znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 146/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. Z., bytom Š., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/00 p o r u š i l základné právo A. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   348/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   Z. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000   Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. A. Z. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 308 Sk (slovom päťtisíc   tristoosem   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný   súd   Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. A. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júla 2005 č. k. I. ÚS 146/05-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Z., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr. A.   K.,   B.,   vo   veci   porušenia základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/00.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa od 6. novembra 2000 žalobou podanou okresnému súdu domáha vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru jeho   okamžitým   zrušením   a z toho   právneho   dôvodu   aj   náhrady   mzdy.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa okresný súd koná v jeho veci vedenej pod sp. zn. 19 C 348/00 so zbytočnými prieťahmi aj napriek tomu, že ide o pracovnoprávny spor, v ktorom si sťažovateľ uplatňuje nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, po skončení ktorého prišiel o zamestnanie, pričom ako rozvedený rodič má v opatere dve maloleté deti. Týmto postupom okresného súdu sa predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľa a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Od doručenia žaloby Okresný súd Bratislava II vo veci nekonal. Vo veci nielenže nevytýčil   termín   pojednávania,   ale   žalobu   nedoručil   ani   odporcovi   na   vyjadrenie. Navrhovateľ opakovane (27. 02. 2001, 14. 02. 2002, 08. 08. 2002 a 24. 02. 2003) doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu a žiadal, aby sa vo veci začalo urýchlene konať. Ani na jednu urgenciu mu však súd neodpovedal a vo veci nekonal. (...)

Máme   za   to,   že   od   06.   11.   2000   do   31.   05.   2005   nastali   prieťahy   v   konaní. V dôsledku   takýchto   prieťahov   v   konaní   utrpel   sťažovateľ   nemajetkovú   ujmu,   akou   je utrpenie a hlboká frustrácia z neistoty, vyvolanej neúmerne dlhou dobou riešenia sporu. V tomto prípade úplne zlyhalo zabezpečenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní. Sme presvedčení, že prioritným záujmom súdov by malo byť aj   rýchle   riešenie   najmä   pracovnoprávnych   sporov.   Riešenie   neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru,   až   po   niekoľkých   rokov   od   podania   žaloby   stráca   svoju   podstatu a význam. Bolo potrebné okamžite riešiť neplatnosť skončenia pracovnému pomeru v čase, keď sťažovateľ prišiel o prácu a aj jediný zdroj príjmu, pričom v starostlivosti mal dve maloleté deti, ktoré musel vyživovať. Chceme zdôrazniť, že Okresný súd Bratislava II nebol schopný za obdobie štyri a pol roka od podania žaloby vo veci nariadiť pojednávanie, nie to ešte meritórne rozhodnúť. Sme si vedomí veľkej preťaženosti súdov. Máme však za to, že je   vecou   štátu   a   organizácie   súdov,   aby   za   situácie,   ak   tomu   nebráni   žiadna   zákonná prekážka,   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Uplatnenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika   nevie   alebo   nemôže   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov súdu. V dôsledku prieťahov v konaní bola úplne narušená dôvera sťažovateľa v súdnictvo pôsobiace na území Slovenskej republiky a v účinnú právnu ochranu.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   A.   Z.,  ...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 348/00, porušené bolo.

Okresnému   súdu   Bratislava   II   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 348/00 konal bez zbytočných prieťahov.

A.   Z.,  ...sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava II do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 5.308,- Sk (za dva úkony právnej pomoci á 2.504,- Sk; prevzatie prípadu a spísanie sťažnosti + 2 x režijný poplatok 150,- Sk), na účet právneho zástupcu sťažovateľa...do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd JUDr. M. Š., poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu, listom sp. zn. Spr. 2097/05 z 23. júna 2005 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 7. septembra 2005.

2. 1. JUDr. M. Š. vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:„(...) oznamujem, že som vo veci zistila prieťahy v konaní spôsobené súdom. Zistené prieťahy v konaní vznikli dlhodobou práceneschopnosťou zákonného sudcu. Dňa 1.   1.   2005 bola vec prikázaná na vybavenie novej zákonnej sudkyni JUDr.   K.   F. Vzhľadom   k tomu,   že   menovaná   sudkyňa   prevzala   oddelenie,   v ktorom   sa   nachádza niekoľko stoviek reštančných vecí je termín pojednávania stanovený až na deň 8. 9. 2005.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„(...) chceme zdôrazniť, že sťažovateľ sa domáhal vytýčenia pojednávania vo veci, keď opakovane podaním zo dňa 27. 02. 2001, 14. 02. 2002, 08. 08. 2002 a 24. 02. 2003 žiadal vo veci urýchlene konať, pričom poukazoval na prieťahy v konaní. Na tieto urgencie však súd nereagoval.

Pokiaľ ide o tvrdenie Okresného súdu Bratislava II, že prieťahy vznikli dlhodobou práceneschopnosťou zákonného sudcu len chceme uviesť, že súd nebol schopný ani len v priebehu   4   rokov   a 6   mesiacov   doručiť   návrh   na   vyjadrenie   odporcovi.   Vo   všetkých ostatných bodoch sa pridržiavame svojej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 348/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 6. november 2000 - sťažovateľ sa žalobou proti G., s. r. o., K. (ďalej len „žalovaná“), podanou okresnému súdu domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru jeho   okamžitým   zrušením   a náhrady   mzdy   z dôvodu   neplatného   skončenia   pracovného pomeru;

- 27. február 2001, 14. február 2002, 8. august 2002 a 24. február 2003 - sťažovateľ urgoval nariadenie pojednávania a konanie vo veci;

- 27. máj 2004 - sťažovateľ oznámil okresnému súdu zmenu právneho zástupcu;

- 16. február 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 8. september 2005;

- 24.   február   2005   -   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   odvolanie   plnomocenstva advokátovi a 28. februára 2005 si ustanovil nového právneho zástupcu;

- 24. marec 2005 - okresný súd zaslal žalobu sťažovateľa na vyjadrenie žalovanej a súčasne poučil účastníkov o ich procesných právach;

- 21. júl 2005 - sťažovateľ doplnil žalobu vyčíslením výšky náhrady mzdy, ktorú z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru požadoval;

- 7. september 2005 - sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že u žalovanej došlo k zmene jej obchodného mena a sídla;

- 8.   september   2005   -   po   vypočutí   sťažovateľa   za   neprítomnosti   žalovanej   bolo pojednávanie odročené na 15. december 2005 za účelom ďalšieho dokazovania (vyžiadanie listín od žalovanej);

- 28. september 2005 - sťažovateľ zaslal okresnému súdu ďalšie listinné dôkazy,

- 14.   december   2005   -   žalovaná   faxom   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní 15. decembra 2005;

- 15. december 2005 – pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti žalovanej a sťažovateľa, ktorého na pojednávaní zastupovala jeho právna zástupkyňa, odročené na 25. apríl 2006 z dôvodu opätovného predvolania žalovanej.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o vyslovenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   jeho   okamžitým zrušením a z toho právneho dôvodu uplatneného nároku na náhradu mzdy vedenom pod sp. zn. 19 C 348/00, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení žalobcu, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, IV. ÚS 40/05).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka tohto občianskoprávneho konania, ktorá trvá vyše 5 rokov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2.   Pokiaľ ide   o správanie sťažovateľa   ako   účastníka   konania, ústavný súd v jeho správaní nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konštatovanie ich vplyvu na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom období.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci s tým,   že   zbytočné   prieťahy   v   konaní posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   daného   prípadu,   pričom   zistil,   že   okresný   súd   nevykazoval   žiadnu   procesnú aktivitu   v období   od   6.   novembra   2000   (okresnému   súdu   bola   doručená   žaloba)   –   do 16. februára 2005 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 4 roky a 3 mesiace.

Z dôvodu komplexného posúdenia veci ústavný súd poukazuje aj na také nedostatky v konaní   okresného   súdu,   ako   je   zaslanie   žaloby   sťažovateľa   (žalobcu)   na   vyjadrenie žalovanej až po viac ako 4 rokoch a 4 mesiacoch (od 6. novembra 2000 – do 24. marca 2005), čo je z hľadiska naplnenia účelu čl. 48 ods. 2 ústavy absolútne neakceptovateľné. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že predmetné konanie možno najmä vzhľadom na jeho predmet už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 39/00, I. ÚS 40/05, IV. ÚS 132/05).

Ústavný súd zároveň upozorňuje, že hľadisko zdĺhavosti konania je zvlášť citlivo posudzované v konaniach, s výsledkom ktorých sťažovateľ spája aj zabezpečenie svojich životných potrieb. Časové hľadisko zohráva v týchto sporoch dôležitú úlohu (II. ÚS 52/99). V   predmetnom   konaní   ide   o pracovnoprávny   spor,   v ktorom   sa   pre   sťažovateľa   rieši existenčná otázka, ktorou je trvanie pracovného pomeru a s tým spojený nárok na náhradu mzdy,   ktorá   predstavuje   pre   sťažovateľa   príjem   zabezpečujúci   jeho   živobytie.   V týchto sporoch by mal preto súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

V súvislosti   s   tvrdeniami   JUDr.   M.   Š.,   poverenej   zastupovaním   predsedníčky okresného súdu, o tom, že v predmetnom konaní došlo k zmene zákonného sudcu, ako aj o preťaženosti   zákonnej   sudkyne   ústavný   súd   konštatuje,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na obzvlášť citlivý predmet konania a najmä na dlhodobú neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na náhradu trov v celkovej výške 5 308 Sk, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 2 504 Sk + 2x režijný paušál 150 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 je 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

Sťažovateľovi patrí náhrada trov za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a zaslanie vyjadrenia zo 7.   septembra   2005)   v sume   7   503   Sk   a trojnásobok   režijného   paušálu   v sume   450   Sk, t. j. celkovo za úkony právnej služby patrí sťažovateľovi náhrada trov vo výške 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   si   uplatnila   náhradu   trov   len   vo   výške 5 308 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov len vo výške uplatneného nároku, tak ako je to uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006