znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 147/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G.,   B., vo veci porušenia základných práv a slobôd v priebehu volieb do Národnej rady Slovenskej republiky vyhlásených na 20. a 21. september 2002, porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2002 sp. zn. 1 So VL 4/02-75,   ako   aj   porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Národnou radou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 5. septembra 2002 doručená sťažnosť Ing. J. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných   práv   a slobôd   v priebehu   volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky vyhlásených na 20.   a   21. september 2002,   porušenie čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. augusta 2002 č. k. 1 So VL 4/02-75, ako aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Národnou radou Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti a z pripojených listín vyplýva, že sťažovateľ namieta postup a priebeh volieb do Národnej rady Slovenskej republiky vyhlásených na 20. a   21. september 2002. Sťažovateľ je toho názoru, že politické strany, ktoré odovzdali svoje kandidátne listiny zapisovateľke Ústrednej volebnej komisie 17. júla 2002, nedodržali termín určený podľa § 17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1990   Zb.   o voľbách   do   Slovenskej národnej   rady   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „volebný   zákon“),   preto   žiadal rozhodnúť, že tieto sa nemôžu zúčastniť volieb, a domáhal sa aj toho, aby Ústredná volebná komisia   „do   24   hodín   od   vyhlásenia   tohoto   rozhodnutia“   zverejnila   zoznam   týchto politických strán. V predmetnej veci sa sťažovateľ obrátil aj na najvyšší súd, ktorý jeho návrh   uznesením   z 9.   augusta   2002   č.   k.   1   So   VL   4/02-75   zamietol,   a tým   podľa sťažovateľa   porušil   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000,-- Sk, alternatívne žiada vysloviť, že „Národná rada SR prijatím § 19 ods. 4 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov porušila čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení   zákona č. 209/1992   Zb.   tým,   že   obrala   sťažovateľa   a ostatných   občanov   o právo   obrátiť   sa   na Najvyšší súd SR v prípade, že príde k porušeniu zákona Ústrednou volebnou komisiou či politickými stranami a je povinná vyplatiť sťažovateľovi a všetkým občanom, ktorí o to požiadajú, spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5 000,- Sk.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   12.   júla   2002   ako   „nezávislý   občan   Slovenskej republiky“ predložil zapisovateľke Ústrednej volebnej komisie svoju kandidátnu listinu do volieb do Národnej rady Slovenskej republiky odvolávajúc sa na článok 2 ods. 3 ústavy, bolo mu však oznámené, že kandidátne listiny môžu predkladať iba politické subjekty, nie nezávislí kandidáti, pričom aj túto skutočnosť namietal na   najvyššom súde, napadnutým uznesením   mu   však   nebolo   vyhovené,   preto   žiadal   rozhodnúť,   že:   „Žiaden   zákon nezakazuje   sťažovateľovi   predložiť   svoju   kandidátnu   listinu   a tento   sa   môže   zúčastniť volieb do NR SR konaných dňa 20. a 21. 9. 2002“, alternatívne že: „§ 17 ods. 1 zákona SNR č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov diskriminuje občanov, ktorí nie sú členmi politických strán. Týmto porušuje čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR. Porušuje čl. 30 ods. 1 Ústavy SR tým, že nečlenom politických strán bráni navrhovať svojho kandidáta pre voľby do   NR   SR.   Preto   NR   SR   musí   vyplatiť   sťažovateľovi   a všetkým   občanom,   ktorí   o to požiadajú,   spravodlivé   zadosťučinenie   vo   výške   10   000,-   Sk.“   Napokon   sa   sťažovateľ domáhal aj toho, aby ústavný súd na základe uvedených skutočností alternatívne rozhodol tak, že: „Ústredná volebná komisia porušila svojím nekonaním Ústavu SR a je povinná vyplatiť sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5 000,- Sk a Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi 2 500 Sk,- ako náhradu za výdavky so súdnym konaním a súdne poplatky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   č.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   predmetnej   sťažnosti   spočíva   v tvrdení   sťažovateľa,   že   uznesením najvyššieho súdu z 9. augusta 2002 č. k. 1 So VL 4/02-75 došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   znovu   uplatnil   všetky   námietky,   ktorými   sa zaoberal aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   pripomína,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)   vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok   konania   pred   všeobecnými   súdmi   mohla   byť   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody (I. ÚS 24/00). Ústavný súd vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu konštatuje, že v danej veci   o takýto   prípad   nejde,   a preto   v tejto   časti   bolo   treba   sťažnosť   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Do obsahu práva na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, však nemožno zahrnúť aj právo politickej povahy, na porušenie ktorého sa sťažovateľ sťažoval, z týchto dôvodov je na tvrdené skutočnosti tento článok neaplikovateľný a sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ vzniesol ďalej námietku, že došlo k porušeniu aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 12   ods.   1   a   2   a čl.   30   ods.   1   ústavy   Národnou   radou   Slovenskej   republiky,   a to ustanovením § 17 ods. 1 volebného zákona. Okrem uvedeného právneho názoru ústavného súdu vo vzťahu k čl. 6 dohovoru treba konštatovať, že z hľadiska obsahu uvedenej námietky sťažovateľa   ide   o námietku   nesúladu   právnych   predpisov,   ktorou   ústavný   súd   nie   je oprávnený   sa   zaoberať   na   návrh   fyzickej   osoby,   ale   iba   na   návrh   osôb   taxatívne vymenovaných v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy (najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd a generálny prokurátor). Pretože v rámci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy námietku nesúladu právnych predpisov podal subjekt odlišný od osôb vymenovaných v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, sťažnosť bolo potrebné odmietnuť aj z toho dôvodu, že ju podala zjavne neoprávnená osoba.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2002