znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 145/08-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS 86/2005 z 27. októbra 2006 a   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v spojení   s čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Daňového úradu K. sp. zn. 709/340/39620/03-Ma z 24. septembra 2003, sp. zn. 709/340/39619/03-Ma z 24. septembra 2003 a   sp. zn. 709/340/42306/03 z 23. októbra 2003 a rozhodnutiami Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   pracoviska   K.   sp.   zn.   VI/256/3/31/2004 z 9. januára 2004, sp. zn. VI/256/3/30/2004 z 9. januára 2004 a sp. zn. VI/256/30/85/2004 z 29. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   na   porušenie   označených   ústavných   práv rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší   súd   SR   ako   súd,   ktorého   rozhodnutím   bolo   právoplatne   rozhodnuté o žalobe sťažovateľa, proti rozhodnutiu správneho orgán, porušil vyššie namietané práva sťažovateľa tým, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných predpisov – zák. č. 289/1995 Z. z. spôsobom, ktorý je v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa. (...)

Podstatou   argumentov   sťažovateľa   tak   v konaní   pred   daňovými   orgánmi,   ako   aj v konaní pred všeobecným i súdmi bola skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie   dodatočný platobný   výmer vydaný správcom   dane je   nezákonným rozhodnutím,   pretože   sťažovateľ nebol   osobou   vykonávajúcou   zdaniteľné   plnenia   a preto   kontrola   týkajúca   sa   dane z pridanej hodnoty, ako aj dodatočný platobný výmer, ktorý bol na základe jej výsledkov vydaný,   boli   vykonané   a vydané   v rozpore   s ustanoveniami   právnych   predpisov, predovšetkým zák. č. 289/1995 v znení platnom v čase, ku ktorému sa dodatočný platobný výmer   vzťahuje   v rozpore   s ustanovením   zákona   č.   511/1992.   (...)   Podľa   názoru sťažovateľa však vyriešenie tejto otázky je nevyhnutné pre posúdenie, či správca dane bol oprávnený   vykonať   daňovú   kontrolu,   či   správca   dane   bol   oprávnený   vydať   napadnutý dodatočný platobný výmer. (...)

Sťažovateľ vidí pochybenie orgánov zodpovedných za porušenie práva aj v tom, že tak   rozhodnutia   daňových   orgánov,   ako   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vychádzalo z postupu, ktorý nútil sťažovateľa konať niečo, čo mu zákon neukladá. (...)

Sťažovateľ   znovu   opakuje,   že   on   ako   súdny   exekútor   neodmietol   správcovi   dane nahliadnuť do exekučných spisov, pretože na sťažovateľa ako na súdneho exekútora sa správca dane s takouto žiadosťou nikdy neobrátil. (...)

Sťažovateľ v priebehu celého konania, tak pred I. stupňovým daňovým orgánom, ako aj v rámci odvolacieho konania a predovšetkým v konaní pred Krajským súdom v Košiciach a najvyšším súdom poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutia považuje   za nezákonné predovšetkým z dôvodu, že v období, ktorého sa napadnuté rozhodnutia daňových orgánov týkali, teda v roku 2000 a 2001, nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. (...)

Tak ako na to sťažovateľ opakovane poukazoval, nevyhnutným predpokladom pre posúdenie otázky, či bol sťažovateľ osobu povinnou platiť daň, je vyriešenie otázky, či bol sťažovateľ vykonával zdaniteľné plnenia alebo nie. (...)

Podstatou postupu Daňového úradu K., Daňového riaditeľstva SR a súdov obidvoch stupňov je záver, že pri určovaní sankcie sťažovateľovi, ktorá mu bola platobným výmerom Daňového úradu K.   uložená, nie je podstatný text, teda obsah konkrétnych ustanovení zákona č. 289/2005 Z. z., ale „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti   nálezom vyslovil porušenie   ním   označených   práv,   zrušil   napadnuté   rozhodnutia,   vec   vrátil   daňovému riaditeľstvu   na   nové   konanie   a priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   a   trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).

Podstata   námietok   sťažovateľa   smeruje   k právnemu   posúdeniu   otázky,   či   bol sťažovateľ   v postavení   súdneho   exekútora   v rozhodnom   čase   (r.   2000,   r.   2001)   osobou vykonávajúcou zdaniteľné plnenie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), v tom čase platnom znení, alebo nie. Právne posúdenie tejto otázky má odôvodniť podľa názoru sťažovateľa to, či daňová kontrola týkajúca   sa dane z pridanej   hodnoty   a jej   výsledok   bol   v súlade   s už   uvedeným   zákonom,   alebo   nie.   Na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikáty najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 221/00 z 27. júna 2001 a sp. zn. 5 Sž 131/99.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Je   nesporné,   že   sťažovateľ   ako   exekútor   si   uplatnil   vrátenie   zaplatenie   dane z pridanej hodnoty za rok 1999 z dôvodu, že nespĺňal podmienku § 2 ods. 2 písm. a) zák. č. 289/1995 Z.z., pretože neuskutočňoval zdaniteľné plnenia ani nevykonával podnikateľskú činnosť, ani činnosť súvisiacu s podnikaním.“

Sťažovateľ zastáva názor, že daňový úrad nemal právo vykonať daňovú kontrolu a následne vydať dodatočné platobné výmery, pretože:

1. svoju činnosť ako súdneho exekútora nemal exaktne definovanú zákonom o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   v rozhodnom   čase   ako   činnosť   zaradenú   do zdaniteľného plnenia;

2. nechápal svoju činnosť ako činnosť podnikateľskú v súlade s § 2 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase;

3. tvrdí to, že daňový úrad nemal právo nahliadnuť do spisov súdneho exekútora a súdny exekútor nemal povinnosť mu spisy sprístupniť   podľa zákona o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom čase (začatie daňovej kontroly).

Tieto   skutočnosti   považuje   za   nedostatočne   odôvodnené   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov   v rámci   preskúmavania   dotknutých   rozhodnutí   správnych   orgánov a samotné rozhodnutia považuje za arbitrárne.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   smeruje   len   do   oblasti   prehodnocovania dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť preskúmania rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a do oblasti prehodnocovania právneho názoru   všeobecných   súdov.   Všeobecné súdy   (krajský   súd   aj najvyšší   súd)   dostatočným a presvedčivým spôsobom právne zdôvodnili svoje rozhodnutia, keď stanovili za zásadný problém   to,   či   sťažovateľ   umožnil   daňovému   úradu   nahliadnutie   do   spisu   za   účelom daňovej   kontroly.   Následkom   neumožnenia   nahliadnutia   do   exekútorského   spisu   bol správny orgán (daňový úrad) toho názoru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a to, že neuskutočňoval   v rozhodnom   období   zdaniteľné   plnenie,   a preto   určil   daň   na   základe daňových pomôcok. Z tohto právneho záveru sa odvíja aj právne zdôvodnenie existencie dodatočného   platobného   výmeru.   Vyriešenie   tejto   otázky   považuje   aj   sťažovateľ   za kardinálny   právny   problém   a odvádza   od   nej   aj skutočnosť,   či   vykonával v rozhodnom období zdaniteľné plnenie, alebo nie.

Otázka   postavenia   sťažovateľa   ako podnikateľa v súlade s § 2 ods. 2 písm. a) zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   v rozhodnom   čase   bola v predchádzajúcich   konaniach   dostatočne   odôvodnená   (napr.   aj   stanovisko   Ministerstva financií Slovenskej republiky z 20. júna 1996), preto ani táto otázka nemôže znamenať porušenie   označených   ústavných   práv.   Túto   právnu   regulu   a zmysel   skoršieho   zákona a jeho výklad potvrdzuje aj súčasný právny stav.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). V danom prípade možno konštatovať, že všeobecné súdy rozhodli v týchto medziach. Napadnuté rozhodnutie všeobecného   súdu   nie   je   zjavne   svojvoľné   ani   neodôvodnené,   súd   zistil   skutkový   stav a aplikoval naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlil. Ústavný súd konštatuje, že postupom všeobecného súdu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv, a preto v tejto časti odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s petitom sťažnosti, ktorá sa týka vyslovenia porušenia práv rozhodnutím daňového úradu a daňového riaditeľstva, ústavný súd konštatuje, že ochrana práv v nich namietaná   bola   zabezpečená   odvolacími   inštanciami   a prieskumnou   právomocou všeobecného súdu na základe ústavného princípu subsidiarity. Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné   zákony   na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. US 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti   preskúmavané   (IV. ÚS 303/04).   Preto   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol sťažnosť ako neprípustnú.

Keďže   sťažovateľ   neuniesol   v tomto   konaní   bremeno   tvrdenia   protiústavnosti namietaných rozhodnutí, bola jeho sťažnosť ako celok odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008