znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 144/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia   K.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 92/2012 z 23. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   občianskeho   združenia   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2013 doručená sťažnosť občianskeho združenia K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 92/2012 z 23. januára 2013 (ďalej len „uznesenie z 23. januára 2013“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Ing. M. S., Ing. G. S., D. S. a M. S. (ďalej len „dotknuté osoby“)   podali   na   Úrade   na   ochranu   osobných údajov   (ďalej   len   „úrad“)   oznámenia   z dôvodu, že sťažovateľ porušil ich práva na ochranu osobných údajov. Úrad opatrením sp. zn.   03820/2012-Ui-P1873/11-5Op,   03821/2012-Ui-P874/11-47Op,   03822/2012-Ui-P1875/11-4Op, 03823/2012-Ui-P1876/22-4Op zo 7. februára 2012 (ďalej len „opatrenie zo 7.   februára   2012“)   sťažovateľovi   uložil,   aby   ukončil   zverejňovanie   osobných   údajov dotknutých osôb a informoval úrad o splnení tejto povinnosti v stanovenej lehote.

Sťažovateľ podal proti opatreniu zo 7. februára 2012 námietky, o ktorých rozhodol predseda   úradu   rozhodnutím   sp.   zn.   05007/2012-Op2   z   26.   apríla   2012   (ďalej   len „rozhodnutie predsedu úradu“) tak, že námietky zamietol.

Žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podanou na krajskom   súde   sťažovateľ   žiadal   o   zrušenie   rozhodnutia   predsedu   úradu   a   opatrenia zo 7. februára 2012.

Krajský súd uznesením z 23. januára 2013 pribral do konania ako účastníkov konania dotknuté osoby. Konanie vo veci samej stále prebieha.

Podľa sťažovateľa uznesením z 23. januára 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   Slovenskej republiky garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 428/2002   Z.   z.   o   ochrane   osobných   údajov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ochrane osobných údajov“) v prípade konania o opatreniach pred úradom bol účastníkom   konania   len   sťažovateľ   v   postavení   prevádzkovateľa.   Dotknuté   osoby   ako oznamovatelia   podozrenia,   že   sa   ich   osobné   údaje   neoprávnene   spracúvajú,   účastníkmi správneho konania neboli.

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že krajský súd uznesením z 23. januára 2013 porušil § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže za účastníkov konania pribral dotknuté osoby, ktorým zákon postavenie účastníkov konania nepriznáva, pretože neboli účastníkmi správneho konania vedeného úradom a následne jeho predsedom. Uvedený   postup   podľa   názoru   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   súladný   s   právom na spravodlivé konanie. Krajský súd napadnutým uznesením spôsobil, že dotknuté osoby disponujú   všetkými   oprávneniami   účastníka   konania,   a   tak   môžu   zásadným   spôsobom ovplyvniť priebeh celého súdneho konania iniciovaného sťažovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že uznesenie z 23. januára 2013 vzhľadom na skutočnosť,   že   opravný   prostriedok   proti   nemu   nie   je   prípustný,   nadobudlo právoplatnosť,   a teda   je   daná   právomoc   ústavného   súdu „ochrániť   základné   práva sťažovateľa“, ktoré ním boli porušené.

Sťažovateľ v sťažnosti preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľa na

- spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

- domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/92/2012-32 zo dňa 23. 1. 2013 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Trenčíne pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 13S/92/2012-32 zo dňa 23. 1. 2013.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením z 23. januára 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   porušil   ním   označené   práva   tým,   že   v rozpore s § 250 ods. 1 OSP uznesením z 23. januára 2013 pribral za účastníkov konania dotknuté osoby, ktoré neboli účastníkmi správneho konania, a teda sa nemohli stať ani účastníkmi konania vedeného krajským súdom, cieľom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu   úradu,   ktorým   potvrdil   opatrenie   o   uložení   povinnosti   sťažovateľovi   ukončiť zverejňovanie osobných údajov dotknutých osôb a v stanovenej lehote informovať úrad o splnení tejto povinnosti. V merite veci krajský súd dosiaľ nerozhodol.

Podľa § 205 ods. 1 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1.

Podľa § 221 ods. 1 písm. b) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 205 a nasl. OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že právna vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu konania pred   súdom   prvého   stupňa, pričom   vo   veci   samej   nebolo vydané   rozhodnutie. Ústavný súd zdôrazňuje, že akékoľvek pochybenia v procesnom postupe prvostupňového súdu, ako aj prípadné porušenie základných a iných práv účastníka konania na súde prvého stupňa   patria   do   prieskumnej   právomoci   inštančne   nadriadeného   všeobecného   súdu na základe riadnych opravných prostriedkov, čím je vylúčená danosť právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje len proti uzneseniu z 23. januára 2013 o pribratí účastníkov konania. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013