znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 146/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 152/2012 z 19. júla 2012 a sp. zn. 13 CoE 60/2012 z 29. júna 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Er 169/2005 zo 7. decembra 2011 a sp. zn. 7 Er 179/2011 zo 16. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14103/2012 a sp. zn. Rvp 14104/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14103/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   28. novembra 2012 a 4. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   CoE   152/2012   z 19.   júla   2012 a sp. zn. 13 CoE 60/2012 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er 169/2005 zo 7. decembra 2011 a sp. zn. 7 Er 179/2011 zo 16. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   V prípade   veci vedenej pod sp. zn. Rvp. 14103/2012 bolo na zabezpečenie úveru účastníkmi zmluvného vzťahu   priamo   v zmluve dohodnuté,   že v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   je možné   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má povahu exekučného   titulu.   Táto   zápisnica   bola   exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie. V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14104/2012 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie   rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu   zriadeného   obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutými rozhodnutiami vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie   sťažovateľky   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol v prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14104/2012 rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.   Aj   keby   bolo   pravdou   to,   čo   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo   k   vydaniu   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu,   Slovenská   republika   bola   právnym štátom,   a   preto   žalovanému   (dlžníkovi)   nič   nebránilo   využiť   možnosť   podať   žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to,   že „...   právoplatný   rozhodcovský   rozsudok   má   rovnaké   účinky   ako   rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí   s   takýmto   rozsudkom   nakladať   rovnako   ako   s   rozsudkom   všeobecného   súdu.  ... rozsudkom   rozhodcovského   súdu   je   exekučný   súd   viazaný   rovnako,   ako   je   viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.

3.1.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14103/2012, v ktorých bola exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka dôvodila,   že „Základnou vlastnosťou notárskej zápisnice je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne   meniť.   Všeobecný   súd   nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc   nemožno vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie ovplyvňovaním   výkonu   práva   vyplývajúceho   z obsahu   notárskej   listiny.   Exekučný   súd porušil legitímne očakávanie sťažovateľa, že nastanú účinky, ktoré právo s predmetným právnym úkon a postupom spája.“.

Poukázala aj na dôsledky tohto postupu okresného súdu a uviedla: „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   s tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu, keď podľa nej oba tieto súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“),   k   čomu   argumentovala,   že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3.1 V neposlednom rade sťažovateľka napádala postup všeobecných súdov, ktoré nepredložili   vec   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   konanie o prejudiciálnej otázke. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14104/2012, v ktorej   bol   exekučným   titulom   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   poukazuje   na   to,   že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia   práva   Únie   v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto ustanovenie   vykladané   podľa   všeobecného   významu   a   cieľa   právnej   úpravy,   ktorej   je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú   podmienku   v   zmluve   o úvere.   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

3.3.2 V prípade veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14103/2012, v ktorej bola exekučným titulom notárska zápisnica, sťažovateľka vo vzťahu k potrebe začatia konania o predbežnej otázke   dôvodila: „Tvrdíme,   že...   udelenie   plnomocenstva   tretej   osobe   na   zastupovanie spotrebiteľa   nie   je   možné   považovať   za   neprijateľnú   podmienku,   ktorá   by   z pohľadu spotrebiteľa   spôsobovala   značnú   nerovnováhu   v právach   a povinnostiach   v jeho neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   za   neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník   dobrovoľne   splnomocnil   fyzickú   osobu   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 14103/2012 a sp. zn. Rvp 14104/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v   stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   tak rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok   v   spotrebiteľských   zmluvách,   alebo posudzovanie   notárskych   zápisníc   ako   nespôsobilých   exekučných   titulov   z dôvodu nesplnenia   podmienok   formálnej   a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice   vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v   nadväznosti   na   podmienky   v   nich   uvedené.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe   dôvody odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z   22.   augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   381/2012 z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z   9.   júna   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných   a   opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.

13. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2) ústavný súd uvádza, že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z.,   ktorým   sa   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novelizácia   Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej   správy   k   novelizácii   Exekučného   poriadku   má   vzťahovať   na   konanie prvostupňového,   nie   druhostupňového   súdu,   (uvedené   napadnuté   rozhodnutia   okresného súdu   boli   vydané   do   účinnosti   novelizácie   Exekučného   poriadku)   a   táto   povinnosť prvostupňového   súdu   neplatí   v   prípadoch,   v   ktorých   prvostupňový   súd   rozhodol   len o zastavení exekučného konania.

14. Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní v zákonom uvedených prípadoch nariadiť pojednávanie vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho   súdu   nariadiť   na   prejednanie   odvolania   pojednávanie.   Navyše,   zo   zistení ústavného súdu vyplýva, že obidva napadnuté rozhodnutia krajského súdu neboli vydané počas   účinnosti   novelizácie   Exekučného   poriadku,   ale   v období   pred   účinnosťou   tejto novelizácie, v dôsledku čoho vyznieva argumentácia sťažovateľky v sťažnosti vedenej pod sp.   zn.   Rvp   14103/2012   naprázdno,   resp.   sa   teda   prima   facie   vecne   na   daný   prípad nevzťahuje. Vzhľadom na to nemohol krajský súd prihliadať na možnosť postupu v zmysle citovanej novelizácie Exekučného poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 9. augusta 2012.

15. Na doplnenie a podporu svojej argumentácie poukazuje ústavný súd aj na právny názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený   napr.   v   uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených   listín.   Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

16.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o   prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

17. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

18.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

19.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

20. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

21.   Už   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   použitia   ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“),   ktorá   podľa   jej   názoru „nemá   v   Slovenskej republike   povahu   prameňa   práva,   a   preto   sa   ňou   exekučný   súd   nemohol   riadiť,   resp. nemohol   z   jej   aplikácie   vyvodzovať   určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“, ústavný súd poukázal na to, že čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok,   ktorý   sa   má   dosiahnuť.   Pri   uplatňovaní   vnútroštátneho   práva,   či   už   ide   o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto   právo   vykladá, povinný tak   robiť,   pokiaľ   možno s prihliadnutím   na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing   (C 106/89,   Zb.   s.   I   4135,   bod   8),   a   zo   16.   decembra   1993,   Wagner   Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj   napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za ustanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom.

22. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

23. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu   dvoru,   nepredstavuje   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozsudok   Ullens   de Schooten   a   Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti   č.   3989/07 a č. 38353/07).

24. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS   129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

26. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

27.   V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   rozhodnutie   vo   veci   samej,   posúdiť   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozhodnutia   Súdneho   dvora   o   prejudiciálnej otázke   na   vydanie   rozsudku   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady,   za   ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá   povinnosť   predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

28. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

29.   Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   dospel   k záveru,   že   krajský   súd postupoval v obidvoch veciach ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Svoje rozhodnutia oprel o zistenia súvisiace s preskúmaním nielen formálnych, ale aj materiálnych podmienok tak notárskej zápisnice, spísanej na podklade vopred udeleného splnomocnenia povinným vo formulárovo koncipovanej zmluve o úvere, keď zvolený splnomocnenec konal v rozpore so   záujmami   povinného,   ako   aj   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   vopred zvoleného   rozhodcovského   súdu   na   konanie,   bez   možnosti   inej   voľby,   ktoré   vyložil v kontexte podmienok vnútroštátnej legislatívy so zameraním na ochranu spotrebiteľských práv.   Ústavný   súd   takýto   postup   všeobecného   súdu   hodnotí   ako   ústavne konformný/súladný.   Zároveň   dodáva,   že   nie   je   jeho   úlohou   do   detailov   preskúmať predmetné prípady z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem, ani opätovne podrobiť   revízii   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   so   zámerom   vylepšiť   ich odôvodnenia, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto by nemali takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť ústavnú   konformitu   záverov   v nich prijatých s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

30. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, ktorým   uprednostnil   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného na interpretácii   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07).   Inými slovami, ústavný súd favorizuje/priorizuje zváženie konkrétnych okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.

31.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

32.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

33.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   prihliadajúc   na zásady procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   ústavný   súd   využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

34. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013