znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 146/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. A. – A., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. apríla 2007 sp. zn. 1 Sž-o-KS 70/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. – A., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. júla 2007 doručené podanie V. A. – A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. apríla 2007 sp. zn. 1 Sž-o-KS 70/2005.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   6.   júla   2004 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   ako   aj   postupu   a preskúmania rozhodnutia Colného úradu B. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že nenaplnil znaky skutkovej podstaty colného deliktu podľa § 439 písm. o) zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon účinný do   30.   apríla   2004.   Sťažovateľ   v žalobe   okrem   iného   tvrdil,   že   uloženú   pokutu   spolu s trestom prepadnutia veci považuje za nedôvodnú, pretože sa nedopustil colného deliktu a odôvodnenie sankcie bolo všeobecné.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, v ktorom poukázal na to, že v správnom konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ konal ako podnikateľ.

Najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a v odôvodnení   svojho   rozsudku uviedol, že napriek námietkam sťažovateľa i podľa názoru odvolacieho súdu v správnom konaní bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu colného deliktu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:„Najvyšší súd SR rovnako ako krajský súd označili námietky za právne irelevantné a účelové bez toho aby sa sťažovateľ dozvedel, v čom videl súd irelevantnosť a účelovosť námietok (...).

Porušenie   svojich   ústavných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   sťažovateľ v svojvoľnej aplikácii § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom aj krajským   súdom,   ktorého   právne   závery   v žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia nevyplývajú zo skutkových zistení, čo porušuje i princíp spravodlivého procesu (...).“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv a aby   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   žiada o priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti napáda rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 70/2005. Ústavný súd sa z dôvodu zachovania komplexnosti a logicko-kauzálnej opodstatnenosti   pri   vybavovaní   predmetnej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   zameral hlavne na posúdenie otázky, či postupom všeobecného konajúceho súdu skutočne došlo k tak   závažnému   zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa   viažucich   sa   k samotnému priebehu namietaného súdneho konania a rozhodnutia, ktorý by bolo možné považovať bez akýchkoľvek   pochybností   aj   za   porušenie   ústavou   a medzinárodnými   dohovormi garantovaných označených základných práv.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   účelom   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy   je zabezpečiť   osobám   ústavné   právo   (zákonnú   a garantovanú   možnosť)   domáhať   sa   na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne stanoveného procesného postupu svojich práv. Ústava   garantuje   taktiež   možnosť   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy   prostredníctvom   súdneho   preskúmavania.   Samotné   konanie   podľa   čl.   46   ods.   2 ústavy   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie procesnej povahy primerané povahe preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany a za týmto účelom mu musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu (pokiaľ o to požiada), pričom mu nemôže byť odopreté   právo   oboznámiť   sa s dôkazmi   a   skutočnosťami,   o   ktoré   by   sa   malo   opierať rozhodnutie súdu.

Tieto právne záruky sú právne inštitúty, ktoré vytvárajú zábrany, teda hmotnoprávne záruky   porušovania   práva,   ochraňujú   teda   právo   a procesnoprávne   záruky,   ktoré   sú uplatňované po porušení práva a smerujú k obnove právneho stavu, alebo vytvárajú nový právny stav. Táto súdna kontrola je druhom následnej kontroly a je uskutočňovaná vo forme preskúmavania zákonnosti, či nezákonnosti individuálnych právnych aktov. Pre tento druh kontroly je charakteristické, že sa uskutočňuje voči organizačne nepodriadeným subjektom, a tiež je pre ňu charakteristické,   že všeobecné súdy   sú   nezávislé od ostatných   štátnych orgánov. Ústavný súd nie je teda nijako závislý na právnych názoroch všeobecných súdov, navyše   sa   obmedzuje   len   na   posúdenie   súladu   týchto   právnych   záruk   súdnej   kontroly rozhodnutí orgánov verejnej správy s ústavnými princípmi.

Podstatnou súčasťou právnych záruk v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je aj právo na logické, spravodlivé a zákonné odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že   najvyšší   súd   nijako   nevybočil   z   týchto ústavných   záruk,   keď   jasne   a zrozumiteľne odôvodnil, čo považoval za meritum veci a čo nie. Na zákonných dôkazoch postavil aj svoj úsudok, a tak rozhodol v súlade so zákonom, čo aj patrične odôvodnil.

Na   základe   uvedeného   môže   byť   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako výsledok   ústavne   konformného   rozhodovacieho   procesu   konajúceho   všeobecného   súdu právne akceptovateľné.

Ústavný súd v závere, a cez prizmu zohľadnenia už uvedených právne relevantných skutočností konštatuje, že namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému   porušeniu   označených   ústavných   práv.   V nadväznosti   na   tento   záver   sa ústavný súd odmietol zaoberať ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008