znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 146/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené pod sp. zn. Rvp 23757/2013 a sp. zn. Rvp 23758/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoE 79/2012 z 22.   júna   2012,   ako   aj   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Nové Zámky sp. zn. 10 Er 582/2009 zo 14. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 23757/2013 a sp. zn. Rvp 23758/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23757/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 23. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 23757/2013 a sp. zn. Rvp 23758/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie (ďalej len „charta“) ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. sp. zn. 9 CoE 79/2012 z 22. júna 2012   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie   krajského súdu“),   ako aj postupom   a uznesením Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   Er   582/2009 zo 14. septembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania.   V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky   svojím   rozhodnutím   potvrdil   napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa na uvedené   konania.   Za   relevantné pochybenie   v   postupe   označených   okresných   súdov a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   z   dôvodu   potreby   podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na   rozsudok   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, podľa čl. 47 charty, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 14/2013 zo 16. januára 2013 rozhodol   o   odmietnutí   sťažností   sťažovateľky   vedených   pôvodne pod sp. zn. Rvp 13245/2012 a sp. zn. Rvp 13246/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1   a   čl.   14   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   a uzneseniami okresného súdu sp. zn. 10 Er 582/2009 zo 14. septembra 2011 a sp. zn. 10 Er 176/2007 z 2. januára 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 9 CoE 79/2012 z 22. júna 2012 a sp. zn. 15 CoE 124/2012 z 11. júla 2012, ktorým uvedené sťažnosti spojil na spoločné konanie a odmietol v časti smerujúcej proti rozhodnutia okresného súdu z dôvodu nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   a   rozhodnutie   a   v   časti smerujúcej proti rozhodnutiam krajského súdu ako zjavne neopodstatnené.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   aj   v   konaniach   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp   23757/20013   a   sp.   zn.   Rvp   23758/2013   vystupujú   identickí   účastníci, predmet konania je rovnaký a sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv   vo   vzťahu   ku konaniu krajského   súdu,   o   ktorom   už ústavný súd   rozhodol   svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 14/2013 zo 16. januára 2013 (právo podľa čl. 47 charty je obsahovo zhodné s obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta). Inými slovami, sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania,   vzhľadom   na   čo   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosti   odmietol   pre   ich neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014