutiach o žiadostiach   obvineného o prepustenie   z   väzby   na   slobodu. Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu musí existovať po celú dobu trvania väzby. Dohovor však nevyžaduje, aby trestný čin bol určitej závažnosti, a naopak, závažnosť   trestného   činu,   ktorý   je   obvinenému   kladený   za   vinu,   sama   osebe   nemôže odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia pristúpiť   ďalšie   dôvody   uvedené   vo   vnútroštátnych   predpisoch.   ESĽP   jednoznačne konštatuje   vo   svojich   rozhodnutiach,   že   dôvody   väzby   musia   byť   vždy   odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody.

Okresný súd v Prešove v uznesení zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08 uvádza, že „v tomto štádiu trestného stíhania doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,   že skutky, pre ktoré bola na moju osobu podaná obžaloba, sa stali, majú znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky som mal spáchať ja.“

Odhliadnuc   od   tejto   „conditio   sine   qua   non“   zákonnosti   väzby,   vo   vzťahu k samotným dôvodom väzby, tieto odôvodňuje Okresný súd v Prešove len tým, že „Súčasne zo skutočnosti, že obom obvineným hrozí vysoký trest (12 až 15 rokov odňatia slobody, resp. výnimočný trest) vyplýva dôvodná obava, že by títo mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu."

Zároveň však konštatuje, že „táto obava je len daná v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo väzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu konania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. § 71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   U   oboch   obvinených   pritom   ani   po   podaní obžaloby nedošlo k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.“

V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať, že dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody, ako napríklad odôvodnenie obavy z úteku len s poukazom na závažnosť trestného činu a hroziaceho trestu a pod.

Okresný   súd   v   Prešove   sa   potom   náležité   nevysporiadal   s   odôvodnením   mojej útekovej väzby a naviac neuviedol ani jednu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu a zakladala tak útekovú väzbu v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. V zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru súd musí takéto konkrétne skutočnosti (odôvodňujúce ďalšie väzobné stíhanie) vždy uviesť v rozhodnutiach o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Taktiež pokiaľ ide o odôvodnenie tzv. preventívnej väzby Okresný súd v Prešove len všeobecne a opätovne skonštatoval, že „Obava z pokračovania trestnej činnosti u M. Č. vyplýva z tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6 obžaloby/ sa mal dopustiť počas výkonu väzby, do ktorej bol zobratý práve z dôvodu zabránenia v páchaní trestnej činnosti. Ak   teda   ani   výkon   väzby   nemal   zabrániť   obvinenému   v   páchaní,   resp.   naplánovaní   či zorganizovaní najzávažnejšej trestnej činnosti, je o to viac odôvodnená obava, že tak môže činiť i v súčasnosti." Tento dôvod mojej väzby bol však ustálený už pri mojom vzatí do väzby dňa 12. 02. 2007, t. j. pred viac ako rokom a pol.

K uvedenému by som chcel ešte uviesť, že ani Krajský súd v Prešove ako nadriadený súd rozhodujúci o mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, nenapravil porušenie môjho   práva   uvedeného   v   čl.   5   ods.   3   Dohovoru,   pretože   Krajský   súd   len   všeobecne skonštatoval, že „Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj krajský súd toho názoru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je daná dôvodná obava, že v prípade prepustenia M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti."

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som potom toho názoru, že všetky vyššie vytýkané   nedostatky   sa   vzťahujú   aj   na   uznesenie   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08.

Na   základe   uvedených   skutočností   som   toho   názoru,   že   Okresný   súd   v   Prešove uznesením zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 a uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 boli porušené moje práva zaručené čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

V tomto smere, by som rád poukázal aj na skutočnosť, že v mojej písomnej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove zo dňa 12. 06. 2008 pod sp. zn.: 3T 23/08 som zároveň navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo výške 1.000.000,-Sk ako náhradu mojej väzby. S touto žiadosťou sa však Krajský súd v Prešove vôbec nezaoberal a ani o nej nerozhodol, čím podľa môjho názoru Krajský súd v Prešove porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy.

Obdobný právny záver, že nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti obvineného v rámci konania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   základe   niektorého   z   prostriedkov nahrádzajúcich väzbu, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, bol vyslovený aj v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 08. 10. 2004 pod sp. zn.: I. ÚS 100/04.

Ústavný súd v náleze zo dňa 08. 03. 2007 sp. zn.: III.ÚS 271/06-34 riešil zásadnú právnu otázku, či z hľadiska ochrany základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy a práva podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru,   možno   pripustiť   stav,   aby   súd   konajúci   vo   veci   samej po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného predĺženia, ale až neskôr. Záver Ústavného súdu je jednoznačný. Ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Hoci   v   mojom   prípade   existovalo   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zo   dňa 14. 03. 2008 pod sp. zn.: 3 T 23/08, o tom, že moja väzba ďalej trvá, rozhodnutie Krajského súdu   v   Prešove   o   mojej   sťažnosti   bolo   vyhlásené   až   dňa 17. 04. 2008 pod   sp.   zn.: 4 Tos 9/2008, t.   j.   po   uplynutí lehoty väzby   posledného predĺženia väzby   v prípravnom konaní (do 01. 04. 2008.

Ak   potom   Krajský   súd   rozhodoval   už   po   01. 04. 2008   o   mojej   sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu, moja väzba sa neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu.

V   mojom   prípade   rozhodnutie   nadriadeného   orgánu   bolo   vydané   až   dňa 17. 04. 2008,   t.   j.   17   dní   po   poslednom   predĺžení   mojej   väzby,   čím   sa   väzba   stála protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

Napriek tomu,   že som   poukazoval na   porušenie   tohto   môjho   práva   aj v   žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 17. 05. 2008, všeobecné súdy ani pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, ani pri rozhodovaní o sťažnosti, nekonštatovali porušenie tohto práva, hoci sú primárnymi ochrancami ústavnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   mám   za   to,   že   uznesením   Okresného   súdu v Prešove pod sp. zn.: 3 T 23/08 zo dňa 12. 06. 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008, sp. zn.: 2 Tos 19/08, ktorým zamietol moju sťažnosť, bolo porušené moje právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy a právo na osobnú slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že moja väzba je nezákonná.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najmä na to, že odôvodnenie uznesení okresného   ako   aj   krajského   súdu   nepredstavujú   hlavne   pre   nedostatok   individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ môjho ďalšieho ponechania vo väzbe, žiadam aby som bol prepustený ihneď z väzby na slobodu»

3. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08, porušili základné právo M. Č., aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

2. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 uznesením zo dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 uznesením zo dňa   15. 07. 2008   porušili   základné   práva   M.   Č.   zaručené   v   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 23/08 uznesením zo dňa 12. 06. 2008 a Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 uznesením zo dňa 15. 07. 2008 porušili základné právo M. Č. zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 porušil právo M. Č. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

1.Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 07. 2008 pod sp. zn.: 2 Tos 19/08 sa zrušuje a Krajskému súdu v Prešove sa prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

5. M. Č. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov   vrátane   Trestného poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva teda v tom, že:

 okresný súd a krajský súd nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. mája 2008 urýchlene, keďže okresný súd rozhodol na verejnom zasadnutí 12. júna 2008 a krajský súd na neverejnom zasadnutí 15. júla 2008,

 nedostatočné odôvodnenie   uznesení   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu podľa sťažovateľa nepredstavujú pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ jeho držania vo väzbe,

 krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou,   ktorú   ponúkol   v   písomnom   odôvodnení sťažnosti zahlásenej ústne priamo po vyhlásení uznesenia okresného súdu,

 jeho väzba sa v čase po 1. apríli 2008 neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu.

8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   rozhodnutím alebo   postupom   všeobecného   súdu   dochádza   k porušeniu   základných   práv   a slobôd garantovaných   ústavou,   resp.   práv   a slobôd   zaručených   dohovorom   ako   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   tak   ústavou,   ako   aj dohovorom   zaujíma   v hierarchii   základných   práv   a slobôd   (ľudských   práv   a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

9. Väzba   je   najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a do   práv   obvineného. Keďže   ide   o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať   o súdnu   kontrolu   zákonnosti   väzby   (Bezicheri   c.   Taliansko   z 25.   októbra   1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou. V zmysle ústavy, ako aj dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   len   skutočnosť,   že   bola   podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola lehota väzby v prípravnom konaní poslednýkrát predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby   (Stasaitis   c.   Litva   z 21. marca   2002). Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jeho   právomoc   na   rozhodovanie   vo   väzobných   veciach predpokladá   výlučne   skúmanie   toho,   či   sa   v konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

10. K sťažnostnej   námietke   o porušení   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o žiadosti sťažovateľa ako obvineného o prepustenie z väzby ústavný súd uvádza:

Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania   a rozhodovania   o žiadostiach   o prepustenie   z väzby   je   nevyhnutné posudzovať   a vykladať   v závislosti   od   podmienok   a   okolností   každej   konkrétnej   veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby zo 17. mája 2008 bola okresnému súdu doručená 22. mája 2008. Okresný súd následne nariadil verejné zasadnutie na rozhodnutie o tejto žiadosti. V súvislosti s verejným zasadnutím ustanovuje Trestný poriadok určenie jeho dňa, času a miesta konania tak, aby osobe,   ktorá   na   verejné   zasadnutia   dala   svoj   podnet   (obvinenému),   obhajcovi, prokurátorovi, prípadne aj iným osobám bola poskytnutá lehota aspoň päť pracovných dní na   prípravu   (§   292   ods.   4   Trestného   poriadku).   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   nevniesol námietku nedodržania tejto lehoty. Verejné zasadnutie sa konalo 12. júna 2008, pričom na tomto   verejnom   zasadnutí   okresný   súd   nerozhodoval   len   o žiadosti   sťažovateľa   (a jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom) ale aj o žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal obvinený J. M. a ktorá bola doručená okresnému súdu 26. mája 2008. Sled   procesných   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v období   od   22.   mája   2008 (doručenie žiadosti sťažovateľa) do 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) svedčí   o urýchlenom   a prednostnom   konaní   okresného   súdu,   ktorému   aj   s ohľadom na rozsiahlosť spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľa (rádovo tisíce strán) nemožno pripísať porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa.

Vo vzťahu k rýchlosti konania a rozhodovania krajského súdu ako sťažnostného súdu ústavný súd uvádza:

V období od 12. júna 2008 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) do 23. júla 2008 (doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) konajúce všeobecné súdy a sťažovateľ realizovali sled týchto procesných úkonov: ústne zahlásenie sťažnosti sťažovateľom priamo na   verejnom   zasadnutí,   písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu,   písomné odôvodnenie ústne podanej sťažnosti sťažovateľom, neverejné zasadnutie krajského súdu a rozhodnutie   o sťažnosti   sťažovateľa   (ako   aj   o sťažnosti   obvineného   J.   M.),   písomné vyhotovenie   uznesenia   krajského   súdu,   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   okresnému súdu, doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi. Krajský súd pritom rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2008 v čiastočne inom zložení senátu, než v akom rozhodoval o jeho predchádzajúcej sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   zo   14.   marca   2008,   ktorým   prvostupňový   súd   rozhodol,   že   väzba u sťažovateľa   trvá.   Oboznámenie   sa   s rozsiahlym   spisovým   materiálom   v trestnej   veci sťažovateľa, aj keď iba v rozsahu nevyhnutne potrebnom na rozhodnutie o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe všetkými členmi senátu, ak sa toto realizuje v primeranej lehote a možno ho považovať za urýchlené, treba tiež zohľadniť pri posudzovaní tejto sťažnostnej námietky sťažovateľa.

S ohľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu   a krajského   súdu   v súvislosti   s rýchlosťou   ich   konania   a rozhodovania   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nedošlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.

11. K sťažnostnej   námietke   sťažovateľa   o nedostatočnom odôvodnení   uznesení okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľa   nepredstavujú   pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný základ jeho držania vo väzbe, ústavný súd uvádza:

Okresný súd v písomnom vyhotovení uznesenia z 12. júna 2008 poukázal na genézu väzobného   stíhania   sťažovateľa   a obvineného   J.   M.,   obsah   žiadosti   sťažovateľa a obvineného   J.   M.   o prepustenie   z väzby,   ustanovenia   Trestného   poriadku   o väzbe, stanovisko prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obvineného J. M. prednesené na verejnom zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí. Ďalej okresný súd v odôvodnení uznesenia uviedol: ,,Súd po oboznámení sa s vyjadreniami procesných strán konania a po preskúmaní spisového materiálu vzťahujúceho sa k dôvodom väzby dospel   k   záveru,   že   v   tomto   štádiu   trestného   stíhania   doposiaľ   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bola na obv. Č., M. a spol. podaná obžaloba sa stali, majú znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obv. Č., resp. v jednom prípade i obv. M. Súčasne zo skutočnosti že obom obvineným hrozí vysoký trest (12 až 15 rokov odňatia slobody, resp. trest výnimočný), vyplýva dôvodná obava, že by títo mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo hroziacemu vysokému trestu. Je pravdou, že táto obava je daná len v rovine pravdepodobnosti a nie v rovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obvinení nebudú vo väzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhania, ktoré nemožno v tomto štádiu konania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. § 71 ods. 1   písm.   a)   Tr.   poriadku.   U   oboch   obvinených   pritom   ani   po   podaní   obžaloby   nedošlo k oslabeniu podozrenia, ktoré bolo dôvodom pre ich vzatie do väzby.

Obava   z   pokračovania   v   žalovanej   trestnej   činnosti   u   obv.   M.   Č.   vyplýva   z   tej skutočnosti, že skutku uvedeného v bode 6) obžaloby sa mal dopustiť počas výkonu väzby, do ktorej bol vzatý práve z dôvodu zabránenia v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Ak teda ani výkon väzby nemal zabrániť obvinenému v páchaní, resp. naplánovaní či zorganizovaní najzávažnejšej   trestnej   činnosti,   je   o   to   viac   odôvodnená   obava,   že   tak   môže   činiť i v súčasnosti.

K   námietkam   obvineného   Č.   a   obv.   M.   vo   vzťahu   k   údajnej   procesnej   chybe spočívajúcej v tom. že krajský súd rozhodol až po lehote, do ktorej im bola v prípravnom konaní ostatnýkrát predĺžená lehota väzby súd uvádza nasledovné:

V   intenciách   citovaných   rozhodnutí   Ústavného   súdu   je   všeobecný   súd   povinný rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Podľa názoru Ústavného súdu SR bez takéhoto   rozhodnutia   nemožno   považovať   väzbu   za   zákonnú,   pretože   táto   sa   nemôže zakladať iba na podaní obžaloby a musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Vychádzajúc z uvedeného výkladu je nesporné, že všeobecným súdom je súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie   o   väzbe   obvineného,   resp.   ojej   predĺžení.   Takýmto   súdom   v prejednávanom prípade je v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku Okresný súd Prešov. Tento súd svojim rozhodnutím zo dňa 14. 3. 2008 rozhodol o ďalšom trvaní väzby a učinil tak pred uplynutím lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba v prípravnom konaní. Teda do 1. 4. 2008.   Ak   krajský   súd   rozhodol   vo   veci   až   17. 4. 2008   nerozhodoval   ako   súd rozhodujúci o väzbe, ale rozhodoval ako sťažnostný súd o opravnom prostriedku, ktorý podali   obvinení   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno akceptovať právny názor obvinených, resp. ich obhajcov, že aj krajský súd má rozhodnúť do skončenia lehoty predĺženia lehoty väzby z prípravného konania. Z uvedených dôvodov súd žiadosti oboch obvinených zamietol.

Obv. M. Č. ponúkol ako nahradenie väzby písomný sľub, ktorý však súd vzhľadom na závažnosť prejednávaných trestných činov a tiež aj vzhľadom na osobu obvineného Č., ktorý   už   v minulosti bol   odsúdený pre závažné trestné činy nepovažoval za dostatočný na nahradenie väzby, preto tento písomný sľub súd neprijal.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, ako aj sťažnosť   obvineného   J.   M.   ako   nedôvodné,   uviedol   obsah   výroku   a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia Trestného poriadku o rozsahu preskúmavacej činnosti sťažnostného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   uviedol:,,Krajský   súd   po   preskúmaní napadnutého   uznesenia,   sťažnosti   obvinených   ako   aj   dôkazov,   ktoré   predchádzali vyhláseniu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu bolo urobené v súlade so zákonom.

Vzhľadom na vykonané dôkazy a rozhodnutia Ústavného súdu SR, je aj krajský súd toho   názoru,   že   aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   je   daná   dôvodná   obava,   že v prípade prepustenia obvineného M. Č. z väzby, tento ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

U obvineného J. M. je možné predpokladať, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu.

Čo   sa   týka   námietok oboch   obvinených   vo vzťahu k rozhodnutiu   krajského   súdu zo dňa 17. 4. 2008 krajský súd sa plne stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a jeho právnym názorom a preto dospel k záveru, že týmto rozhodnutím nebol porušený zákon, ani žiadne z rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Správne   rozhodol   okresný   súd,   keď   neprijal   písomný   sľub   obvineného   Č.   ako nahradenie   väzby   a   to   vzhľadom   na   osobu   obvineného,   na   jeho   predchádzajúci   život a na možnosť   obavy   z   toho,   že   v   prípade   jeho   prepustenia   z   väzby   na   slobodu   bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   preto   krajský   súd   sťažnosti   obvinených M. Č. a J. M. ako nedôvodné v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

Ústavný   súd   k   takémuto   odôvodneniu   uznesenia   okresného   súdu   a uznesenia krajského súdu považuje za potrebné iba stručne uviesť toto:

Predovšetkým,   neprislúcha   ústavnému   súdu,   aby   v rámci   konania   o ústavnej sťažnosti   posudzoval,   či   dokonca   skúmal   existenciu   dôvodov   väzby   sťažovateľa   alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného   väzbou.   Jedným   z týchto   princípov   je   aj   zákonnosť   dôvodov   na   vzatie obvineného do väzby.

Uznesenie   okresného   súdu   spĺňa   zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie   uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu sa   na   prvý   pohľad   v časti   jeho   vlastného   odôvodnenia   môže   javiť   ako   nedostatočne odôvodnené,   avšak,   keďže   krajský   súd   preskúmaval   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia a predchádzajúceho konania okresného súdu, pričom sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil (považoval ho za ústavné a zákonné), odkázal na jeho dôvody, nebolo jeho povinnosťou opätovne uvádzať dôvody, na základe ktorých rozhodol okresný súd. Preto ústavný súd považoval aj uznesenie krajského súdu za zákonné a ústavne akceptovateľné, pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci nemohol ústavný súd dôvody týchto uznesení ďalej dopĺňať či rozvíjať.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením okresného súdu a krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

12. K sťažnostnej námietke, že krajský súd v rámci konania o sťažnosti nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorú ponúkol v písomnom   odôvodnení   sťažnosti   zahlásenej   ústne   priamo   po   vyhlásení   uznesenia okresného súdu, ústavný súd uvádza:

Vecne   a miestne   príslušným   súdom   na   rozhodovanie   o žiadosti   obvineného (sťažovateľa)   o prepustenie   z väzby   je   v štádiu   súdneho   konania   v zásade   okresný   súd. Sťažovateľ adresoval svoju žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu a pre prípad, že by   tento   dospel   k záveru,   že   dôvody   väzby   u neho   trvajú,   ponúkol   na   jej   nahradenie písomný sľub. Okresný súd prvým výrokom uznesenia z 12. júna 2008 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, a druhým výrokom jeho písomný sľub ako nahradenie väzby neprijal. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, pričom tvrdí, že v jej písomnom odôvodnení zároveň ,,navrhol a žiadal prijatie peňažnej záruky vo výške 1 000 000 Sk ako náhradu mojej väzby“. Podľa   sťažovateľa   tým, že krajský súd sa jeho   alternatívnou   žiadosťou   o nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   nezaoberal a nerozhodol   o nej,   porušil   jeho   práva,   pričom   poukazuje   v tejto   súvislosti   na   nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 100/04.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje na   ustanovenie   §   192   ods.   1   Trestného poriadku, ktorý upravuje rozsah preskúmavacej činnosti krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorý vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu   o väzbe   (§   83   Trestného   poriadku),   treba   aplikovať   aj   vo   vzťahu k preskúmavaniu tzv. väzobných rozhodnutí prvostupňového (okresného) súdu. Podľa tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Účinná zákonná úprava, ktorá je základom konania a rozhodovania krajského súdu ako   sťažnostného   súdu   (vychádzajúc   aj   z   čl.   2   ods.   2   ústavy),   teda   zakotvuje tzv. obmedzený   revízny   princíp.   Tento   spočíva   v tom,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe   preskúmava   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia zo všetkých hľadísk (bez ohľadu na to, či ich sťažovateľ v sťažnosti výslovne uviedol, alebo nie) a správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to   rovnako   z hľadiska   všetkých   chýb,   ktoré   mohli   spôsobiť   nesprávnosť   napadnutých výrokov   uznesenia   (opäť   bez   ohľadu   na   ich   konkretizáciu   v   sťažnosti).   Preskúmavacia činnosť   krajského   súdu   ako   sťažnostného   súdu   je   teda   limitovaná   rozsahom   predmetu konania pred prvostupňovým - okresným súdom a zákonná úprava nepredpokladá, že by krajský   súd   ako   sťažnostný   súd   mal   rozhodovať   o určitej   skutočnosti,   ktorá   nebola predmetom   konania   pred   okresným   súdom.   Uvedené   by   bolo   okrem   iného   v   rozpore s dvojinštančnosťou konania a rozhodovania o väzbe, ktorá vyplýva z viacerých ustanovení trestného poriadku (§ 83 a § 76). Ustanovenie § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku síce zakotvuje   právomoc   krajského   súdu   v prípade,   že   nezamietne   sťažnosť   z dôvodov uvedených v § 193 ods. 1 Trestného poriadku, zrušiť napadnuté uznesenie a rozhodnúť o veci,   avšak   aj   toto   zákonné   ustanovenie   treba   vykladať   s ohľadom   na   rozsah preskúmavacej   činnosti   krajského   súdu   tak,   že   nie   je   namieste   v konaní   o sťažnosti rozširovať predmet konania nad rámec predmetu konania pred prvostupňovým súdom.

K uvedenému nálezu sp. zn. I. ÚS 100/04 ústavný súd stručne uvádza, že jeho závery nemožno   aplikovať   v trestnej   veci   sťažovateľa   a   ani   nimi   nemožno   s úspechom odôvodňovať   ústavnú   sťažnosť.   V tejto   veci   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práv sťažovateľa   v súvislosti   s tým,   že   uznesením   okresného   súdu   v spojení   s uznesením krajského súdu nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu. V tomto prípade však o alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom, ktorá bola súčasťou žiadosti o prepustenie z väzby, nebolo rozhodnuté okresným súdom ako prvostupňovým súdom, pričom toto pochybenie nenapravil v rámci konania o sťažnosti ani krajský súd. Nejde teda o rovnaký procesný stav ako v prípade sťažovateľa, ktorý ponúkol nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   až   v štádiu   konania   o sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu.

Preto podľa ústavného súdu krajský súd nepochybil, keď nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou, keď táto bola sťažovateľom ponúknutá až po vyhlásení uznesenia okresného súdu. Na strane druhej treba uviesť, že krajský   súd   mohol   v záujme   presvedčivosti   svojho   uznesenia   uviesť   svoje   stanovisko k tomuto návrhu sťažovateľa, jeho absencia však s ohľadom na už uvedené nemôže viesť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

13. K sťažnostnej   námietke,   že väzba   sťažovateľa   sa   v čase   po   1.   apríli   2008 neopierala o právoplatné rozhodnutie súdu, ústavný súd uvádza, že táto právna otázka už bola predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý na podklade sťažnosti sťažovateľa rozhodoval   o namietanom   porušení   jeho   práva   na   osobnú   slobodu v konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 9/2008. Uznesením z 5. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 252/08 ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v odôvodnení uviedol:,,Základnou   zásadou,   ktorej   sa   sťažovateľ   dovoláva,   je,   že   obmedzenie   osobnej slobody   väzbou   sa   musí   vždy   a bezvýnimočne   opierať   o rozhodnutie   všeobecného   súdu. Absencia takéhoto rozhodnutia znamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. V predmetnej veci preto treba posúdiť, či neprávoplatné uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 je dostatočným podkladom na trvanie väzby sťažovateľa po 1. apríli 2008.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení obvineného z väzby alebo proti rozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal, nemala odkladný účinok.

Z uvedených úvah možno vyvodiť záver, že neprávoplatné, ale predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia (sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť).“

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol.   V tejto   veci   sa   teda   ústavný   súd   v zásade   nemohol pre neprípustnosť   zaoberať   touto   sťažnostnou   námietkou   sťažovateľa.   Je   však   potrebné uviesť, že v tomto konaní pred ústavným súdom sa z tých istých dôvodov namieta porušenie práv sťažovateľa inými rozhodnutiami všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, ako   sa   namietalo   sťažnosťou   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vedeným   pod   sp.   zn. II. ÚS 252/08.

Ústavný súd preto v záujme sťažovateľa posúdil aj túto jeho sťažnostnú námietku. Nezistil však žiaden dôvod na odklon od právneho názoru ústavného súdu vysloveného v uznesení z 5. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 252/08, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde). Nad rámec potreby ústavný súd uvádza, že okresný súd sa v uznesení z 12. júna 2008 primeraným a ústavne konformným spôsobom vysporiadal aj s touto časťou argumentácie sťažovateľa a s týmito dôvodmi sa stotožnil aj krajský súd v uznesení z 15. júla 2008.

14. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   na   neverejnom   zasadnutí   senátu.   Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že   by   sťažnosti   bolo   vyhovené   (návrh   na   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu,   príkaz krajskému   súdu   prepustiť   sťažovateľa   neodkladne   z   väzby   na   slobodu,   náhrada   trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009