znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 145/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. S., bytom K., t. č. vo väzbe, N., zastúpeného advokátom JUDr. R.   B.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   7   ods.   5 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno pri doručovaní uznesenia sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2005   doručená   sťažnosť   I.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základných   práv   podľa   čl.   7   ods.   5   a čl.   154c   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva podľa čl. 17 ústavy a práv zaručených v čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej aj „okresný súd“) pri doručovaní uznesenia sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesení Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v K.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície z 23. decembra 2004 a 5. mája 2005 sp. zn. ČVS: ORP-540/OVK-KN-2004 pre trestný čin vydierania   podľa   §   235   ods.   1,   ods.   2   písm.   c)   a e)   vtedy   účinného   Trestného   zákona [(zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) ďalej len „Trestný zákon“] a pre trestné činy násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona a ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 221 ods. 1 Trestného zákona. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 2/05 zo 4. januára 2005 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) v tom čase účinného Trestného poriadku [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)   v znení   neskorších   zmien   a doplnkov;   ďalej   len   „Trestný   poriadok“].   Pred uplynutím zákonnej 6-mesačnej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní bola táto lehota uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005, na základe návrhu Okresnej prokuratúry v K. (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp.   zn. Pv 1306/04 z 13. júna 2005, predĺžená do 30. septembra 2005.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 7 ods. 5, čl. 17 a čl. 154c ústavy a podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru tým, že pri doručovaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005 sťažovateľovi, bol podľa jeho tvrdenia porušený   zákon   nedodržaním   10-dňovej   lehoty   ustanovenej   v   §   71   ods.   1   Trestného poriadku   pre   doručenie   uznesenia   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   pretože   mu   bolo rozhodnutie doručené až 15. júla 2005, teda až po 15 dňoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že: „Dňa 1. júla 2005 na základe rozhodnutia Okresného súdu Komárno (O. S. – KN) mi bola predĺžená lehota trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. do 30. 9. 2005 uznesením O. S. – KN pod sp. zn. 1 Tp 91/05 zo dňa 1. júla 2005. Toto uznesenie mi bolo doručené dňa 15. júla 2005. Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. (posledná veta) uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do 10 dni od rozhodnutia. Postupom O. S. – KN jednoznačne došlo k porušeniu zákona v tom smere, že o predĺžení väzby bolo rozhodnuté dňa 01. júla 2005 a mne bolo rozhodnutie doručené dňa 15. júla 2005, teda nie v lehote 10 dní od rozhodnutia, teda bol porušený zákon, aj napriek tomu som ďalej držaný protizákonne vo väzbe. (...)“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že porušenie zákona v súvislosti s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005 namietal vo viacerých jeho podaniach adresovaných orgánom verejnej moci:

-   8.   júla   2005   -   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   žiadal   podaním   adresovaným   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o prepustenie z väzby. Generálna prokuratúra uznesením sp. zn. N/1 GPt 532/05 z 12. júla 2005 postúpila toto podanie   sťažovateľa   na   vybavenie   Krajskej   prokuratúre   N.   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“), ktorá ho následne z titulu príslušnosti 26. júla 2005 postúpila okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 119/05 z 25. augusta 2005 žiadosti sťažovateľa nevyhovel, pretože podľa sťažovateľa okresný súd konštatoval, že „neboli zistené porušené lehoty čo sa týka predlžovania a doručovania o dobe trvania väzby“. Následne proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   7.   septembra   2005   krajskému   súdu   prostredníctvom okresného   súdu   sťažnosť,   ktorá   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebola vybavená, aj napriek tomu, že jej vybavenie sťažovateľ urgoval podaním z 10. októbra 2005;

- 14. júla 2005 – podal sťažovateľ ďalší podnet generálnej prokuratúre, ktorá ho uznesením sp. zn. IV/ 1 GPt 537/05 z 21. júla 2005 postúpila na vybavenie okresnej prokuratúre;

- 18. júla 2005 – sťažovateľ v ďalších dvoch podaniach namietal porušenie zákonnej lehoty pri doručovaní rozhodnutia, a to jednak v podaní adresovanom prostredníctvom okresného súdu krajskému súdu, ktorý podľa tvrdenia sťažovateľa do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu   jeho   podanie   nevybavil,   a druhé   podanie   s týmto   dátumom   adresoval   sťažovateľ generálnej   prokuratúre,   ktorá   ho   uznesením   sp.   zn.   IV/   1   GPt   532/05   z 26.   júla   2005 postúpila   na   vybavenie   okresnej   prokuratúre.   Okresná   prokuratúra   uznesením sp. zn. Pv 1306/04 z 11. augusta 2005 postúpila sťažovateľove podania z 18. júla 2005, ako aj podanie zo 14. júla 2005 na vybavenie okresnému súdu, ktorý podľa tvrdenia sťažovateľa do podania sťažnosti ústavnému súdu o týchto jeho podaniach nerozhodol;

- 2. augusta 2005 - sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť pre porušenie zákona adresovanú Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorá   podľa   sťažovateľa   nebola   ešte vybavená;

- 3. októbra 2005 - sťažovateľ sa so sťažnosťou pre porušenie zákona obrátil aj na najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. Nt 447/05 z 24. októbra 2005 postúpil toto podanie na vybavenie okresnému súdu, ktoré podľa sťažovateľa do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte vybavené;

- napokon sťažovateľ uviedol, že podal opätovnú žiadosť o prepustenie z väzby (bez uvedenia dátumu), ktorú okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 144/05 zo 17. októbra 2005 zamietol, proti čomu podal sťažnosť 24. októbra 2005 a jeho právny zástupca 25. októbra 2005, rovnako aj v tomto prípade podľa tvrdenia sťažovateľa tieto sťažnosti neboli ešte vybavené.

Sťažovateľ na základe uvedených   skutočností   sa   domáhal toho, aby ústavný súd „zabránil   protiprávnemu   konaniu   a svojím   rozhodnutím   uznal   porušenie   zákona   v môj neprospech podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, prikázal inému orgánu, aby obnovil stav pred porušením zákona s tým, že budem prepustený z výkonu väzby na slobodu ku dňu 11. júna 2005 kedy zákonom daný – uložený posledný deň doručenia uznesenia o predĺžení lehoty väzby   od   rozhodnutia.   Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o Ústavnom   súde   sa   domáham primeraného finančného zadosťučinenia za protizákonné držanie vo väzbe mojej osoby odo dňa 11. júla do dňa prepustenia z väzby. (...)“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (ods. 2).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní (...).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pretože ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade viazaný návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne rozhodnutie   označené   sťažovateľom,   ktorým   malo   dôjsť   podľa   názoru   sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru uvádzaných v sťažnosti.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Komárno   pri doručovaní   napadnutého,   ktorým   sa   rozhodlo   o predĺžení   trvania   jeho   väzby.   Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že „o predĺžení väzby bolo rozhodnuté dňa 01. júla 2005 a mne bolo rozhodnutie doručené dňa 15. júla 2005, teda nie v lehote 10 dní od rozhodnutia“.

1.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že sťažovateľ sa o „porušení zákona“ v súvislosti s doručením tohto rozhodnutia dozvedel najneskôr 15. júla 2005, kedy mu toto uznesenie bolo doručené. Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. júla 2005.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie tejto lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje (napr. IV. ÚS 14/03).Sťažnosť bola na poštovú prepravu odovzdaná 15. novembra 2005 a ústavnému súdu doručená   21.   novembra   2005.   Od   15.   júla   2005,   kedy   bolo   napadnuté   uznesenie sťažovateľovi   doručené,   príp.   od   23.   júla   2005,   kedy   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť,   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   sťažovateľovi   lehota   na   podanie sťažnosti skôr, než ju podal ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ uviedol, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 91/05 z 1. júla 2005 podal „na Krajský súd prostredníctvom O. S. – KN v zákonnej trojdňovej lehote dňa 18. 7. 2005“ sťažnosť.

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   podanie   sťažovateľa z 18. júla 2005,   ktoré bolo okresnému súdu   doručené 20.   júla 2005 bolo označené ako „žiadosť“. Z jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ žiadal krajský súd o prepustenie z väzby na slobodu   z dôvodu   sťažovateľovho   strachu   zo   straty   zamestnania   a potreby   starostlivosti o rodičov. Toto podanie nemožno po obsahovej stránke považovať za sťažnosť (opravný prostriedok)   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z 1.   júla   2005 v intenciách   poučenia uvedeného v napadnutom uznesení.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ ani nevyužil možnosť podania opravného prostriedku - sťažnosti - proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorý mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytol   a   na   ktorého   použitie   bol oprávnený podľa osobitných predpisov (Trestný poriadok), ústavnú sťažnosť sťažovateľa bolo treba odmietnuť aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3.   Na   základe   rámec uvedeného   ústavný súd poznamenáva, že   napriek   tomu, že sťažovateľ nevyužil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu   okresného   súdu,   orgány   činné   v trestnom   konaní   sa   zaoberali   aj   otázkou nedoručenia   tohto   rozhodnutia   v zákonnej   lehote,   a to   na   základe   viacerých   podaní sťažovateľa   adresovaných   rôznym   orgánom   verejnej   moci.   Dňa   18.   júla   2005   podal sťažovateľ sťažnosť aj generálnej prokuratúre sťažnosť pre porušenie zákona (doručená 22. júla   2005).   Z dôvodu   príslušnosti   bola   táto   sťažnosť   cestou   krajskej   prokuratúry doručená okresnej prokuratúre, ktorá ju vyhodnotila ako žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   a postúpila   ju   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 1 Tp 119/05   z 25.   augusta   2005   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu   zamietol   ako   nedôvodnú   s tým,   že   porušenie   lehôt   nezistil.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej opätovne poukázal na porušenie lehoty doručenia   uznesenia   okresného   súdu   z 1.   júla   2005,   ako   aj   na   neexistenciu   väzobných dôvodov.   Medzitým   sa   sťažovateľ   obrátil   aj   na   najvyšší   súd   podaním „sťažnosti   pre porušenie zákona“ doručenej najvyššiemu súdu 10. októbra 2005, v ktorej okrem iného opäť   poukazoval   na   nedodržanie   v zákone   stanovenej   lehoty   10   dní   pre   doručenie rozhodnutia   o predĺžení   väzby.   Najvyšší   súd   toto   podanie   odstúpil   okresnému   súdu z dôvodu jeho príslušnosti na jeho vybavenie.

Ústavný súd zistil, že o uvedených sťažnostiach sťažovateľa rozhodol krajský súd 24. októbra   2005   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   23/05,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 119/05 z 25. augusta 2005 zamietol ako nedôvodnú. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že: «Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti   preskúmal   celý   predložený   spisový   materiál,   oboznámil   sa   so   žiadosťou obvineného   o prepustenie   z väzby   a   ako   aj   s námietkami   uvádzanými   v písomnom odôvodnení sťažnosti a zistil, že rozhodnutie I. stupňa je zákonné a správne a to i napriek veľmi stručnému odôvodneniu. U obvineného aj v tomto štádiu trestného stíhania existujú konkrétne   skutočnosti   podrobne   popísané   v uznesení   o vzatí   do   väzby   resp.   v ďalších rozhodnutiach   o väzbe,   odôvodňujúce   u obvineného   existenciu   dôvodov   väzby   podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por..

Nadriadený   súd   nemôže   akceptovať   sťažnostné   námietky   obvineného   pretože   10- dňová   lehota   uvedená   v §   71   ods.   1   Tr.   por.   je   lehotou   poriadkovou,   s jej   prípadným nedodržaním   zákon   nespája   účinok   požadovaný   obvineným.   Námietky   obvineného   voči „jeho vine“ je možné skúmať len pri rozhodovaní súdu v merite veci, zatiaľ je dané dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie (§ 163 ods. 1 Tr. por.).»

V zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodom pre odmietnutie návrhu je aj jeho   zjavná   neopodstatnenosť.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry ústavného   súdu   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu (v posudzovanom prípade ide o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom prípravnom konaní) nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03).

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery krajského súdu o relevantnosti, resp. nerelevantnosti porušenia lehoty stanovenej na doručovanie rozhodnutia súdu o predĺžení trvania väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na tieto skutočnosti by bolo možné sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006