znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 144/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/2/2010-522 z 13. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. januára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.   (   ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/2/2010 z 13. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/2/2010 z 13. októbra 2011 v časti o určení vlastníckeho práva navrhovateľov k nehnuteľnosti „parcely č. 221/1 o výmere 580 m2-zastavaná plocha a nádvoria zapísanej na LV č. 939 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B.“ zmenil rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   16   C   157/2002-345   z 23. februára   2006   tak,   že   navrhovateľov   určil   za   spoluvlastníkov   uvedených   nehnuteľností. V ostatnej časti, a to „v časti určenia vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. 221/2 o výmere 113 m2, zapísanej na LV č. 2270 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B...“, rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a sťažovateľku   zaviazal   na úhradu   trov   konania. Sťažovateľka   poskytla   ústavnému   súdu   rozsiahlu   skutkovú   a právnu   argumentáciu podporenú   aj   judikatúrou   ústavného   súdu.   Opierajúc   sa   aj   o nález   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 279/09-27 z 26. novembra 2009 a namietaním porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   vytkla,   že „...   sa   vôbec nezaoberal   aplikovateľnosťou   reštitučných   právnych   predpisov   na...   prípad,   pretože   sa žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s inštitútom   trvalého   užívania   nehnuteľnosti   a s jeho právnou povahou a nedostatočne sa zaoberal otázkou, či... vôbec vzniklo právo trvalého užívania nehnuteľnosti. Krajský súd... rozhodol úplne svojvoľne bez opory v zákone a bez náležitého zistenia a posúdenia právneho stavu.“. V ďalšom sťažovateľka vytkla postupu a napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   ďalšie   nedostatky   súvisiace   s porušením   jej ďalších základných práv a slobôd, ktoré spočívali v (i) porušení práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ústavy – „Sťažovateľovi nie je zrejmé, z akého dôvodu a akým spôsobom došlo k zmene zákonného sudcu,“ a (ii) v porušení práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy – „Krajský súd v Bratislave ospravedlňuje konanie navrhovateľov občanov, ktorí sa v procese reštitúcie dopustili chyby, na úkor práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, čím neguje ústavne garantovanú rovnosť strán v konaní. Krajský súd... nikde neuvádza... prečo poskytuje navrhovateľom väčšiu ochranu ako sťažovateľovi, keďže na to nie je žiaden logický a ani zákonný dôvod.“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti S., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy a právo na   zákonného   sudcu   podľa   článku   48   Ústavy   bolo   porušené   postupom   a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. zn. 3 Co/2/2010-522 zo dňa 13. 10. 2011.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskoprávnom   konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   (bod   1)   napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pričom z rozsahu v ňom namietaných skutočností (bod 2) vyplýva, že mohla podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie [pozri napr. § 236, § 238,   §   237   písm.   g)   §   241   ods.   2   písm.   c)   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov], o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka   tento   účinný   prostriedok   ochrany   svojich   označených   práv   aj   využila a v súčasnom období prebieha na najvyššom súde dovolacie konanie (spis na ten účel bol najvyššiemu súdu doručený 9. marca 2012, pozn.).

9. Ak   sa   za   tejto   situácie   sťažovateľka   domáha   ochrany   uvedených   práv   jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť,   pretože   o ochrane   ňou   označených   práv,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012