znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 146/09-20 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv vlastniť   majetok,   na   ochranu   vlastníctva   štátu   a   na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009 a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. mája 2009 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv vlastniť   majetok,   na   ochranu vlastníctva štátu a na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že 30.   marca   2009   vydal   okresný   súd namietané uznesenie, ktorým poveril spoločnosť T., s. r. o., V. (ďalej len „T.“), zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „T.“). T. sa domáhal vydania tohto poverenia na základe toho, že je minoritným akcionárom spoločnosti T. a že má   akcionárske   práva zodpovedajúce   110   kusom   akcií   tejto   spoločnosti   predstavujúce 5,78 % všetkých akcií T.

Sťažovateľ potom, ako podrobným právnym rozborom v sťažnosti poukazoval na skutočnosť, že T. nie je vlastníkom akcií T., označil už uvedené základné práva, ktoré boli namietaným   uznesením   okresného   súdu   porušené,   a poukázal   na   rozhodovaciu   prax ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   základné   právo   sťažovateľa, Slovenskej   republiky   -   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   vlastniť   majetok podľa   článku   20   odseku   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   ochranu vlastníctva štátu podľa článku 20 odseku 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na nezávislý a nestranný súd podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36CbR 14/2008 zo dňa 30. marca 2009 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36CbR 14/2008 zo dňa 30. marca a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci dopytom na okresný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a z faxom doručeného mimoriadneho dovolania z 23. apríla 2009 zistil, že sťažovateľ 2. apríla 2009 podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu z 30. marca 2009 podnet na podanie mimoriadneho dovolania,   ktorému   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) vyhovel a 23. apríla 2009 doručil mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu (o tejto skutočnosti sťažovateľ ústavný súd v rámci podanej sťažnosti neinformoval ani ju inak nezohľadnil v rámci petitu sťažnosti, pozn.).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že v okolnostiach prípadu sťažovateľ v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže generálny prokurátor podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, a to podľa § 243e ods.   1 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj „OSP“)   v   spojitosti s § 243f ods. 1 písm. c) OSP.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 243e ods. 1 OSP v spojitosti s § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala (nemá) inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako   to   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   uzneseniu okresného   súdu   podal   generálny   prokurátor   dovolanie   [§   243e   ods.   1   OSP   v   spojitosti s § 243f ods. 1 písm. c) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa   má   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného   súdu.   Z uvedených   dôvodov   bola   preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením odmietnutá.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. mája 2009