znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 147/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom Ľ., zastúpeného advokátom JUDr. P. Z., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   v konaní   o vydanie nehnuteľností a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 31. januára 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 13. marca 2006 J. K., bytom Ľ. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. P. Z., K., namieta porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   v   konaní   o   vydanie   nehnuteľností   podľa   §   9   zákona   č.   229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“).

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ministerstvom, prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk a náhradu trov konania.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ „(...) dňa 27. 8. 2003 ako oprávnená osoba zaslal Ministerstvu obrany SR, Správe majetku a výstavby so sídlom K. výzvu na uzavretie dohody na vydanie nehnuteľností podľa § 9 zák. č. 229/91 Zb. v znení neskorších zmien a zároveň si uplatnil nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktoré z dôvodu uvedeného v § 6 ods. 1 písm. v/ prešli na štát.

Povinná osoba, v danom prípade Ministerstvo obrany SR, do dnešného dňa žiadosť sťažovateľa žiadnym spôsobom nevybavila. Nesplnila si svoju zákonnú povinnosť v lehote 60-dní uzavrieť dohodu s oprávnenou osobou o vydaní nehnuteľností, tak ako jej to vyplýva z ustanovení zákona č. 229/91 Zb. v znení neskorších zmien“.

Podľa názoru sťažovateľa „(...) povinná osoba sa dopustila zbytočných prieťahov v konaní a tak porušila jeho ústavné právo obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že neuzavretie dohody v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. kvalifikuje sťažovateľ ako porušenie ním označených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Podľa právneho názoru ústavného súdu bežne uplatňovaného v jeho rozhodovacej praxi „výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy, predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu a aj inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy s tým, že oprávnený subjekt sa zákonom ustanoveným postupom domáha svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   príp.   na   inom   zákonom   ustanovenom   orgáne Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 20/97, I. ÚS 30/97)“.

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je, že sa ho oprávnená osoba domáha zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jej poskytnutie, pričom rozsah, spôsob a doba jeho uplatnenia závisí výlučne od toho, kto sa jej domáha (napr. I. ÚS 49/99).

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy priznáva aj v konaní orgánov verejnej správy. Uplatnenie tohto základného práva možno pokladať   za   právne   významné   len   v takých   prípadoch   konania   pred   orgánmi   verejnej správy, kde zákon neustanovuje právne účinky nečinnosti správneho konania, v dôsledku čoho   nečinnosť   alebo   pomalá   činnosť   orgánu   verejnej   správy   marí   uplatnenie   práva oprávnenej osoby (napr. II. ÚS 62/99).

Podľa ustanovenia § 9 zákona č. 229/1991 Zb.:„(1) Nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

(2) Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

(3)   Rozhodnutie   pozemkového   úradu   o neschválení   dohody   preskúma   na   návrh účastníka súd.

(4) Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad.

(5) Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže pozemkový úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej   nehnuteľnosti   vecné   bremeno,   prípadne   uložiť   iné   opatrenia   na   ochranu životného prostredia alebo dôležitých záujmov iných vlastníkov.

(6)   K nehnuteľnostiam   vydaným   podľa   §   6   ods.   1   písm.   v)   vzniká   v prospech povinnej   osoby   vecné   bremeno   tak,   aby   určenie   nehnuteľnosti   na   obranu   štátu   ostalo zachované.   Podkladom   na   vykonanie   záznamu   o vzniku   vecného   bremena   v katastri nehnuteľností je rozhodnutie okresného úradu podľa odseku 2.

(7)   Proti   rozhodnutiu   pozemkového   úradu   podľa   odsekov   4   až   6   možno   podať opravný prostriedok na súd.“

V zmysle   citovaných   právnych   noriem   dohoda   o vydaní   nehnuteľnosti   (resp. jej uzatvorenie)   nie   je   rozhodnutím   vydaným   orgánom   verejnej   správy   (štátnym   orgánom) v správnom   konaní.   Táto   dohoda   podlieha   schváleniu   iným   orgánom   (pozemkovým úradom), a to formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní (§ 9 ods. 2). Ak k dohode nedôjde,   rozhodne   (t.   j.   vydá   rozhodnutie   v rámci   správneho   konania)   o vlastníctve k nehnuteľnosti   tento   iný   orgán   (§   9   ods.   4).   Proti   tomuto   rozhodnutiu   možno   podať opravný prostriedok na súd (§ 9 ods. 7).

Svoj nárok (právo) mohol a mal sťažovateľ uplatniť v rámci postupu stanoveného už vyššie citovanými právnymi normami (§ 9), prípadne sa domáhať (ak by bol aj pozemkový orgán   nečinný)   nápravy   prostredníctvom   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku v rámci správneho súdnictva, a nie domáhať sa nápravy v rámci konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje v rámci právomoci taxatívne vymedzenej ústavou. Obsahom právomoci ústavného súdu nie je nahradzovanie iných štátnych orgánov vo veciach, ktoré sú im ústavou a zákonmi Slovenskej republiky dané do ich rozhodovacej právomoci.

Nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   ukladať   orgánom   verejnej   správy   povinnosť konať, ak sa uloženia tejto povinnosti nedomáhal oprávnený subjekt podaním návrhu na príslušnom   na   to   zákonom   určenom   orgáne,   a to   spôsobom   určeným   zákonom.   Taktiež posudzovanie   zákonnosti   postupu   (vrátane   realizácie   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov) orgánov verejnej správy nie je v právomoci ústavného súdu.

Vychádzajúc   z petitu   sťažnosti   nie   je   ústavný   súd   príslušným   (nie   je   v jeho právomoci)   súdnym   orgánom   Slovenskej   republiky   na   zabezpečenie   ďalšieho   postupu v konaní o nároku sťažovateľa vyplývajúceho z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb.

Už citované ustanovenia uvedenej právnej normy (§ 9) určujú postup oprávnenej osoby pri domáhaní sa realizácie svojho nároku. V prípade nekonania vecne príslušného orgánu verejnej správy Občiansky súdny poriadok umožňuje využitím § 244 (žalobou na nečinnosť   orgánu   verejnej   správy)   dosiahnuť   v rámci   správneho   súdnictva   účel   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (podľa ustanovenie § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sa totiž „postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť“).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006