znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 144/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s.   r. o., Grösslingová   4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 23363/2013 až sp. zn. Rvp 23368/2013 a sp. zn. Rvp 23370/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 426/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 5 NcC 7/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 7/2013 z 1. októbra 2013, sp. zn. 9 NcC   18/2013   z 31.   januára 2013,   sp.   zn. 6   NcC   348/2013   z 28.   marca   2013, sp. zn. 6 NcC 355/2013 z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 NcC 474/2013 z 8. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 23363/2013 až sp. zn. Rvp 23368/2013 a sp. zn. Rvp 23370/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23363/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 16. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 426/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 5 NcC 7/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 7/2013 z 1. októbra 2013, sp. zn. 9 NcC 18/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 348/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 355/2013 z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 NcC 474/2013 z 8. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom pod sp. zn. 4 C 194/2012, sp. zn. 4 C 216/2012, sp. zn. 4 C 247/2012, sp. zn. 4 C 173/2012, sp. zn. 16 C 221/2012, sp. zn. 16 C 181/2012 a sp. zn. 16 C 229/2012, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdom, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušný na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho   pohľadu)“. V   rámci   odôvodnenia   svojej   požiadavky   okrem   iného sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý   bude   o   tejto   škode   rozhodovať,   ďalej   na   to,   že   takýmto   postupom   by   došlo k nerešpektovaniu   zásady   nemo   debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov z prerokovania a rozhodovania vo veciach vedených okresným súdom uvedených   v záhlaviach   jednotlivých   napadnutých uznesení krajského súdu, predmetom ktorých   bolo   rozhodovanie   o   žalobách   sťažovateľky   o   náhradu   škody.   Tieto   uznesenia krajského   súdu   sú   preto   podľa   sťažovateľky «...   nesprávne,   zakladajúce   zásah   do   jej základných práv, konkrétne

• základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tj. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

• základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), tj. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, «pokiaľ   ide   o   ich   pomer   k   účastníkom   konania   z   hľadiska   objektívnej   stránky nezaujatosti.   Nestrannosť   sudcu   patrí   medzi   podmienky   konania,   ktorú   súd   skúma kedykoľvek za konania. Podľa názoru sťažovateľa „ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako   právnickej   osoby,   ktorého   personálnu   zložku   tvoria   aj   sudcovia   vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľovi zakladá pomer sudcov k účastníkom, čo ich vylučuje z prerokúvania a rozhodovania danej veci.».

Sťažovateľka   reagovala   v   úvode   svojej   sťažnosti   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky „podmienka subsidiarity jednoznačne bola splnená a sťažnosť nie je možné odmietnuť ústavným súdom pre nedostatok právomoci... V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm.   g)   OSP   (dovolanie   nie   je   prípustné)!   Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu   vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998   ZSP“) Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy v iných konaniach a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   tak,   že   nie   všetci   sudcovia   okresných   súdov   sú   vylúčení   z   prerokovania a rozhodovania   vecí   vedených   okresnými   súdmi   uvedených   pod   sp.   zn.   4   C   194/2012, sp. zn. 4 C 216/2012, sp. zn. 4 C 247/2012, sp. zn. 4 C 173/2012, sp. zn. 16 C 221/2012, sp. zn. 16 C 181/2012 a sp. zn. 16 C 229/2012 (konania o žalobách o náhradu škody). K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prejednávania   a   rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú   si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na vylúčenie všetkých   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom v   ďalšom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   môže   postupovať   už   uvedeným   spôsobom. V tomto   prípade   v   predmetných   konaniach   teda   existuje   „iný   súd“,   a   to   krajský   súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie ochrany   základným   právam   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   napr.   vo   svojom   rozhodnutí sp. zn. 3   Cdo   153/96   z   21.   augusta   1997   inter   alia   uviedol: „Neexistencia   žiadneho rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o   tom,   že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného   sudcu,   ktoré   smerovali   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 13 NcC 632/2012 z 12. novembra 2012.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

Nad   rámec veci   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v   sťažovateľkinej   veci/veciach,   môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014