znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 145/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., H., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/8/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012   doručená   sťažnosť   E.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/8/2009.

2. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila takto:«Sťažovateľ   je   odporcom   v právnej   veci   o zaplatenie   47,67   Є   s príslušenstvom. Konanie je vedené pred Okresným súdom... pod sp. zn. 8 C/8/2009...

Navrhovateľ podal dňa 24. 11. 2008 návrh na vydanie platobného rozkazu. Dňa 08. 12. 2008 bol tento porušovateľom vydaný pod č. k. 5 Ro/649/2008-11. Po podanom odpore zo strany odporcu, a to dňa 30. 12. 2008 bol platobný rozkaz zrušený a vec je tohto času vedená pod sp. zn. 8 C/8/2009. V celom, zatiaľ vyše 4 ročnom konaní o zaplatenie bolo porušovateľom vytýčené na deň 25. 10. 2010 len jedno pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Okresný súd... je teda v celom konaní nečinný. Výsledkom nečinnosti je do dnešného dňa   nerozhodnutie   vo   veci   samej.   Od   podania   návrhu   uplynuli   viac   ako   4   roky   a   od pojednávania viac ako 2 roky...

Nečinnosť Okresného súdu... ako aj súčasný stav (po 4 rokoch od podania návrhu na začatie konania, v ktorom sa sťažovateľ má možnosť, resp. tohoto času nemá možnosť sa brániť, čo vo veci nebolo ani jedno pojednávanie, ktoré by smerovalo k vyhláseniu rozsudku v merite veci a súd nevykonal ani jeden relevantný úkon, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať...

Nevyužitie   všetkých   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   jeho základného práva alebo slobôd sťažovateľovi účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   tak   aby   boli   odstránené   prieťahy   v   konaní, odôvodňujeme   jednak   tým,   že   uskutočnené   prieťahy   nemožno   konvalidovať   proforma vytýčeným pojednávaní po intervencii predsedu súdu a jednak rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike.»

3.   Sťažovateľka   je   toho   právneho   názoru,   že   okresný   súd   je   v   konaní   nečinný a porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Základné   právo   sťažovateľa,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu...v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/8/2009 porušené.

II. Okresnému súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/8/2009 konal bez ďalších prieťahov.

III. E. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €... ktorej ich je Okresný súd... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV.   Okresný súd...   je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... E.   B. v sume 269,58 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť,   že v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom, v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku nápravy (bod 7), na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka v okolnostiach danej veci právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

9. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh nezistil, žeby sťažovateľka podala sťažnosť na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu,   ani   toto   v sťažnosti   netvrdila,   skôr naopak.Sťažovateľka nevyužitie právnych prostriedkov nápravy na odstránenie prieťahov v konaní odôvodnila tým, že „... uskutočnené prieťahy nemožno konvalidovať proforma vytýčeným pojednávaní po intervencii predsedu súdu a jednak rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva... v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike“.

10.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľka preukáže, že využila označené právne prostriedky, ktoré mala podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto   podmienku   nesplnila   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

11. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní.“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

12.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnená   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

14.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v prerokúvanej   veci   nesplnila požiadavku   namietania   prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej   správy   súdov   ani nepreukázala, že ju nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom... má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

15. Ústavný súd sa nestotožňuje s obranou sťažovateľky, ktorá nevyčerpanie „iných právnych   prostriedkov   nápravy“   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   odôvodňovala nemožnosťou „konvalidovať   prieťahy   proforma   vytýčeným   pojednávaní   po   intervencii predsedu súdu“ (bod 9). Zmyslom a účelom doručenia zákonom predpokladanej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní predsedovi všeobecného súdu (body 8, 10, 11, 12 a 13) totiž nie je „pro forma“ nariadenie termínu súdneho pojednávania, ale urýchlenie konania pred všeobecným súdom, a tým aj zabezpečenie bezprieťahového stavu prebiehajúceho súdneho konania. V mnohých prípadoch podanie sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní v rámci všeobecného   súdnictva   reálne   doznalo   účinky   zjednania   nápravy   bez   toho,   aby   musel zakročiť ústavný súd.   Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci rovnako nesúhlasí s obranou sťažovateľky, keď poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch Ištván, Ištvánová a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, a to z dôvodu, že nie sú porovnateľné s predmetnou sťažnosťou [vo veci Ištván a Ištvánová bola podaná sťažnosť   na   prieťahy   adresovaná   predsedovi   okresného   súdu,   ale krátko   pred   podaním ústavnej sťažnosti, a v druhom spomenutom prípade Komanický (č. 6) súdne konanie trvalo neprimerane dlho – viac ako jedenásť rokov].

16.   Keďže   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   sťažovateľka   podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní, a ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

15.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013