znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 146/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   K.,   bytom   B.   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária K. & spol., B. B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 208/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd v Banskej   Bystrici   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 208/93 p o r u š i l   právo P. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 208/93 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. J. K., Advokátska kancelária K. & spol., B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. augusta 2003 č. k. I. ÚS 146/03-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   P.   K.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária K. & spol., B. B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Okresného súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 208/93.

2.   Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   ako   odporca   účastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom od 21. septembra 1993 na základe žaloby P. M. a G. M. o náhradu škody. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „posledným úkonom vo veci“ je uznesenie okresného súdu z 1. júla 1997, ktorým tento ustanovil vo veci znalca, a že predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na základe jeho sťažnosti na prieťahy v liste z 30. januára 2003 konštatoval, že „skutočne došlo k prieťahom v konaní a súd viac ako 5 rokov nežiadal o vrátenie spisu odoslaného za účelom znaleckého dokazovania, neurgoval znaleckú organizáciu a ani nevykonal iné opatrenia“, resp. až „po podaní   sťažnosti   začal   súd   urgovať   vrátenie   spisu“.   Podľa   sťažovateľa   k porušovaniu označených   práv   „dochádza   s ohľadom   na   právnu   istotu   účastníkov   konania   aj   voči ostatným účastníkom konania, najmä odporcovi a to minimálne s ohľadom na uplatňované príslušenstvo, ktoré sa plynutím času značne navyšuje“.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva a prikázania okresnému súdu vo veci konať tak, „aby bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, pretože je údajne „vystavený psychickému tlaku z dôvodu neustálej hrozby, že nečinnosťou okresného súdu mu v prípade jeho neúspechu vznikne povinnosť zaplatiť navrhovateľovi vysokú sumu ako uplatňované príslušenstvo nároku“. Zároveň žiadal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 23. septembra 2003 písomne vyjadril podpredseda okresného súdu JUDr. G. S., poverený zastupovaním predsedníčky okresného súdu.   V   odpovedi   na   toto   stanovisko   sa   16.   októbra   2003   vyjadril   aj   právny   zástupca sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na   základe   písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   vrátane   prehľadu   úkonov týkajúceho sa spisu   okresného súdu sp. zn. 19 C 208/93 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 21. septembra 1993 bol okresnému súdu doručený návrh P. M. a G. M. na začatie konania o náhradu škody, ktorú si navrhovatelia uplatňovali voči sťažovateľovi. Okresný súd vo veci uskutočnil pojednávanie 29. októbra 1993, 11. apríla 1994, 25. apríla 1994, 19. mája 1995 a 17. júla 1995. Na poslednom z týchto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok, voči ktorému sa sťažovateľ 17. augusta odvolal. Krajský súd 30. mája 1996 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2.   V   ďalšom   priebehu   konania   okresný   súd   vo   veci   uskutočnil   pojednávanie 19. decembra 1996, 27. februára 1997 a 17. apríla 1997. Uznesením z 1. júla 1997 okresný súd ustanovil vo veci znalca Výskumný ústav zváračský, Račianska 71, Bratislava (ďalej len   „znalec“),   ktorému   vymedzil   úlohu   takto:   „Úlohou   znalca   bude   vykonať   znalecké dokazovanie 1/ Na skutočnosť, či príčinou zlyhania súčiastky – ulomenia ventilu v mot. vozidle (...) mohla byť únava materiálu, prípadne, či únavu materiálu ako príčinu ulomenia ventilu   možno   úplne vylúčiť.   2/   Ak   je možné   z predloženej   súčiastky   zistiť   príčinu   jej ulomenia – uviesť ju v znal. posudku.“ Okresný súd na podanie znaleckého posudku uložil lehotu 30 dní od doručenia uznesenia. Následne okresný súd 23. októbra 1997 zaslal spis v predmetnej veci Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „dožiadaný súd“) so žiadosťou, aby bol doručený znalcovi. Podľa registrácie na dožiadanom súde si znalec spis osobne prevzal 13. novembra 1997.

3. Sťažovateľ podal 20. novembra 2002 okresnému súdu v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov sťažnosť namietajúc prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť z 27. novembra 2002 súdna tajomníčka okresného súdu uviedla, že spis bol 23. októbra 1997 zaslaný na dožiadaný súd za účelom znaleckého dokazovania. Sťažovateľ následne podal krajskému súdu žiadosť o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti okresným súdom.

4.   Okresný   súd   27.   novembra   2002   zaslal   dožiadanému   súdu   dopyt   ohľadom doručenia spisu znalcovi. V odpovedi na tento dopyt dožiadaný súd uviedol, že znalec spis osobne prevzal 13. novembra 1997 s tým, že po jeho vypracovaní spis zašle priamo na adresu   okresného súdu.   Okresný súd následne 23. januára a 14. februára 2003 urgoval znalca, aby vrátil spis a predložil znalecký posudok. Pred druhou z týchto urgencií požiadal okresný súd 6. februára 2003 dožiadaný súd o doručenie dokladu o prevzatí spisu znalcom a 27.   marca   2003   urgoval   vybavenie   tejto   žiadosti.   Dožiadaný   súd   na   túto   urgenciu odpovedal 16. mája 2003. Okresný súd 19. mája 2003 požiadal predsedu dožiadaného súdu o   prešetrenie   vybavenia   dožiadania   a   túto   žiadosť   24.   júla   2003   zopakoval.   Predseda dožiadaného   súdu   odpovedal   28.   júla   2003.   Ostatným   úkonom   okresného   súdu zadokumentovaným vo veci ku dňu jeho vyjadrenia k tejto sťažnosti (23. septembra 2003) bola   jeho   žiadosť   (z   3.   septembra   2003)   účastníkom   konania   o   zaslanie   všetkých dostupných listín ohľadne spisu v predmetnej veci za účelom rekonštrukcie spisu.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   208/93   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Zástupca   okresného   súdu   k   tomu   vo   svojom   vyjadrení   z   23.   septembra   2003 uviedol, že „vo veci vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici, pod sp. zn. 19 C 208/93 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v období rokov 1998 - 2002“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (zo 16. októbra 2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že „máme zato, čo napokon potvrdil vo svojom vyjadrení aj Okresný súd v Banskej Bystrici, že (…) vo veci riadne nekonal, čím porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnuté občianskoprávne konanie vo veci náhrady škody, ktoré sa začalo 21. septembra 1993 a je doteraz neskončené, t. j. trvá viac   ako   10   rokov,   bolo   v   istej   fáze   jeho   priebehu   komplikované   potrebou   súčinnosti dožiadaného súdu a znalca. Takáto v danom type konania relatívne bežná potreba však podľa názoru ústavného súdu nijako neopodstatňuje nečinnosť okresného súdu v období od zaslania spisu dožiadanému súdu za účelom jeho doručenia znalcovi (23. októbra 1997) do dopytu okresného súdu na dožiadaný súd v tej istej veci (27. novembra 2002), t. j. po dobu viac ako piatich rokov (pozri body 2 a 3 časti II nálezu). V tomto období nevykonal okresný súd vo veci jediný úkon a túto nečinnosť vo svojom vyjadrení ani nevysvetlil.

4.2 Vzhľadom na okolnosti prípadu, najmä okolnosť, že výsledok prejednávaného sporu o náhradu škody v napadnutom súdnom konaní je závislý aj od odborného posúdenia veci - znaleckého dokazovania (pozri bod 2 časti II nálezu), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že aj sťažovateľ v procesnom postavení odporcu sa počas jeho trvania nachádza v stave právnej neistoty, ktorej odstránenie je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základným   účelom   práv   zaručených   v citovaných   článkoch   ústavy   a Dohovoru   (mutatis mutandis I. ÚS 7/03).

4.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003   a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   V   prípade   namietanej nečinnosti okresného súdu však tento žiadne takéto dôvody neuviedol, konštatujúc naopak, že v predmetnom období „mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Ani z prehľadu spisového materiálu k veci ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by namietaný prieťah bolo možné pripísať zložitosti veci,   správaniu   účastníkov   konania   alebo   iným   okolnostiam   nachádzajúcim   sa   mimo dispozičnej sféry okresného súdu. Ústavný súd tak dospel k záveru, že predmetný prieťah bol spôsobený postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke piatich rokov bolo preto potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. za „neprimeranú lehotu“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

4.4 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk „ako náhradu nemajetkovej ujmy (…) za to, že je povinný strpieť stav právnej neistoty a (…) je vystavený psychickému tlaku z dôvodu neustálej hrozby, že nečinnosťou okresného súdu mu v prípade jeho neúspechu vznikne povinnosť zaplatiť navrhovateľovi vysokú sumu ako uplatňované príslušenstvo nároku“.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 70 000 Sk. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prihliadnuť na tvrdenie   sťažovateľa,   že   „nečinnosťou   okresného   súdu   mu   v   prípade   jeho   neúspechu vznikne   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   vysokú   sumu   ako   uplatňované príslušenstvo nároku“.   Ústavný   súd   totiž   pri   úvahe   o   výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia nemôže   v žiadnom   prípade   špekulovať   o tom,   s akým   výsledkom   posudzované   súdne konanie môže skončiť (I. ÚS 23/03).

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 7. apríla 2003 a vyjadrenie zo 16. októbra 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške   1/3   predstavuje   4   270   Sk   za   jeden   úkon.   Celkové   trovy   za   tri   úkony   teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003