znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 144/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 CoP 1/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2007 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods.   2, čl. 41 ods.   1 a 4 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 CoP 1/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je taliansky štátny občan, ktorý sa v roku 1993 zoznámil so žalovanou. Po dvoch rokoch spolužitia sa im narodil maloletý syn M. (ďalej len „maloletý syn“), ktorý má slovenské aj talianske štátne občianstvo. Sťažovateľ a žalovaná sa v roku 2001 rozišli a maloletý syn na základe ústnej dohody býval u žalovanej s tým, že sťažovateľ ho bude pravidelne a často navštevovať. V lete v roku 2006 na dovolenke v T. maloletý syn sťažovateľovi oznámil, že chce ostať žiť s ním v T. a nechce sa vrátiť na Slovensko   k žalovanej. Maloletý syn   sa   podľa   sťažovateľa   vyjadril,   že si   radšej   vezme život, akoby mal „žiť taký život“. Sťažovateľa to viedlo k tomu, aby si následne vybavil všetky   formálne   záležitosti   týkajúce   sa   života   v T.   tak,   aby   tam   mohol   žiť   so   svojím maloletým synom. Zároveň uplatnil na súde v T. a v Slovenskej republike právo zveriť syna do svojej starostlivosti. Počas konania mu žalovaná bránila v kontakte s maloletým synom, čo sťažovateľ vnímal ako dosiahnutie pretrhnutia silného puta, ktoré bolo medzi ním ako otcom a maloletým synom. Vzhľadom na vzniknutý stav podal sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“)   rozhodol,   že   matka   maloletého   syna   je   povinná   zdržať   sa   akéhokoľvek   konania smerujúceho k jeho vyšetreniu znalcom z odboru pedopsychológie. Okresný súd tento návrh zamietol a sťažovateľ podal proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil.

Neupravenie   sťažovateľovho   osobného   a telefonického   styku   s jeho   maloletým synom založil podľa sťažovateľa stav odmietnutia ochrany oprávnených práv a záujmov sťažovateľa,   teda denegatio   iustitiae.   Tento   zásah   vníma   sťažovateľ   ako   zásah   do   ním označených ústavných práv.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv a aby zrušil napádané rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia a priznania trov právneho zastúpenia.

II.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06).

Sťažovateľ ako otec sa domnieva, že krajský súd tým, že vydal uznesenie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu, porušil označené ústavné práva tak, že nezabezpečil   v súlade   s jeho   návrhom   styk   jeho   maloletého   syna   s ním.   Odôvodnenie krajského   súdu   je   pritom   vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav   a následné   právne zdôvodnenie plne zlučiteľné s ústavnými garanciami spravodlivého rozhodovania. Právne posúdenie   veci   je   v judikatúre   všeobecných   súdov   charakterizované   ako   činnosť   súdu spočívajúca   v podradení   skutkového   stavu   pod   skutkovú   podstatu   právnej   normy   so záverom, či sa právo priznáva, resp. komu sa právo priznáva. Ústavný súd posudzuje podľa čl. 127 ústavy zásah do základných práv, ale neposudzuje už právne závery všeobecných súdov.   Avšak   ústavný   súd   je   predovšetkým   súdom   ústavného   práva,   nikdy   nie   práva obyčajného, resp. podústavného alebo dokonca práva skutkových okolností. Sťažnosťou sťažovateľ   zasahuje   do   prehodnocovania   skutkových   okolností   a navyše   polemizuje   so záverom   krajského   súdu   o možnosti   rozhodnúť   o predbežnom   opatrení   v súlade   s jeho návrhom   tak,   že   poukazuje   na   možnosť   právneho   uvažovania   v intenciách   ústavne konformného výkladu. Úlohou sťažovateľa nie je formulovať závery a ústavne východiská pre výklad danej právnej normy a podradzovať tento výklad pod skutkové okolnosti svojho prípadu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti sa zameriava na aplikáciu ustanovení ústavného poriadku a v tomto zmysle sa zameriava len na súlad ústavných princípov s aplikáciou právnych noriem orgánmi štátu. V tomto zmysle nie je možné, aby ústavný súd prehodnocoval už raz vyslovený právny názor všeobecnými súdmi,   ale   musí   vždy   ako   orgán   ochrany   ústavnosti   viazaný   petitom   sťažovateľa posudzovať   zásah   a intenzitu   (resp.   spôsob)   porušenia   označených   základných   práv a slobôd.

Pri posudzovaní predmetnej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou dospel k záveru, že označené ústavné práva nemohli byť nijako rozhodnutím krajského súdu porušené alebo inak oslabené. Ústavný súd sa sústredil práve na otázku ústavnosti   upravenia   sťažovateľových   rodičovských   práv   v spojitosti   s   ochranou   pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného a rodinného života. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne, a tak isto nemožno povedať, že nie je v súlade ústavnými princípmi. Rozhodnutie všeobecného súdu poskytuje dostatočne logické zdôvodnenie právneho názoru súdu v súlade účinnými právnymi normami a taktiež skutkových zistení, ktoré viedli súd k práve takémuto rozhodnutiu a odôvodneniu. Ústavný súd poznamenáva, že z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám   občana   je   povinnosť   podniknúť   opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v ústave priznal občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02, IV. ÚS 291/07). Z takejto argumentácie vyplýva tiež to, že namietané porušenie ústavných práv uvedených v Dohovore o právach dieťa nemohli nijako zasiahnuť ústavné záruky sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008