znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 145/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Janky   Dudášovej,   bytom   B.   Š.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 75/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Janky Dudášovej   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 11.   augusta   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 13. augusta 2004 označeným ako „Sťažnosť“ Janka Dudášová, bytom B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B.,   namieta porušenie čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 75/04.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   základných   práv.   Ďalej   žiada   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 12 Co 75/04 z 8. apríla 2004 v časti, ktorou bol zrušený rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) ohľadne sťažovateľky a vec vrátená okresnému súdu.   Napokon   požaduje   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   a náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 14 110 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 13 C 58/98 z 11. septembra 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 51/02 z 19. júna 2002 si sťažovateľka vysúdila poistnú náhradu 354 500 Sk s prísl. za odcudzené auto od poisťovne. Poisťovňa túto sumu aj uhradila, avšak 12. augusta 2002 podala voči sťažovateľke, F. L. a J. I. žalobu na okresnom súde, ktorá je vedená pod sp. zn. 6 C 687/02. Touto žalobou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v sume   313 843   Sk s prísl.,   keďže   túto   čiastku   poukázala ešte   18. septembra   1997 ako poistnú náhradu za odcudzené auto sťažovateľky, a to na účet Ing. F. L., ktorý si tieto peniaze rozdelil s J. I.. Poisťovňa teda plnila dvakrát.

Okresný   súd   už dvakrát žalobu poisťovne vo vzťahu voči   sťažovateľke zamietol s poukazom   na   to,   že   sa   nárok   premlčal.   Oba   rozsudky   boli   krajským   súdom   zrušené. Posledným rozhodnutím je uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 Co 75/04 z 8. apríla 2004, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 25. novembra 2003 aj v tej časti, v ktorej bola   žaloba   poisťovne   voči   sťažovateľke   zamietnutá   a vec   vrátená   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie   s úpravou,   aby   na   základe   ďalšieho   dokazovania   sa   opätovne   posúdila opodstatnenosť   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   aj   vo   vzťahu   voči sťažovateľke.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutou   časťou   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 12 Co 75/04 z 8. apríla 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jej právo na spravodlivý proces.

Ide o to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 13 C 58/98, v ktorom sťažovateľka požadovala a aj si právoplatne vysúdila a obdržala poistnú náhradu za odcudzené vozidlo vo výške 354 500 Sk, poisťovňa už namietala, že ešte pred začatím konania poukázala poistnú náhradu 313 843 Sk. Súd však dospel k záveru, že sťažovateľka toto poistné plnenie neprevzala, a preto žalobe sťažovateľky týkajúcej sa sumy 354 500 Sk vyhovela.

Z uvedených skutočností dospela sťažovateľka k právnemu záveru, podľa ktorého o otázke, či poisťovňa sťažovateľke ešte 18. septembra 1997 poukázala alebo nepoukázala sumu 313 843 Sk, bolo už právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 13 C 58/98. Preto žalobu poisťovne voči sťažovateľke o zaplatenie sumy 313 843 Sk s prísl. treba považovať za vec už právoplatne rozsúdenú, o ktorej preto nemôže prebiehať ďalšie súdne konanie. Hoci sa touto námietkou bránila, krajský súd ju neakceptoval a uznesením sp. zn. 12 Co 75/04 z 8. apríla 2004, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu, nariadil   vykonať ďalšie dokazovanie a znova o veci   rozhodnúť.   Pokiaľ preto   krajský   súd   rozhodoval   o veci   už   predtým   právoplatne   rozhodnutej,   porušil   tým označené základné právo sťažovateľky.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 12 Co 75/04 z 8. apríla 2004 vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 687/02-70 z 25. novembra 2003 a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Vyslovil   názor,   že   okresný   súd   rozhodol   bez   vykonania dostatočného   dokazovania,   a to   najmä   vo   vzťahu   k posúdeniu   dôvodnosti   námietky premlčania, keďže v danom prípade možno uvažovať o získaní bezdôvodného obohatenia úmyselne, čo znamená až desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Ďalej bol nedostatočne zistený skutkový stav aj ohľadom otázky, či sťažovateľka dostala alebo nedostala od J. I. a F. L. časť z poistného plnenia v sume 313 843 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Podstatou tvrdenia sťažovateľky je, že krajský súd opätovne preskúmava právnu vec, o ktorej bolo už v inom súdnom konaní právoplatne rozhodnuté (námietka rei iudicatae). V takomto prípade však je v zmysle § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniu krajského súdu prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je oprávnená podať v jednomesačnej zákonnej lehote sťažovateľka.   Z ustanovenia § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   vyplýva,   že   dovolanie   z niektorého   z dôvodov uvedených v tomto ustanovení je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nielen voči konečným rozhodnutiam odvolacieho súdu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 67/01 z 31. júla 2001).

Keďže   v danom   prípade   mala   sťažovateľka   možnosť   domáhať   sa   ochrany označených   práv   v dovolacom   konaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   je   jej sťažnosť neprípustná. K tomu ústavný súd dodáva, že sťažovateľka vôbec nepožiadala, aby ústavný súd postupoval v tomto prípade v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ani neuviedla dôvody hodné osobitného zreteľa vyžadované týmto ustanovením. Takéto dôvody nezistil ani ústavný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004