znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 145/02-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. Ď., bytom T., zastúpeného advokátom doc. JUDr. R. R., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 398/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95   p o r u š i l právo Ing. M. Ď., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   216/95 p r i k a z u j e   vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. Ď.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Ing. M. Ď. v sume 6 496 Sk (slovom šesťtisícštyristodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   advokátovi   doc.   JUDr.   R.   R.,   na   účet   č.   0045228287/0900   vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., Trnava.

5. Okresný súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   6   496   Sk   (slovom   šesťtisícštyristodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 23429-512/0720 vedený v Národnej banke Slovenska, pobočke, Košice do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. novembra 2002 sp. zn. I. ÚS 145/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. Ď., bytom   T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   Co   398/01.   Ústavný   súd   uvedeným   uznesením   vyhovel   aj   žiadosti sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   a za   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom mu ustanovil advokáta doc. JUDr. R. R., T.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   novembra   1995 Okresnému súdu   v   Trnave   žalobný   návrh   o zaplatenie   77   807,20   Sk   v súvislosti   s   poskytovaním starostlivosti rodičom odporkýň. Konanie v tejto veci nebolo do dňa podania tejto sťažnosti ústavnému   súdu   právoplatne   ukončené.   Okresný   súd   už   vyniesol   vo   veci   rozsudok 28. októbra 1999, sťažovateľ však namietal, že jeho písomné vyhotovenie mu bolo doručené až 24. apríla 2000 a v jeho veci sa nekonalo ani na krajskom súde.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, a súčasne aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, a to za každý, i začatý rok od podania jeho návrhu na všeobecný súd vedeného pod sp. zn. 12 C 216/95 sumu 1 500 000 Sk.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili   účastníci konania:   Okresný   súd   v   Trnave,   zastúpený   predsedníčkou   JUDr.   H.   G.,   listom z 18. decembra   2002   sp.   zn.   Spr   1479/02   a   Krajský   súd   v Trnave,   zastúpený   svojím predsedom JUDr. A. J., listom z 11. decembra 2002 sp. zn. Spr. 5014/00.

Predsedníčka   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   svojom   vyjadrení   podrobne   opísala priebeh konania na okresnom súde. Uviedla, že sťažovateľ sa 30. novembra 1995 obrátil na   okresný   súd   s návrhom   na   začatie   konania   o zaplatenie   77   807,20   Sk   v súvislosti s poskytovaním   starostlivosti   rodičom   odporkýň.   Návrh   bol   zapísaný   do   registra   „Nc“, pretože neobsahoval riadne náležitosti. Na základe výzvy okresného súdu boli nedostatky návrhu sťažovateľom odstránené a vec bola 14. decembra 1995 zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 216/95. Okresný súd následne vytýčil prvé pojednávanie na 8. marec 1996. Na tomto pojednávaní okresný súd rozhodol o prerušení konania do doby právoplatného ukončenia dedičských   konaní   po   rodičoch   účastníkov,   keďže   predmetom   návrhu   boli   aj   náklady vynaložené na pohreb zomrelých rodičov.   V dôsledku odchodu konajúceho sudcu z okresného súdu na Krajský súd v Trnave k 1. januáru 1997 bola vec pridelená sudkyni JUDr. K. H. dňom 9. apríla 1997, ktorá ďalšie pojednávanie vytýčila na 28. august 1997. V dedičskej veci po zomrelej poručiteľke - matke účastníkov   –   A.   Ď.   sp.   zn.   D   37/95   bola   vec   ukončená   schválením   dedičskej   dohody právoplatne dňom 28. októbra 1996. Keďže dedičské konanie po otcovi účastníkov – M. Ď. sp. zn. 3 D 2392/93 ešte nebolo ukončené, súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vyčkania právoplatnosti tohto dedičského konania, ktorého stav bol priebežne sledovaný.Podľa   názoru   predsedníčky   okresného   súdu   vzhľadom   na   personálne   obsadenie okresného súdu, keď po sudcoch, ktorí odišli od 1. januára 1997 na Krajský súd v Trnave, boli veci prikázané na konanie zostávajúcim sudcom a týmto sa veľmi zvýšil počet   vecí nevybavených v jednotlivých oddeleniach, nebolo možné dodržať plynulejšie konanie.Predsedníčka okresného súdu vyslovila názor, že vo veci sp. zn. 12 C 216/95 nedošlo k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že pôvodný návrh sťažovateľa podaný okresnému súdu   nemal   náležitosti   riadneho   návrhu,   po   začatí   konania   vo   veci   samej   situáciu komplikovala   neprítomnosť   druhej   odporkyne,   ktorá   bola   v priebehu   konania   viackrát hospitalizovaná,   pričom   ošetrujúci   lekár   nedoporučil   jej   účasť   na   súdnom   konaní. Sťažovateľ však stále trval na jej osobnej prítomnosti, i keď mala v konaní splnomocnenú zástupkyňu.   Spisový   materiál   bol   okrem   uvedeného   viackrát   pripojený   k opakovaným sťažnostiam   navrhovateľa,   bolo   potrebné   vždy   tento   spisový   materiál   preskúmať,   čo   si vyžadovalo tiež určitý čas. Napokon aj v súčasnosti sudkyňa nemôže ďalej konať, pretože sťažovateľ opakovane neprevzal doporučené zásielky okresného súdu vo veci.

Predseda   Krajského súdu   v Trnave   vo svojom   vyjadrení   uviedol,   že krajský   súd prejednával danú vec na základe odvolania všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu   v Trnave   č.   k.   12   C   216/95-150   z   28.   októbra   1999.   Predmetná   vec   v rámci odvolacieho konania napadla prvýkrát na krajský súd 9. októbra 2001. Bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 Co 398/01. Spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu bez vydania rozhodnutia odvolacím súdom, pretože nebol odstránený nedostatok splnomocnení oboch odporkýň udelených komerčnej právničke JUDr. M. L. a navyše odvolanie obsahovalo aj námietku zaujatosti voči sudkyni, ktorá sa k námietke nevyjadrila. Keďže v čase druhej sťažnosti sa spis nachádzal na Krajskom súde v Trnave iba mesiac, predseda krajského súdu uviedol, že doposiaľ prieťahy v konaní sp. zn. 11 Co 398/01 podľa jeho názoru nevznikli.Dňa 27. marca 2002 odvolací súd rozhodol vo veci sp. zn. 11 Co 398/01 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, vec vrátil na ďalšie konanie a zákonnú sudkyňu Okresného súdu v Trnave JUDr. K. H. vylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci. Rozhodnutie krajského súdu bolo vypracované 29. apríla 2002. Lehota na vypracovanie rozhodnutia je jednomesačná, pričom od rozhodnutia 27. marca 2002 sa mala skončiť 27. apríla 2002, čo pripadlo   na   sobotu   a rozhodnutie,   bolo   vypracované   a predložené   kancelárii   na   opis 29. apríla 2002, čo je v súlade s počítaním lehôt v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Spis bol po oprave opisu vrátený 23. mája 2002 okresnému súdu. Na základe   uvedeného   predseda   krajského   súdu   konštatuje,   že   zo   strany   Krajského   súdu v Trnave neboli v konaní sp. zn. 11 Co 398/01 spôsobené prieťahy v konaní.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 27. marca 2003 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie, a uplatnil si trovy právneho zastúpenia, k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu už stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vo   veci   návrhu   sťažovateľa   o   zaplatenie   77   807,20   Sk   v súvislosti s poskytovaním starostlivosti rodičom odporkýň vedeného na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 12 C 216/95 a Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11 Co 398/01:

Dňa 30.   novembra   1995   podal   sťažovateľ   „návrh   na zaplatenie nákladov“   proti odporkyniam E. P. a M. B. Okresný súd po upresnení návrhu sťažovateľom 18. decembra 1995 vec zaevidoval pod sp. zn. 12 C 216/95.

Na prvom pojednávaní uskutočnenom 8. marca 1996 okresný súd uznesením č. k. 12   C   216/95-64   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   konanie   prerušil   do   právoplatného ukončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 3 D 2392/93 a D 37/95.Počas   prerušenia   konania   súd   priebežne   zisťoval   stav   vecí   vo   vyššie   uvedených dedičských konaniach.

Dňa   28.   októbra   1996   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   sp.   zn.   D   37/95 o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke A. Ď., matke účastníkov konania pred okresným súdom sp. zn. 12 C 216/95.

Na deň 28. august 1997 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd počká na právoplatné dedičské rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 3 D 2392/93.

Dňa 4. decembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa   14.   apríla   1998   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   sp.   zn.   3   D   2392/93 o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi M. Ď., otcovi účastníkov konania pred okresným súdom sp. zn. 12 C 216/95.

Dňa   2.   júna   1998   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito s tým, že sťažovateľ v lehote 10 dní predloží konečný „konkretizovaný návrh“ vo veci.Dňa 22. októbra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd vyčká na ukončenie práceneschopnosti odporkyne v II. rade. Dňa 15. marca 1999 bola vypočutá do zápisnice na doporučenie lekárky odporkyňa M. B. za účasti jej právnej zástupkyne.

K pokračujúcemu pojednávaniu došlo 15. apríla 1999, ktoré bolo odročené s tým, že účastníci konania oznámia konečné stanoviská vo veci.

Pojednávanie   vytýčené   na   27.   máj   1999   sa   odročilo,   pretože   sa   zo   zdravotných dôvodov nedostavil sťažovateľ.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   21.   septembra   1999   a bolo   odročené   na 12. október 1999 pre neprítomnosť odporkýň. Neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil sťažovateľ z dôvodu svojho liečenia. Následne okresný súd vytýčil termín pojednávania na 28. október 1999.

Na   pojednávaní   28.   októbra   1999   bol   vyhlásený   rozsudok,   v ktorom   sa   návrhu sťažovateľa sčasti vyhovelo.

Dňa 31. januára 2000 bol uvedený rozsudok písomne vyhotovený a sťažovateľovi bol doručený 24. februára 2000.

Dňa 9. februára 2000 podal sťažovateľ sťažnosť voči „správaniu sa sudkyne“.Dňa 1. marca 2000 podal proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ odvolanie, ktoré obsahovalo aj námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.

Dňa 13. marca 2000 podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie aj odporkyne.   Dňa 18. októbra 2000 bol spis okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 216/95 doručený Krajskému súdu v Trnave.

Dňa   19.   januára   2001   bol   uvedený   spis   vrátený   okresnému   súdu   bez   vydania rozhodnutia   z dôvodu,   že   spis   bol   predčasne   predložený   odvolaciemu   súdu,   pretože odvolanie žalobcu obsahovalo i námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, ktorá sa k tejto námietke   nevyjadrila,   neboli   odstránené   nedostatky   v splnomocnení   udelenom   právnej zástupkyni odporkýň a taktiež podľa názoru krajského súdu spis nebol riadne usporiadaný. Vytknuté   nedostatky   bolo   preto   potrebné   odstrániť   a následne   s novou   predkladacou správou predložiť krajskému súdu.

Dňa 18. júla 2001 sa k námietke zaujatosti vyjadrila konajúca samosudkyňa K. H.Dňa   9.   októbra   2001   bol   spis   opätovne   doručený   Krajskému   súdu   v Trnave   na rozhodnutie o odvolaní a o námietke zaujatosti.

Dňa 27. marca 2002 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 11 Co 398/01-185 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom sudkyňa Okresného súdu v Trnave K. H. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Dňa 29. apríla 2002 bolo uvedené rozhodnutie krajského súdu písomne vypracované.Dňa   24.   mája   2002   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu,   pričom   opatrením predsedníčky   okresného   súdu   z toho   istého   dňa   bola   vec   pridelená   Mgr.   M.   B.   na prejednanie a rozhodnutie tejto veci.

Dňa   1.   augusta   2002   bol   v spise   vyhotovený   úradný   záznam   predsedníčkou okresného súdu, ktorá kontrolou zistila, že sudkyňa Mgr. M. B. vo veci nekoná.  

  III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych   veciach   totiž   nevynímajú   súdy   z ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že občianskoprávne   konanie   o zaplatenie   peňažnej   sumy   v súvislosti   s poskytovaním starostlivosti   rodičom   odporkýň   vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

2.   Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   „správanie   sťažovateľa“,   ústavný   súd konštatuje, že síce správanie sťažovateľa v dôsledku podania žaloby, ktorá nezodpovedala náležitostiam   predpísaným   ustanoveniami   §   42   a   §   79   OSP,   a jeho   neúčasti   na pojednávaniach malo za následok prieťahy v konaní pred okresným súdom, napriek tomu celková dĺžka konania sa nemôže ospravedlniť len týmto jeho správaním.  

3.   Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium,   teda   „postup   súdu“,   ústavný   súd   skúmal v predmetnom prípade postup okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Postup Okresného súdu v Trnave v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z predmetného spisu okresného súdu vyplýva, že toto konanie bolo 8. marca 1996 na základe uznesenia č. k. 12 C 216/95-64 podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušené do právoplatného ukončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 3 D 2392/93 a D 37/95, teda do 14. apríla 1998, keď nadobudlo právoplatnosť v poradí neskôr vydané uznesenie sp. zn. 3 D 2392/93. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom sa nemohli v prerušovanom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým k naplneniu   účelu   označeného   základného   práva,   tak   ako   to   bolo   uvedené   vyššie. Sťažovateľ netvrdil ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Ústavný   súd   preto   v danom   prípade   zameral   svoju   pozornosť   na   obdobie   od 14. apríla 1998, keď zistil viaceré obdobia nečinnosti, z ktorých obdobie od 28. októbra 1999, keď bol vo veci vyhlásený rozsudok, do písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia dňa   31.   januára 2000   je poznačené zbytočnými prieťahmi a najmä obdobie od podania odvolaní účastníkmi konania, teda od 1. a 13. marca 2000 do 9. októbra 2001, keď bol spis právne   relevantným   spôsobom   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní a o námietke zaujatosti, treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Rovnako po vrátení spisu krajským súdom 24. mája 2002 okresný súd vo veci nekonal. Ústavný súd konštatuje, že   okresný   súd   bol   v napadnutej   veci   celkove   nečinný   cca   20   mesiacov,   a to   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov, čo treba považovať za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   tvrdenie   predsedníčky okresného súdu, že na prieťahy v napadnutom konaní pred okresným súdom mal vplyv aj odchod veľkého počtu sudcov na novovzniknutý Krajský súd v Trnave 1. januárom 1997 a z toho vyplývajúci sklz vo vybavovaní vecí.

Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde   v   Trnave   pod   sp.   zn.   12   C   216/95   konštatoval   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   a   odôvodnil   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 000 Sk, a to za každý, i začatý rok od podania návrhu na všeobecný súd.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom prihliadol na všetky okolnosti   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva.   Ústavný   súd tiež   podľa   zásad spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.

Postup Krajského súdu v   Trnave v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 398/01

Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu,   v   jeho konaní   nezistil   ústavný   súd   žiadne prieťahy, ktoré by mohli vyvolať stav právnej neistoty u sťažovateľa. Krajský súd vo veci konal plynulo od 9. októbra 2001 do 27. marca 2002, keď uznesením zrušil rozhodnutie okresného súdu a 23. mája 2002 vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu. Ústavný súd považuje dobu piatich mesiacov za primeranú na rozhodnutie o odvolaní v danej veci a taktiež aj písomné vypracovanie tohto rozhodnutia bolo v súlade s príslušným ustanovením   OSP,   z toho   dôvodu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 11 Co 398/01 na Krajskom súde v Trnave nepovažoval za dôvodnú, preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú   tarifnou   odmenou   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb,   ktoré   si   vyžiadalo   dva   úkony   a dve   paušálne   náhrady,   priznal sťažovateľovi na účet jeho advokáta v sume 6 496 Sk. Ústavný súd zistil, že vyčíslená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred   ústavným súdom,   uložil   Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom   použijú   primerane   ustanovenia   OSP.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát   má   podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003