znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 146/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cpr 47/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. februára 2006 doručené podanie J. B., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cpr 47/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Mojou žalobou zo dňa 26. júna 2003 proti žalovanej Slovenskej televízii Bratislava domáham sa na Okresnom súde v Bratislave IV zaradenia do zamestnania v dôsledku mojej politickej   rehabilitácie   odporkyňou   podľa   zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách a náhrady mzdy (...). Píše sa už 9. február 2006 a vo veci 7 Cpr 47/03-04 nekonalo sa doposiaľ   ani   jedno   súdne   pojednávanie,   čo   potvrdzuje   prieťahy   v súdnom   konaní spôsobenými hlavne na strane Okresného súdu Bratislava IV, proti ktorému podávam túto sťažnosť (...).

Pred podaním tejto mojej žaloby na súd domáhal som sa nápravy najprv sťažnosťou predsedovi Okresného súdu Bratislava IV (...). Fotokópiu tejto sťažnosti pripájam k tomuto podaniu, ktorá je datovaná 13. decembrom 2005. (...)“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v napadnutom   konaní, aby prikázal okresnému súdu   konať bez zbytočných prieťahov a vyplatiť mu „odškodné“ vo výške 100 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cpr 47/03, v ktorom vystupuje ako žalobca, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú zo   súdneho   spisu   sp.   zn. 7 Cpr 47/03,   do   ktorého   bolo   nahliadnuté,   vyplýva,   že   okresný   súd   prakticky   od   začiatku postupoval   v napadnutom   konaní v podstate   priebežne   až na   ojedinelý   prieťah   vo   veci. Tvrdenie sťažovateľa, že v napadnutom konaní „nekonalo sa doposiaľ ani jedno súdne pojednávanie“, je síce pravdivé, na druhej strane však nebolo možné neprihliadnuť na to, že všetky dosiaľ nariadené pojednávania (15. december 2004, 20. apríl 2005, 29. jún 2005, 1. marec   2006   a   30.   máj   2006)   museli   byť   odročené   pre „ospravedlnenú   neúčasť“ sťažovateľa. Je tiež skutočnosťou, že sťažovateľ nezaplatil riadne a včas súdny poplatok, ktorý je splatný už podaním samotného návrhu, a ani nepožiadal pri podaní návrhu na okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a keď už tak učinil, nepripojil k tejto   svojej   žiadosti   potvrdenie   o svojich   osobných   a majetkových   a zárobkových pomeroch,   naviac   na   výzvu   súdu   pripojil   najprv   iba   kópiu   uvedeného   potvrdenia. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si neplnil riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/03). Okrem uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľovi   bolo   treba   ustanoviť   právneho   zástupcu   v konaní   pred   okresným   súdom doposiaľ dvakrát (13. decembra 2004 a 3. marca 2006), a teda aj táto skutočnosť prispela k predĺženiu napadnutého konania.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno iba na základe skutočností uvedených v sťažnosti   považovať namietaný postup okresného súdu   za taký, ktorý   by bolo možné kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   citovaného   článku   ústavy,   preto   bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je   nesporné,   že   k predĺženiu   napadnutého   konania   významnou   mierou   prispel   aj samotný sťažovateľ. Dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (mutatis   mutandis   II. ÚS   41/00).   Procesné   úkony   okresného   súdu   v podstate   plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým materiálne. S ohľadom   na konkrétne okolnosti veci   sa   totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu, aj keď nebol   vždy   bez   prieťahov,   sa   v napadnutom   konaní   zjavne   nevyznačuje   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy, preto ústavný súd návrh sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006