znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 146/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. H., Advokátska kancelária, s. r. o., Ž.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/260/2009 z 15. decembra 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5 C/42/2009 z 29. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2010 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/260/2009 z 15. decembra 2009   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie“)   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/42/2009 z 29. júna 2009.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 8 Co/260/2009 z 15. decembra 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C/42/2009 z 29.   júna   2009,   ktorým   tento   rozhodol   o určení,   že   navrhovateľovi–vlastníkovi nehnuteľností označených parciel v katastrálnom území R., ako aj jeho právnym nástupcom patrí   právo   prechodu   a prejazdu   osobnými   a nákladnými   motorovými   vozidlami   cez označený pozemok sťažovateľa nachádzajúci sa taktiež v katastrálnom území R. v súlade s geometrickým plánom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku.

Sťažovateľ   namieta,   že   označenými   rozsudkami   a konaním   okresného   súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ním označených práv, a to z dôvodu, že rozsudky súdov nemajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   napadnuté   rozhodnutia   vykazujú   závažné procesné   nedostatky,   v dôsledku   čoho   sú   nepreskúmateľné,   logicky   nesúladné,   vecne nekonzistentné,   ponechávajúce   dôležité   skutočnosti   bez   odpovede.   Podľa   tvrdení sťažovateľa sa rozsudok krajského súdu zaoberá iba niektorými odvolacími dôvodmi, jeho závery sú arbitrárne, a keďže sa súd nevysporiadal s jeho relevantnými námietkami, došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a nepreukázania splnenia podmienok na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

3.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Súdy   prvého   a druhého   stupňa   dospeli,   po vykonanom dokazovaní a jeho vyhodnotení k zhodnému právnemu záveru, spočívajúcemu v naplnení   zákonných   podmienok   pre   nadobudnutie   práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu výkonom práva vydržaním navrhovateľom.... Takýto právny záver vychádza zo skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   v podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní. Konajúce súdy sa taktiež dopustili pochybenia v tom, že vykonali vyhodnotenie dôkazov nesprávne a v rozpore s ich skutočným obsahom, pričom tento nedostatok sa prejavil aj v napádaných rozhodnutiach.“.

Sťažovateľ   namietal,   že   napadnuté   rozhodnutia   vykazujú   závažné   procesné nedostatky,   najmä   čo   sa   týka   ich   nedostatočných   odôvodnení,   v dôsledku   čoho   sú „nepreskúmateľné,   logicky   nesúladné,   vecne   nekonzistentné,   ponechávajúce   dôležité skutočnosti   bez   odpovede“. Vo   svojej   sťažnosti   ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   rozsudok krajského   súdu   sa „zaoberal   len   niektorými   odvolacími   dôvodmi,...   nevysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa,... najmä pokiaľ ide o... porušenie zásady rovnosti účastníkov   konania,...   o nepreukázanie   splnenia   podmienok   na   vydržanie   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu,...   najmä   sa   odvolací   súd   vôbec   nezaoberal sťažovateľom namietaným rozsahom práva prechodu...“, čo malo za následok neprimeraný zásah do jeho vlastníckeho práva.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   po prerokovaní sťažnosti vo veci takto rozhodol:

„Základné   právo   P.   K.,   nar.  ...   vlastniť   majetok podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   SR a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/260/2009- 167 zo dňa 15. 12. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/42/2009 zo dňa 29. 06. 2009 boli porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/260/2009-167 zo dňa 15. 12. 2009 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/42/2009 zo dňa 29. 06. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline a Okresný súd Ružomberok sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 € na účet advokáta Mgr. Ľ. H. vedený v..., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

6. Ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie tej časti podanej sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C/42/2009 a jeho rozsudku z 29. júna 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy,   keď   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné   súdy.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   právnych   záverov   a skutkového   stavu opísaného sťažovateľom jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci.

7. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 8 Co/260/2009 a jeho rozsudku z 15. decembra 2009.

V   okolnostiach   prípadu   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co/260/2009 z 15. decembra 2009 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C/42/2009 z 29.   júna   2009,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o určení,   že   vlastníkovi   nehnuteľností označených parciel v katastrálnom území R., ako aj jeho právnym nástupcom patrí právo prechodu   a prejazdu   osobnými   a nákladnými   motorovými   vozidlami   cez   označený pozemok,   nachádzajúci   sa   taktiež   v katastrálnom   území   R.   v súlade   s geometrickým plánom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku.

Sťažovateľ   argumentuje,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   len   niektorými   odvolacími dôvodmi,   jeho   závery   sú   arbitrárne,   pretože   sa   nevysporiadal   s jeho   relevantnými námietkami. Z procesnoprávneho hľadiska namieta skutočnosť, že došlo k porušeniu zásady rovnosti   účastníkov   konania,   keďže   mu   neboli   doručené   prílohy   na   začatie   konania a odvolací súd túto vadu konania nepovažoval za také porušenie, ktoré by malo za následok porušenie rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   vykazuje   závažné   nedostatky, keďže krajský súd napriek uplatneným námietkam v odvolaní zhodne s okresným súdom dospel   k právnemu   záveru   spočívajúcemu   v naplnení   zákonných   podmienok   na nadobudnutie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu,   hoci   tomuto   chýba   splnenie základných   podmienok   vydržania,   a to   trvanie   desať   rokov   a dobromyseľnosť.   Podľa tvrdení   sťažovateľa   právny   záver   o vydržaní   práva   nemá   v podstatnej   časti   oporu   vo vykonanom   dokazovaní,   krajský   súd   sa   nevysporiadal   ani   s jeho   rozsahom   (rozmery prístupovej   cesty   a vjazd   motorovými   vozidlami),   v dôsledku   čoho   došlo   aj k neprimeranému   zásahu   do   jeho   vlastníckeho   práva.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   absentujú základné   náležitosti   odôvodnenia,   t.   j.   stručné,   jasné   a výstižné   vysvetlenie,   ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Uvedené   argumenty   týkajúce   sa   nevykonania   všetkých   potrebných   dôkazov a nesprávneho   posúdenia   podmienok   na   vydržanie   práva   zodpovedajúceho   vecnému bremenu a jeho rozsahu považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia ani právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

9. Ústavný súd preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu, ktorý po preskúmaní obsahu spisu a podrobnom preskúmaní všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci vznesené, sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

K v odvolaní   uplatnenej   námietke   sťažovateľa,   že   mu   nebol   spolu   s návrhom doručený aj geometrický plán, ktorý tvoril jeho prílohu, v dôsledku čoho došlo k porušeniu zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   krajský   súd   uviedol,   že   tvrdenie   sťažovateľa   je opodstatnené, avšak odvolací súd ho nepovažoval za také porušenie procesného práva, ktoré by   malo   za   následok   porušenie   rovnosti   účastníkov   konania   a zaťažilo   by   rozsudok okresného súdu vadou, pre ktorú by ho bolo potrebné zrušiť. Krajský súd poukázal na skutočnosť,   že „Samotný   geometrický   plán   bol   totiž   v rámci   procesu   dokazovania oboznámený, účastníci konania o ňom vedeli, pričom navrhovateľ sa naňho odvolával už v liste, ktorým sa snažil s odporcom dohodnúť mimosúdne a ktorého prevzatie odporca ani nespochybňoval. Na tento odvolací dôvod preto odvolací súd neprihliadol.“.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C/42/2009   mal   za preukázané,   že   tvrdenia   krajského   súdu   sú   opodstatnené   a správne.   Sťažovateľ   bol oboznámený s geometrickým plánom, ako to vyplýva z dokumentácie pripojenej k návrhu na   začatie   konania,   zo   zápisnice   o pojednávaní   z 21.   apríla   2009,   na   ktorom   bola oboznámená kópia katastrálnej mapy z č...., a stalo sa tak aj pri vykonávaní ohliadky na mieste   samom   uskutočnenej   14.   mája   2009,   ktorej   sa   sťažovateľ   osobne   zúčastnil. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní.

K námietkam sťažovateľa, že bol nesprávne zistený skutkový stav a právne závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, krajský súd okrem iného uviedol:

„... vykonal prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie či už vypočutím účastníkov konania, svedkov, ohliadkou na mieste samom a oboznámením   a celým radom listinných dôkazov.   O existencii   dohody v ústnej forme,   od   ktorej   navrhovateľ   odvíjal svoje   právo prechodu cez pozemok odporcu svedčili všetky svedecké výpovede. Svedkovia jednoznačne vypovedali, že cez pozemok odporcu sa chodievalo už v dávnej minulosti a cestu využívali právni predchodcovia navrhovateľa ako prístupovú k svojim nehnuteľnostiam. Odvolateľ má síce pravdu v tom, že všetci svedkovia už v obci nebývajú, ale neuvádza to, že zhodne uviedli, že aj po svojom odchode obec často navštevujú, miestne pomery sú im preto stále známe.   Odporca   preto   nemal   pravdu   v tom,   že   navrhovateľ   nepreukázal   existenciu právneho dôvodu, od ktorého by odvíjal svoje právo prechodu. Inak povedané, aj odvolací súd   uveril   tvrdeniam   navrhovateľa   o ústnej   dohode   medzi   právnymi   predchodcami účastníkov   konania   ohľadom   práv   a   prechodu   a prejazdu,   v súčasnosti   cez   pozemok odporcu, a to s ohľadom na zhodné svedecké výpovede, ako aj poznatky, ktoré vyplývajú z vykonanej   ohliadky.   Po   právnej   stránke   sa   žiada   poukázať   potom   na   príslušné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   tak   ako   sú   uvedené   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia.

Napokon ohľadom inej možnosti prechodu je potrebné poukázať na priebeh ohliadky a na   tú   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   sa   touto   možnosťou   riadne   zaoberal.   Na požadovanom   určení   má   navrhovateľ   taktiež   naliehavý   právny   záujem,   nakoľko   právo prechodu odporcom spochybňované nie je zapísané v príslušnom katastri nehnuteľností.“ Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   argumentáciu   krajského   súdu   aj s prihliadnutím na dokazovanie vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa (tak ako to vyplýva   z príslušnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C/422/09 z 29. júna 2009), považovať za arbitrárnu ani za zjavne neodôvodnenú. Záver krajského súdu o tom, že bolo náležite odôvodnené zriadenie vecného bremena, nemožno považovať za   ústavne   neakceptovateľný.   Z rovnakého   dôvodu   nemožno   mať   z ústavnoprávneho hľadiska výhradu ani proti ďalšiemu záveru krajského súdu, podľa ktorého navrhovateľ v konaní preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol v uvedenej časti ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní, a to v celom rozsahu namietaného porušenia sťažovateľových práv podľa označených článkov ústavy.

10. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie rozhodnutí súdov a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011