znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 145/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Š. I., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom R. B., Advokátska kancelária, K. vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1409/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1409/96   p o r u š i l právo Š. I., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   1409/96 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Š. I.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. I.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jeho advokátovi R.   B.,   Advokátska   kancelária,   K., na   jeho   účet   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. augusta 2003 č. k. I. ÚS 145/03-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Š.   I.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom R. B., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1409/96.

1.1 Sťažovateľ uviedol, že 6. decembra 1996 podal okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer s označenou žalovanou obchodnou spoločnosťou trvá. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 12. februára 1998, jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, avšak Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd na základe odvolania žalovanej svojím rozsudkom z 25. mája 1999 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Na základe dovolania sťažovateľa z 19. augusta 1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd rozsudkom z 28. júna 2000 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením z 29. decembra 2000 zrušil rozsudok okresného súdu z 12. februára 1998 a vec mu vrátil na ďalšie konanie spolu so spisom 15. februára 2001. Odvtedy okresný súd vo veci nerozhodol, a „dokonca nebolo vo veci vytýčené ani jedno pojednávanie“. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy zo 16. mája 2003 okrem iného konštatoval, že „k prieťahom v predmetnej veci došlo a sťažnosť je čiastočne dôvodná“.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že   ide   pre   neho   „o   mimoriadne   dôležité   konanie (...), nakoľko sa rozhoduje o trvaní, resp. netrvaní jeho pracovného pomeru“.

1.2   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiada prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a uložiť povinnosť na náhradu trov právneho zastúpenia.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom V. K., vyjadrením z 8. septembra 2003 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 22. októbra 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na   základe   písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   a prehľadu   úkonov   v   spise okresného súdu sp. zn. 18 C 1409/96 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

1. Dňa 6. decembra 1996 bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia, že jeho pracovný pomer s obchodnou spoločnosťou Stelmo, a. s., Košice (ďalej len „žalovaná“) trvá. Okresný súd výzvou z 5. mája 1997 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Následne okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na   12.   február   1998,   na   ktorom   rozhodol   tak,   že   žalobe   sťažovateľa   v celom   rozsahu vyhovel.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   5.   mája   1998   žalovaná   odvolanie. Odvolanie bolo doručené sťažovateľovi na vyjadrenie 22. októbra 1998.

2.   Následne   bol   spis   20.   novembra   1998   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   ako odvolací súd rozsudkom z   25. mája 1999 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Spis vrátil 8. júla 1999 okresnému súdu.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 19. augusta 1999 dovolanie, ktoré bolo 3. januára 2000 predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a spis mu 4. septembra 2000 vrátil na ďalšie konanie. Následne   krajský   súd uznesením   z 29.   decembra   2000   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 12. februára 1998 a spis vrátil 15. februára 2001 okresnému súdu.

4.   Okresný   súd   dal   3.   mája   2001   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom konania. Následne 30. novembra 2001 vyzval žalovanú na označenie dôkazov. Žalovaná   požiadala   o predĺženie   lehoty   na   predloženie   dôkazov   do   31.   januára   2002. Žalovaná   reagovala   na   výzvu   súdu   až   na   základe   jeho   urgencie   z   8.   júla   2002 a 27. septembra   2002   oznámila   svedkov,   ktorých   v konaní   navrhuje   vypočuť.   Podľa vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   z 8.   septembra   2003   od   uvedeného   dátumu   nebol vo veci vykonaný ďalší úkon.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1409/96 došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 8.   septembra   2003   ospravedlňoval nevykonanie ďalšieho úkonu od 27. septembra 2002 (pozri bod 4 časti II nálezu) tým, že sudkyňa, ktorá vo veci konala (A. G.), nastúpila 15. februára 2003 na materskú dovolenku a že v dôsledku toho boli všetky veci z jej súdneho oddelenia rozdelené do iných súdnych oddelení a po nástupe nových sudcov 16. apríla 2003 boli všetky nevybavené veci pridelené do súdneho oddelenia sudcu, v súdnom oddelení ktorého je 742 nevybavených vecí, pričom oboznámenie sa s právnym a skutkovým stavom v daných veciach si vyžaduje dlhšie časové obdobie.

Predseda okresného súdu k tomu uviedol, že „V danej veci teda skutočne vznikol prieťah v konaní a sťažnosť žalobcu preto aj bola vybavená ako čiastočne dôvodná. Táto skutočnosť   však   bola   spôsobená   objektívnymi   dôvodmi,   ktoré   sú   vyššie   uvedené a neúmernou   zaťaženosťou   sudcov   tunajšieho   súdu,   ktorá   neumožňuje   pri   súčasnom personálnom obsadení súdu zabezpečiť zníženie počtu nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach“.  

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu predsedu   okresného   súdu   uviedol,   že   „námietka   zaťaženosti   súdu   nemôže   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy   v konaní,   ktorými   dochádza   k porušovaniu   ústavných   práv sťažovateľov“. Sťažovateľ preto v plnom rozsahu zotrval na svojej sťažnosti.

4.1 Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Až   právoplatným rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Ústavné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 41/02).

4.2 Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02, I. ÚS 70/98, I. ÚS 148/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1 Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je určenie, že pracovný pomer sťažovateľa trvá so žalovanou obchodnou spoločnosťou, t. j. vec,   ktorej   povaha   (spor   o existenciu   pracovného   pomeru,   ktorý   je   zdrojom   príjmov navrhovateľa)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

5.2 Ústavný súd ďalej konštatuje, že toto občianskoprávne konanie, ktoré sa začalo 6. decembra 1996 a je doteraz neskončené, trvá takmer sedem rokov. Z tejto dĺžky konania však pripadá 1 rok a 8 mesiacov na konanie na krajskom súde a najvyššom súde (pozri body 2 a 3 časti II nálezu).

5.3 Podľa názoru ústavného súdu zistená dĺžka konania pred okresným súdom nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

5.4 Naopak, rozhodujúcim faktorom pri tejto dĺžke konania sa stal postup okresného súdu v danej veci.

V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na to, že konajúca sudkyňa nastúpila v priebehu súdneho sporu na materskú   dovolenku,   ako   ani   na   ďalšie   skutočnosti   označované   ako   „objektívne“ vo vyjadrení predsedu okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   28/01,   I.   ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Dĺžku   súdneho   konania takmer   siedmich   rokov   v pracovnoprávnej   veci   o určenie trvania   pracovného   pomeru   nemožno   ospravedlniť   zložitosťou   danej   veci   a ani akýmikoľvek objektívnymi ťažkosťami súdu ako takého. Aj pri existencii predsedom súdu uvedených objektívnych ťažkostí (nástup sudkyne na materskú dovolenku, veľký nápad vecí   vo   vzťahu   k personálnemu   obsadeniu   súdu   a pod.)   nemožno   prehliadnuť,   že   aj jednotlivé nenáročné úkony súdu vykazovali prieťahy v konaní. Za také je možné označiť napr. výzvu na zaplatenie súdneho poplatku až po piatich mesiacoch od podania návrhu, nariadenie prvého pojednávania až po trinástich mesiacoch od začatia konania, doručenie odvolania na vyjadrenie po viac ako piatich mesiacoch od jeho podania (pozri bod 1 časti II nálezu).

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil   ďalšie   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   a   to od 3. mája   2001   do   30.   novembra   2001   a od   1.   februára   2002   až   do   (minimálne)

8. septembra 2003 (pozri bod 4 časti II nálezu), ktoré predĺžili konanie o vyše dva roky (dvadsaťpäť mesiacov). Tieto obdobia nečinnosti nemožno ospravedlniť nástupom sudkyne na   materskú   dovolenku   (15.   februára   2003)   ani   skutočnosťou,   že   žalovaná   na   výzvu okresného súdu z 30. novembra 2001 žiadané dôkazy ani v lehote do 31. januára 2002 nepredložila, ale urobila tak až 27. septembra 2002 na základe urgencie okresného súdu z 8. júla 2002. V danom kontexte ústavný súd už zdôraznil, že všeobecný súd zodpovedá za adekvátne   a účelné   využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   zveruje   (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 OSP), proti tým účastníkom konania, ktorí sa snažia mariť   činnosť   (procesný   postup)   súdu,   alebo   ho   dokonca   ignorujú   (mutatis   mutandis II. ÚS 43/02, I. ÚS 89/02; k povinnosti využiť poriadkové opatrenia pozri aj Matoušková v. Slovenská republika, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002).

Pretože   práve   tieto   okolnosti   mali   za   následok,   že   nedošlo   k   odstráneniu   stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ počas súdneho konania nachádza, bolo   potrebné   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   v súlade   s konštantnou   judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

5.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk poukazom   na   to,   že   ide   pre   jeho   osobu   o mimoriadne   dôležité   konanie,   pretože   sa rozhoduje o trvaní, resp. netrvaní jeho pracovného pomeru.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   povahu   sporu   a jeho   význam   pre sťažovateľa (pozri body 5.1 a 5.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

8. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 23. júna 2003 a vyjadrenie z 23. októbra 2003. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške   1/3   predstavuje   4   270   Sk   za   jeden   úkon.   Celkové   trovy   za   tri   úkony   teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003