znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 147/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., V., M. M., V. a P. H., V., všetci právne zastúpení JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H., M. M. a P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. marca 2007 doručená sťažnosť A. H., M. M. a P. H. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Okresným súdom   Košice   –   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   15   C   217/04   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   konanie   vedené   okresným   súdom prebieha so zbytočnými prieťahmi, keďže ani po viac ako 18 rokoch od podania návrhu nie je právoplatne skončené, pričom   uviedli   chronologický   sled uskutočnených pojednávaní a poukázali na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu vo veci samej z 28. septembra 2001, vydaný po takmer 13 rokoch od podania žaloby, bol po odvolaní zrušený Krajským súdom v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a vrátený   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu. Rozsudok bol zrušený pre nejasnosť, aké dokazovanie bolo vo veci vykonané, nepresnosť geometrických plánov uvádzaných v rozsudku a jeho celkovú nepresvedčivosť. K úkonom vykonaným okresným súdom v ďalšom období nezaujali sťažovatelia žiadne stanovisko, uviedli, že okresný súd vo veci opäť rozhodol rozsudkom 21. novembra 2006, voči ktorému bolo podané odvolanie.

Sťažovatelia   sa   vo   svojej   sťažnosti   odvolávali   aj   na   nálezy   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 251/05 a sp. zn. II. ÚS 170/06, v ktorých ústavný súd na základe podaných sťažností   iných   účastníkov   konania   vyslovil   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C 217/04.

Na základe uvedených skutočností   sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol takto:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 15 C 217/04, p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   –   okolie   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 217/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi v   1. rade priznáva primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 160 000,- Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd Košice – okolie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi v   2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 160 000,- Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd Košice – okolie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi v 3. rade priznáva primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 160 000,- Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd Košice – okolie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice – okolie j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 15 320,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B. (...).“

II.

Podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a skutočností   vyplývajúcich   z konaní   vedených ústavným súdom vo veciach sp. zn. IV. ÚS 251/05 a II. ÚS 170/06 zistil, že sťažovatelia boli   účastníkmi   konania   vedeného   okresným   súdom   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam v postavení odporcov v 38., 39. a 40. rade od roku 1998, po smrti svojho právneho predchodcu M. H. Ústavný súd zhodne so sťažovateľmi konštatuje, že konanie bolo síce začaté v roku 1988 a ani po viac ako devätnástich rokoch nebolo právoplatne ukončené. Uvedený stav je však potrebné posudzovať komplexne a do úvahy treba zobrať predovšetkým skutočnosť, ako okresný súd postupoval v čase po vydaní ostatného nálezu vo veci sp. zn. II. ÚS 170/06 z 13. júla 2006, ktorým mu ústavný súd uložil povinnosť konať bez zbytočných prieťahov. Preverením vykonaných úkonov okresného súdu v spise sp. zn. 15 C 217/04 bolo zistené, že v období po vydaní nálezu a do dňa podania sťažnosti ústavnému   súdu   konal   okresný   súd   plynulo   a bez   zbytočných   prieťahov.   Uznesením č. k. 15 C   217/04-155   z 26.   júla   2006   okresný   súd   v rámci   komplexného   vyriešenia nedoložených   vlastníckych   vzťahov   všetkých   účastníkov   pripustil   do   konania   ďalších účastníkov, na základe čoho tak v konaní vystupujú na strane navrhovateľov piati účastníci a na   strane   žalovaných   58   účastníkov.   Okresný   súd   označeným   uznesením   ustanovil desiatim žalovaným, ktorých pobyt nie je známy, za opatrovníka zamestnankyňu okresného súdu na zastupovanie v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dožiadaním z 26. júla 2006 prešetril pobyt ďalších účastníkov v konaní v obciach N. a V. a požiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o oznámenie dedičov po neb. K. H. Dňa 28. júla 2006 požiadal okresný súd o pripojenie ďalších dedičských spisov a po oboznámení sa s nimi určil 26. októbra 2006 termín pojednávania na 21. november 2006. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo veci, ktorý bol účastníkom konania expedovaný 19. januára 2007. Proti rozsudku podal odvolanie odporca v 25. rade, na základe čoho bol spis 29. mája 2007 doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, kde sa v súčasnosti aj nachádza.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd vo veci sp. zn. 15 C 217/04 po náleze vydanom vo veci sp. zn. II. ÚS 170/06 z 13. júla 2006 postupoval   v konaní   plynule,   rešpektoval   príkaz   ústavného   súdu   a   uskutočňoval   úkony v primeraných lehotách. Jeho postup nebol poznamenaný zbytočnými prieťahmi a v čase podania sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu už bolo vo veci meritórne rozhodnuté.

Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že sťažovatelia na strane jednej majú síce zaručené právo na prerokovanie veci v primeranej dobe, ale na strane druhej, ak v priebehu súdneho   sporu,   v ktorom   vystupovali   ako   odporcovia   (žalovaní),   sami   až   v roku   2004 perfektne formulovali svoj procesný nárok vzájomným návrhom, ktorým chceli usporiadať aj svoje nedoložené vlastnícke právo po svojom právnom predchodcovi neriešené niekoľko desiatok rokov, potom všeobecnému súdu nemožno zazlievať, resp. pričítať, že v ich veci už dávno nerozhodol   právoplatne,   ale ani to,   že by táto „neprimeraná“ doba   bola proti oprávneným   očakávaniam   sťažovateľov.   Bolo   to   práve   naopak,   lebo   sťažovatelia   len od r. 2004 – teda stále ešte v primeranej dobe – očakávali od súdu vyriešenie aj svojich vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré sa objavili po podaní znaleckého posudku znalca Ing. M. H. z 30. marca 2004 v pôvodnom konaní.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007