znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 147/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pre namietané porušenie jeho práva zaručeného v čl. 37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 84/07 z 3. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 6. augusta 2007 doručené podanie S. S. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „sťažnosť“ vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a pre namietané porušenie jeho práva zaručeného v čl. 37 ods.   3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 3. júla 2007 sp. zn. 5 Tpo 84/07.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených základných   práv   súvisiacich   s osobnou   slobodou   tým,   že   krajský   súd   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   v predmetnej   veci   nepostupoval   v súlade   s označenými ustanoveniami   medzinárodných   dohovorov   a ústavy,   čo   podľa   jeho   tvrdenia   viedlo k situácii, v ktorej „má za to, že vyššie uvedený postup Krajského súdu v Banskej Bystrici je v rozpore s jednou zo základných zásad trestného konania a to s § 2 ods. 14 Tr. por. ako aj ústavným článkom 47 ods. 3 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, Listinou základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3 v náväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu z 3. júla 2007 na neverejnom zasadnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 11. júna 2007. Krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu nie je opodstatnená a dosiaľ nezanikli ani dôvody preventívnej väzby.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   prijatím   uvedeného   uznesenia   krajského   súdu   došlo k porušeniu   ním   označených   základných   práv,   pretože   „nemal   možnosť   sa   vyjadriť k tvrdeným skutočnostiam súdu ohľadom existencie a odôvodnenosti ďalšieho trvania väzby (...) na neverejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 03. 07. 2007...“. Sťažovateľ   poukazuje aj   na   skutočnosť:   „Nie   je   mi   zrejmé   na   základe   akých konkrétnych dôvodov a skutočností dospel Krajský súd na neverejnom zasadnutí dňa 03. 07. 2007 k záveru, že dôvody väzby naďalej trvajú (...).“

Sťažovateľ tvrdí, že „(...) boli porušené moje základné práva pretože ako obvinený v trestnom konaní som nemal v súdnom konaní rovnakú možnosť uplatňovania procesných práv   tak   ako   iné   procesné   strany   a súd“. V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ argumentuje: „Keďže vypočutý som nebol, o konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 03.   07.   2007   som nevedel   považujem   to   za   výrazné   porušenie mojich základných   práv a slobôd, poukazujúc na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd konštatoval nálezom   porušenie   označených   práv,   aby   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu   a prikázal krajskému súdu neodkladne prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu. Zároveň sťažovateľ žiada o priznanie trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prípadoch rozhodovania súdu o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo rozhodovania   súdu   o ponechaní   obvineného   vo   väzbe,   či   jeho   prepustení   z nej   môže dotknutá osoba vzniesť požiadavku, aby jej bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne   vypočutou.   Pokiaľ   je   taká   požiadavka   relevantná,   spĺňajúca   určité   kvalitatívne náležitosti,   minimálne   z nej   musia   byť   zrejmé   konkrétne   fakty,   ktoré   sa   nezdajú   ani nepravdepodobné,   ani   bezvýznamné,   majúce   na   rozhodovanie   súdu   význam,   a   ktoré nemožno objasniť inak, než osobným vypočutím, je povinnosťou súdu osobné vypočutie vykonať; súd, ktorý nevyhovie požiadavke na osobné vypočutie v týchto prípadoch, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, aké dôvody ho viedli k odopretiu tohto výsluchu.

Ústavný súd je totiž toho názoru, že ani z ústavy, ani z dohovoru a ani judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva povinnosť vytvoriť priestor na vypočutie v dvoch stupňoch. Ďalej ústavný súd považuje za nutné v súlade so svojou už ustálenou judikatúrou (porov. I. ÚS 352/06-56) zdôrazniť, že absencia osobného vypočutia v konaní o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   neznamená   vždy   automaticky   porušenie ústavne   zaručených   práv   a slobôd,   ale   každý   prípad   treba   posudzovať   individuálne, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, vrátane toho, či sťažovateľ vzniesol požiadavku, aby mu bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne vypočutý, a táto požiadavka spĺňala určité kvalitatívne náležitosti.

Ústavný súd konštatuje, že zo spisov ani zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ osobné   vypočutie   pred   krajským   súdom   požadoval,   ani že   by   v tejto   súvislosti   uviedol jedinú konkrétnu námietku, ktorej preukázanie by, vo vzťahu k existujúcim konkrétnym väzobným   dôvodom,   reálne   mohlo   v rámci   vypočutia   vyvrátiť   konkrétny   dôvod opodstatňujúci   väzbu.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   v postupe   krajského   súdu   také nedostatky,   ktoré   by   porušovali   základné   práva   sťažovateľa,   jeho   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008