znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 145/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., S., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 164/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 164/2009 z 30. novembra 2009.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 157/2007 v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd jeho žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy   uzatvorenej   28.   augusta   1993   medzi   J.   T.   a V.,   s. r. o.,   S.,   (ktorej   predmetom prevodu   boli   nehnuteľnosti   v katastrálnom   území   S.)   zamietol   rozsudkom   č.   k. 6 C 157/2007-77 zo 7. októbra 2008. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   z 28. mája   2009   sp. zn.   2   Co   1/2009   potvrdil prvostupňový   rozsudok   v jeho   napadnutej   zamietajúcej   časti   ako   vecne   správny.   Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že «Najvyšší   súd...   v   konaní   vedenom   pod č. 1 Cdo 164/09 odmietol dovolanie sťažovateľa,   podané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 5. 2009 č. k. 1 Co 1/2009. V odvolaní, rovnako ako v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, sťažovateľ namietal porušenie ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Podľa jeho názoru mu súdy (teraz už vrátane súdu dovolacieho) svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom...

Sťažovateľ   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorou   spoločnosť   V. s. r. o. nadobudla nehnuteľnosť kúpou od J. Okolnosti a podmienky, za ktorých sa táto zmluvy uzatvárala tvoria „vecnú stránku“ žaloby, ku skúmaniu ktorej súdy nepristúpili pre prekážku, tvorenú podľa nich absenciou naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu. Toto stanovisko je akceptovateľné ako zákonné, ovšem iba v teoretickej rovine. Sťažovateľ má totiž reálnu nádej a očakávanie, že v prípade vyhovenia žalobe/ a určenia, že kúpna zmluva je   neplatná/   sa uplatní   pravidlo   pacta   sunt servanda   a   predávajúci   alebo jeho nástupca uzavrie na základe známych skutočností zmluvu s ním...

Napadnuté rozhodnutie vykladá ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p. neopodstatnene reštriktívne... Požiadavka naliehavosti právneho záujmu na určení sa považuje za danú, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo jeho postavenie neisté. Tomuto stavu sa však neprieči situácia, keď bez pozitívneho rozhodnutia subjekt vôbec nemôže uplatniť svoje právo, keď cestu k tomuto uplatneniu môže otvoriť iba takéto rozhodnutie. Sťažovateľ nemá možnosť   uzavrieť   kúpnu   zmluvu s   pôvodným vlastníkom   nehnuteľností prípadne i za cenu žaloby, kým je platnou zmluva, ktorú napáda...

V   okolnostiach   prípadu,   ako   už   bolo   skôr   uvedené,   bola   sťažovateľovi   odňatá možnosť uplatniť v príslušnom konaní svoje majetkové právo.

Podľa čl. 150 ods. 4/ Ústavy SR musí byť výklad a uplatňovanie zákonov v súlade s touto ústavou. Právu na súdnu ochranu vyhovuje skôr extenzívny, ako reštriktívny výklad pojmu „naliehavý právny záujem“.

I   keď   má   sťažovateľ   svoj   podiel   na   výsledku   pôvodného   konania,   nenesie zodpovednosť za protiústavnosť napadnutého rozhodnutia...».

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/   Najvyšší   súd...   svojím   rozhodnutím,   vydaným   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 164/2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy... a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru...

2/ Uznesenie 1 Cdo 164/2009 zo dňa 30. novembra 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3/   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   z   titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia 1.000,- Eur.

4/ Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 164/2009 z 30. novembra 2009. K porušeniu označených práv malo dôjsť postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov, ktoré mu podľa jeho tvrdenia „odňali možnosť konať pred súdom“. Najvyššiemu súdu najmä vytýkal, že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu a krajského súdu, ktoré zamietli sťažovateľov určovací návrh (žalobu) pre nepreukázanie existencie právneho záujmu, v dôsledku čoho nepristúpili k posudzovaniu merita veci, v danom prípade skúmaniu platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorej zrušenia sa sťažovateľ dožadoval.

8.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   vychádzal   v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní.   Dovolací   súd   ho   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

9. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné podmienky   upravujú   ustanovenia   §   236   a   nasl.   OSP.   V rámci   všeobecnej   úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

11. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 164/2009 z 30. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej   prípustnosti   dovolania,   pozn.),   ktorý   by   nemal   oporu   v zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného dovolania, v rámci ktorého uviedol:

(Žalobca) „Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel.   Namietal   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   podľa...   a   nesprávne   právne posúdenie   veci...   Tvrdil,   že   oba   rozsudky   rozsiahlo,   ale   zjavne   sofisticky   argumentujú teoretickými   východiskami   určovacej   žaloby,   že   nereagujú   na   judikatúru   a   konkrétne argumenty uvádzané v žalobe a v odvolaní; na otázku právnej subjektivity kupujúcej firmy, dôvod absolútnej neplatnosti úkonu; označiac prístup súdov za rozporný s povinnosťou riadne   odôvodňovať   rozhodnutia.   Oba   rozsudky   podľa   žalobcu   nevyhodnotili   správne zistený skutkový stav v súlade so splnenými podmienkami určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p., čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v merite veci.“. Svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší súd... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný...

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§238 ods. 1 O. s. p.),   alebo   proti   rozsudku,   v ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danom   prípade   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku,   ktorý   nevykazuje   znaky   ani jedného z rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a teda ani nevyslovil   svoj   právny   názor   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.).   Dovolanie   smeruje   proti potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. So   zreteľom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   O.   s.   p.,   ktoré   ukladá dovolaciemu   súdu   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale   sa   komplexne   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,   prípad absencie návrhu na   začatie konania,   hoci bol   podľa   zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania   súdom   nesprávne   obsadeným.   Existencia   ani   jednej   z   uvedených   vád   však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S prihliadnutím na obsah dovolania... dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred sudom konať... Podľa § 237   písm.   f/   O.   s.   p.   dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme   možnosť   pred   ním   konať   a   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   za   účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným, dôkazom, právo   zhrnúť   na   záver   neodročovaného   pojednávania   svoje   návrhy   a   vyjadriť   sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Z   obsahu   dovolania   predovšetkým   vyplýva,   že   napadnuté   ako   aj   prvostupňové rozhodnutie sú podľa dovolateľa v rozpore s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďže   prvostupňový   i   odvolací   súd   nereagujú   na   jeho   konkrétne   argumenty   uvádzané v žalobe   aj   v   odvolaní,   k   právnej   subjektivite   kupujúcej   firmy   z   hľadiska   kogentných ustanovení   Obchodného   zákonníka,   k   dôvodu   absolútnej   neplatnosti   úkonu,   že   chýba reakcia na judikatúru.

Za   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   treba   považovať   aj   nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Podľa   dovolacieho   súdu   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   vadou   vytýkanou dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku... Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho,   aby   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecných   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania...

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď   na   podstatné   (zásadné)   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv   účastníka   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   ktorého   imanentnou súčasťou   je   aj   právo   na   súdne   konanie   spĺňajúce   garancie   spravodlivosti,   a   toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci... Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej - vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba - chýbajúci naliehavý právny záujem žalobcu na tejto určovacej žalobe...

Základnou podmienkou dôvodnosti... určovacej žaloby..., ktorá je svojou povahou žalobou   preventívnou   (ani   v   minulosti   k   určovacej   žalobe   nebol   iný   prístup; v podrobnostiach porovnaj napr. odôvodnenie v R 61/2007), je totiž existencia naliehavého právneho   záujmu   na   požadovanom   určení.   Rozumie   sa   tým   právny   záujem   žalobcu. Nepostačuje len jeho tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nielen   nevyhnutnosť   tvrdiť,   ale   aj   dokázať   skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva   existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení...

Nepreukázaná   existencia   naliehavého   právneho   záujmu   vedie   k   zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu)... Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo... Odvolací súd správne uviedol, že súd prvého stupňa sa meritom veci, t. j. posúdením, či žaloba bola podaná dôvodne alebo nie, zaoberá iba v prípade, pokiaľ bola preukázaná existencia naliehavého právneho záujmu. Právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Nebolo preto vôbec potrebné skúmať otázky vzťahujúce sa na samotné posudzovanie platnosti namietanej zmluvy a reagovať k takejto argumentácii žalobcu. Pokiaľ totiž súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu... na požadovanom určení, ako tomu bolo aj v tomto prípade, nesmie (je vylúčené) skúmať   vecnú   stránku žaloby   (platnosť   namietanej   zmluvy -   otázky   k tomu sa viažuce). Žaloba   nebola   zamietnutá   pre   nedostatok   vecnej   legitimácie   žalobcu,   t. j.   z dôvodu,   že žalobca   nebol   účastníkom   predmetnej   zmluvy;   nebola   zamietnutá   ani   pre   meritum   veci (k skúmaniu   platnosti   namietanej   zmluvy   z   už   spomenutých   dôvodov   nižšie   súdy neprikročili), ale bola zamietnutá pre absenciu naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Nebolo preto dôvodu, aby odvolací súd reagoval na žalobcom v odvolaní uvádzané vety z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré sa vzťahovali k vecnej legitimácii (že určovaciu žalobu môžu uplatniť aj tretie osoby – neúčastníci napádaného právneho úkonu) a k otázke platnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka... Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd... vzhľadom vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok splňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.

Žalobca v dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

K   tejto   námietke   je   treba   uviesť,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia). I   keby   teda   tvrdenie   žalobcu   bolo   opodstatnené   (dovolací   súd   sa   ním   z   tohto   aspektu nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Pokiaľ nie sú splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O.   s.   p.   a v dovolacom konaní   neboli   zistené ani   dôvody prípustnosti   dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd... dovolanie žalobcu... ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol. “

14. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľovi   k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

15.   Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 164/2009 z 30. novembra 2009 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

16.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP [a ním uvedené odôvodnenie dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP], a keďže súčasťou   označených   základných   práv   nie   je   aj   povinnosť   uznať   dôvody   prípustnosti dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010