znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 144/07-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 26/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. SI-4 C 208/1997) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Skalica   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   3   C   26/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. SI-4 C 208/1997) p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Skalica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   26/2008 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Skalica p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia MUDr. M. S. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. R. C., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Skalica j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti MUDr. M. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 12. marca 2007 doručené   podanie   MUDr.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „návrh,   podľa čl. 130 ods. 1 písm. f Ústavy SR – porušenie práv, žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu (§ 30, § 138 OSP)“, ktorým namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   Okresným   súdom   Senica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   SI-4   C   208/97. Sťažovateľ   v   uvedenom   podaní   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   144/07-13   z 23.   augusta   2007   ustanovil sťažovateľovi   za   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   C.,   ktorý   sťažnosť   doplnil   o náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní sťažnosti rozhodol, že Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. SI–4 C   208/97   porušil   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 144/07-25 z 31. októbra   2007   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu   účastníci   konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súdu upustil od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   zastúpený   ustanoveným   právnym   zástupcom   v doplnení   sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2007 okrem iného uviedol:

Sťažovateľ – navrhovateľ podal ešte dňa 28. 7. 1997 návrh na začatie konania na Okresný súd Senica ako na vecne príslušný súd. Týmto návrhom sa domáhal voči odporcom v I.   rade   –   Nemocnici   s poliklinikou   v S.   a odporcovi   v II.   rade   –   MUDr.   R.   K.   „po predchádzajúcom potvrdení porušenia základných práv navrhovateľa NsP S.“ priznania odškodnenia za nimi spôsobenú škodu vo výške stanovenej súdnym znalcom. Konanie sa viedlo na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 4 C 208/97.

Podaním   zo   dňa   13.   10.   1997   sťažovateľ   upravil   svoj   návrh   ohľadne   priznania finančného odškodnenia voči odporcovi v I. rade a súčasne upravil petit svojho žalobného návrhu. Okresný súd Senica potom vec postúpil s poukazom na svoju miestnu nepríslušnosť Okresnému súdu Skalica, ktorý súd vo veci po rozhodnutí Krajského súdu Trnava ďalej konal. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 11. 12. 1998. Tohto pojednávania sa sťažovateľ   nezúčastnil   (rovnako   ako   ani   odporcovia),   pričom   sťažovateľ   sa   zo   svojej neúčasti riadne ospravedlnil. Súd pojednávanie odročil na neurčito a vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či na svojom návrhu trvá, ak áno, aby ho doplnil. Sťažovateľ reagoval na výzvu súdu podaním zo dňa 29. 12. 1998 a na ďalšiu výzvu súdu (zo dňa 28. 4. 1999) podaním zo dňa 20. 5. 1999.

Ďalej už vo veci konal ako príslušný súd Okresný súd Senica, a to pod sp. zn. SI – 4C 208/97. Sťažovateľ svojim podaním zo dňa 5. 1. 2007 znovu upravil petit svojho návrhu a súčasne podal sťažnosť na postup súdu.

Druhé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   dňa   23.   1.   2007.   Sťažovateľ   sa   tohto pojednávania nezúčastnil, nakoľko očakával, že mu súd doručí vyjadrenie odporcu k jeho podaniu.   Súd   potom   nariadil   výsluch   sťažovateľa   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   – Okresného súdu Trnava, ktorý sťažovateľa vypočul prostredníctvom dožiadaného súdu – Okresného súdu Trnava, ktorý sťažovateľa vypočul dňa 28. 2. 2007. Sťažovateľ podaním zo dňa 5. 3. 2007 požiadal o ustanovenie právneho zástupcu. OS Senica svojim uznesením zo dňa   4.   4.   2007   o tejto   žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   a ustanovil   mu   advokáta   Mgr.   V. Sťažovateľ toto uznesenie napadol odvolaním zo dňa 7. 5. 2007. V súčasnosti je vec na Krajskom súde Trnava, ktorý napadnuté rozhodnutie potvrdil a v súčasnosti sa vypracúva písomné znenie rozhodnutia.

Súd teda od začatia konania, t. j. od roku 1997 uskutočnil iba dve pojednávania (a jeden výsluch prostredníctvom dožiadaného súdu), pričom do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, čo je viac ako desať rokov po podaní návrhu.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 3. októbra 2007 oznámil, že v postupe Okresného súdu Senica vidí porušenie základného práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru. Priznanie primeraného finančného zadosťučinia v sume 500 000 Sk odôvodnil takto: „Stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľ   nachádza   preto,   že   konajúci   súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už od roku 1997, t. j. viac ako 10 rokov. Vzhľadom na to by   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa   nespravodlivé,   aby   bolo   po   takom   dlhom   období porušovania jeho základných ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu   konať   vo   veci.   Vzhľadom   k tomu   žiada   sťažovateľ   súčasne   i priznanie   finančného zadosťučinenia.   Tento   požaduje   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500   000,-   Sk,   ktorá čiastka podľa názoru sťažovateľa vychádza z praxe Európskeho súdu pre ľudské práva pri priznávaní takýchto finančných náhrad (50 000,- Sk za rok prieťahov, čo pri trvaní konania viac ako 10 rokov predstavuje ním požadovanú sumu 500 000,- Sk).“

Ústavný   súd   vyzval   listom   č.   k.   I.   ÚS   144/07-31   zo   16.   januára 2008   predsedu Okresného súdu Skalica (ktorému bol spis postúpený na základe zmeny príslušnosti súdu Okresným   súdom   Senica),   aby   sa   vyjadril   k prijatej   sťažnosti.   Poverená   predsedníčka Okresného súdu Skalica vo vyjadrení sp. zn. Spr 78/2008 zo 6. februára 2008 uviedla:„Podanú sťažnosť zo strany žalobcu – sťažovateľa MUDr. M. S., C., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   OS   Senica   v konaní vedenom pod sp. zn. SI-4C 208/97 nepovažuje za opodstatnenú. Predmetná vec sa síce vedie na súde už od roku 1997 a doposiaľ nie je skončená, avšak dĺžka konania nie je spôsobená   subjektívnymi   príčinami   na   strane   zákonnej   sudkyne.   Dĺžka   konania   je spôsobená jednak zložitosťou veci po stránke právnej i skutkovej a predovšetkým správaním sa   samotného   žalobcu   (nespoluprácou,   nesúčinnosťou   so   súdom,   neopodstatnenými podaniami a nedostavovaním sa na súdne pojednávania). Žalobca vo veci podáva neúplné a nejasné podania, z ktorých nie je zrejmé čoho sa domáha. Žalobca bol riadne a včas predvolaný na pojednávanie na deň 11. 12. 1998 na pojednávanie sa však nedostavil, svoju neúčasť   dokonca   ani   včas   neospravedlnil.   Na   pojednávaní   mohol   súd   v spolupráci   so žalobcom   odstrániť   vady   podania   –   žaloby   a konkretizovať   čoho   sa   vlastne   domáha. Žalobca bol písomne vyzvaný súdom na doplnenie a odstránenie vád podania s poučením podľa § 43 ods. 2 O. s. p. v lehote 15 dní. Vady podania podľa poučenia súdu však žalobca neodstránil, naopak súdu dňa 29. 12. 1998 doručil opäť nezrozumiteľné a nejasné podanie. Súd stanovil termín pojednávania na deň 23. 1. 2007, na ktorý bol žalobca riadne a včas predvolaný, žalobca sa však opäť nedostavil a svoju neúčasť včas neospravedlnil. Na to súd požiadal   o vypočutie   žalobcu   vo   veci   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   –   OS   Trnava. Žalobca sa na výsluch dňa 28. 2. 2007 dostavil, ale na položené otázky zo strany súdu v podstate odmietol odpovedať. Podľa § 6 O. s. p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V konaní sa tak vyžaduje aj aktívna súčinnosť účastníkov konania, ktorí do istej miery tiež svojim prístupom ku konaniu nesú zodpovednosť za vedenie a výsledok sporu. Ustanovenie § 18 O. s. p. zakotvuje   princíp   rovnosti   účastníkov   konania.   Pod   spravodlivým   súdnym   procesom v ponímaní   rovnakých   procesných   práv   pritom   treba   rozumieť   možnosť   rovnakého uplatnenia práv, teda rovnakú možnosť žalobcu i žalovaných v konaní navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k podaniam protistrany, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a zúčastňovať sa   procesných   úkonov.   Neodstránením   vád   podania   a neúčasťou   žalobcu   na   súdnych pojednávaniach (na ktorých by súd v súčinnosti so žalobcom vady podania odstránil) prišlo k zmareniu týchto pojednávaní, nakoľko sa žalovaní nemohli kvalifikovane vyjadriť vo veci samej.   Z uvedených   skutočností   a správania   sa   žalobcu   je   teda   zrejmé,   že   dĺžka napadnutého   konania   je   vyvolaná   a zapríčinená   aj   pasívnym   správaním   sa   samotného žalobcu, ktorý tým že sa nedostavuje na súdne pojednávania a pri výsluchu dožiadaným súdom, kde evidentne nemal záujem odpovedať na položené otázky, zrejme nemá záujem na objasnení veci a spresnení svojich neúplných podaní, čo by v konečnom dôsledku viedlo k urýchleniu konania a možnosti rozhodnutia vo veci samej.“

Z predloženého spisu Okresného súdu Senica sp. zn. SI-4 C 208/1997 zistil ústavný súd tento priebeh konania:

Sťažovateľ podal 28. júla 1997 na Okresný súd Senica návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal voči odporkyni v 1. rade Nemocnici s poliklinikou v S. a odporcovi v 2. rade MUDr. R. K., riaditeľovi Nemocnice s poliklinikou v S., priznania odškodnenia za nimi spôsobenú škodu v sume stanovenej súdnym znalcom. Podaním z 13. októbra 1997 sťažovateľ upravil výšku požadovaného finančného odškodnenia voči odporkyni v 1. rade a upravil   petit   svojho   žalobného   návrhu.   Okresný   súd   Senica   s poukazom   na   miestnu nepríslušnosť postúpil vec Okresnému súdu v Skalici, ktorý po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave konal vo veci pod sp. zn. 4 C 208/97. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. decembra 1998, na výzvy Okresného súdu Skalica sťažovateľ svoje podanie doplnil 29. decembra   1998   a 20.   mája   1999.   Ďalej   už   vo   veci   konal   Okresný   súd   Senica   pod sp. zn. SI   -   4   C   208/97.   Dňa   5.   januára   2007   sťažovateľ   upravil   petit   svojho   návrhu a zároveň podal sťažnosť podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov (v uvedenom   čase   už   platil   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov,   pozn.)   predsedovi   Okresného   súdu   Senica,   ktorý   ju   uznal   za opodstatnenú. Druhé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 23. januára 2007, sťažovateľ bol vypočutý dožiadaným Okresným súdom Trnava 28. februára 2007. Okresný súd Senica svojím uznesením zo 4. apríla 2007 ustanovil sťažovateľovi na jeho žiadosť advokáta, proti osobe ktorého sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Trnave 17. septembra 2007 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Ďalší priebeh konania vyplynul z vyjadrenia Okresného súdu Skalica. Dňa   1.   januára   2008   bol   súdny   spis   v zmysle   Inštrukcie   č.   18/2007   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 12460/2007-130 na zabezpečenie prechodu výkonu súdnictva v súvislosti so zriadením nových okresných súdov postúpený Okresnému súdu Skalica, kde bol zaevidovaný pod novou sp. zn. 3 C 26/2008. Dňa 25. januára 2008 vydal Okresný súd Skalica opravné uznesenie k uzneseniu č. k. SI-4 C 208/1997-93 o ustanovení právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS   66/03,   IV.   ÚS   15/03),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   Okresného   súdu   Skalica   došlo k zbytočným prieťahom v konaní a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02 a ďalšie) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 3 C 26/2008, pôvodne vedeného Okresným súdom Senica pod sp. zn. SI-4 C 208/1997, je náhrada škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom.   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom okresného   súdu,   že dĺžka   konania   je   spôsobená   právnou   a   skutkovou   zložitosťou   veci. Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov a existuje k nej stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Skutková zložitosť prípadu z dosiaľ vykonávaných úkonov nebola preukázaná. Doterajšia doba konania vo veci, ktoré trvá už viac ako 11 rokov, je však z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ má podiel na doterajšej dĺžke konania. Vo veci boli na konajúcich súdoch dosiaľ nariadené dve pojednávania (11. decembra 1998 na Okresnom súde Skalica a 23. januára 2007 na Okresnom súde Senica), ale ani na jednom z nich sa sťažovateľ   nezúčastnil   (v   jednom   prípade   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   dodatočne ospravedlnil).   Sťažovateľ   opakovane   doručil   súdu   nezrozumiteľné   a nejasné   podania a k náležitému upresneniu návrhu nedošlo ani pri jeho osobnom vypočutí na dožiadanom Okresnom súde Trnava 28. februára 2007, pretože na súdom položené otázky v podstate odmietol odpovedať. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (I. ÚS 41/02, III. ÚS 113/07).

Na tieto skutočnosti, teda na správanie sťažovateľa, ústavný súd prihliadol pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup Okresného súdu Senica a Okresného súdu Skalica (ďalej aj „okresné   súdy“),   ktoré   vo   veci   konali   v dôsledku   sporu   o   príslušnosť   a následnej organizačnej zmeny o miestnej príslušnosti. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresných súdov tak z hľadiska období poznačených prieťahmi, ako aj konaním vo veci ako celku, pričom   zistil,   že   toto   je   poznamenané   nečinnosťou   a neefektívnosťou   konania   oboch okresných súdov. V období od podania návrhu 28. júla 1997 do 30. apríla 1998 (keď vo veci rozhodol uznesením č. k. 6 Nc 3/98-12 Krajský súd v Trnave) okresné súdy riešili otázku, kto je v danej veci príslušný na konanie. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. decembra   1998   a bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   a odstránenia nedostatkov   návrhu   sťažovateľom.   Okresný   súd   Skalica   vykonal   dožiadania   za   účelom zistenia informácií o konaniach vedených sťažovateľom vo veciach súvisiacich s podaným návrhom. V období od 3. júna 1999 do 9. augusta 2000, t. j. 14 mesiacov a následne do 15. novembra 2006, t. j. viac ako 6 rokov, celkovo nebol bez existencie zákonnej prekážky vo   veci   viac   ako   7   rokov   (s   výnimkou   postúpenia   spisu   z Okresného   súdu   Skalica   na Okresný súd Senica) vykonaný žiadny úkon.

Pojednávanie vo veci bolo 15. novembra 2006 nariadené na 23. január 2007, medzi dvoma pojednávaniami teda uplynula doba viac ako 8 rokov. Pojednávanie bolo odročené za účelom vypočutia sťažovateľa na Okresnom súde Trnava. Vypočutie sa uskutočnilo 28. februára   2007,   spis   bol   Okresnému   súdu   Senica   vrátený   15.   marca   2007.   Na   žiadosť sťažovateľa mu bol uznesením č. k. SI-4 C 208/1997-93 zo 4. apríla 2007 ustanovený právny   zástupca   pre   konanie.   Po   sťažovateľom   podanom   odvolaní   bol   spis   postúpený Krajskému súdu v Trnave, ktorý predmetné uznesenie 17. septembra 2007 potvrdil. Na základe   Inštrukcie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   18/2007   zo   6. decembra 2007 č. 12460/2007–130 bol spis opätovne postúpený Okresnému súdu Skalica, ktorý vydal 25. januára 2008 opravné uznesenie k uzneseniu č. k. SI-4 C 208/1997-93. Ústavný súd považuje konanie, ktoré ani po viac ako desiatich rokoch od podania žaloby nie je právoplatne skončené, za konanie, ktoré je poznačené obdobiami nečinnosti a zbytočnými prieťahmi ako celok. Preto ústavný súd uzavrel, že doterajší postup okresných súdov   neviedol   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   a že   v jeho   dôsledku   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresnými súdmi, prikázal v súčasnosti konajúcemu   Okresnému   súdu   Skalica,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   500   000   Sk   z dôvodu,   že   stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa nachádza, pretože súd vo veci dosiaľ nerozhodol, trvá už od roku 1997, t. j. viac ako 10 rokov, a pri uplatňovaní praxe Európskeho súdu pre ľudské práva považuje požadovanú sumu za primeranú. Ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vyhovel   iba   čiastočne   a   priznal   ho   v   sume   50   000   Sk   z   dôvodu,   že   k doterajšej dĺžke konania prispel sťažovateľ výrazným spôsobom.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   R.   C. Keďže   ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   a po   splnení   podmienok   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   konania v sume 6 296 Sk a to za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   Skalica   je   povinný   tieto   trovy   nahradiť Kancelárii ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008